Ako by som sa na to pozeral, keby to urobil ... niekto, koho uznávam/niekto koho neznášam...často zrazu vyzerá príslušná situácia či skutok úplne inak.
Takže ako to bolo?
Nafotila som všetky doklady, vysokoškolské diplomy, certifikáty, maturitné vysvedčenia, originály vložila do pevného obalu, zabalila si kufor zimných a kufor letných vecí, zobrala pár suvenírov, ktoré nezaberú veľa miesta, vyprázdnila chladničku a špajzu, niečo dala do auta, niečo rozdala susedom, otvorila klietku andulkám, smutne pozrela na svoje krásne rozkvitnuté orchidey, nový koberec a veľký televízor. Skontrolovala laptop, platobnú kartu a obrúčku na ruke a zlatú retiazku z birmovky, zamkla byt, naštartovala auto a zmizla cez hranice.
Do krajiny, kde sa ľudí s rovnakým pasom ako mám ja, považuje väčšinová spoločnosť za pašerákov, prostitútky, zlodejov aut, mafiánov. Do krajiny, kde moje viacročné úspory budú mať hodnotu dvoch mesačných platov. Do krajiny, ktorej reč neovládam.
Včera som mala na to, aby som si kúpila nový obraz do obývačky a dala si večeru v reštaurácii. Dnes spím z niečej "milosti" v telocvični na skladacej posteli alebo v ubytovni so stovkami podobne frustrovaných ľudí. Moje peniaze nemajú cenu, moja kvalifikácia mi je nanič, ostalo mi auto, ktoré sa bojím, že mi niekto ukradne a inak nič. Žiadne súkromie, žiadny rešpekt, žiadna perspektíva.
Dívam sa na domy, ktoré vyzerajú ako môj dom, akurát, že tam býva niekto iný, dívam sa na ľudí, ktorí idú do práce, kým ja nemám kam ísť. Dívam sa na svoj život, ktorý teraz žije niekto iný.
Nikoho, naozaj nikoho nezaujíma, kým som bola ešte pred pár dňami. Policajt mi dá razítko do pasu, dobrovoľník bagetu a čaj a iný dobrovoľník posteľ. Moja hotovosť sa zvýši jednorázovo o cca 10% a poradia mi, kde sa mám postaviť do radu na výpomoc "zadarmo":
Užijem si nenávistných pohľadov miestnych, ktorí naozaj nestoja o to, aby som tam bola a pár unavených úsmevov uštvaných dobrovoľníkov, ak prejavím vďačnosť.
Som vojnový utečenec.
Pre všetkých, čo vo vlastnom byte pozerajú v televízii nejakú vojnu, ich "dobré srdcia krvácajú", keď vidia utrpenie "tam" a potom by zo sveta zniesli ľudí, ktorí odtiaľ utekajú, že si dovolili utiecť práve k nim. Nie, oni by do "tej" krajiny nikdy nešli. Keby bolo kde, varili by si kávu vo vlastnej kuchyni, šli by do vlastnej roboty a kúpili by si nový obrus len tak pre potešenie. Naozaj si nepolepšili.
