Toho Západu, ktorý sme vídali na obrazovkách rakúskej televízie a požičiavali si ho v ošúchaných Burdách. Všetko tam malo svoj poriadok a keď náhodou nie, o nápravu sa postaral neomylný Derrick, či komisár Rex, a jediné, čo nám kazilo dojem, boli Džej-árove intrigy.
Potom sme prestrihli ostnaté drôty a ponad Dunaj zaznelo „Ahoj Európa!“ Obyvatelia prispatého Hainburgu na nás vtedy civeli ako na bláznov, či ako na ovce vypustené z košiara. Spočiatku sa nás nebáli a boli radi, že sme im v priebehu niekoľkých dní vykúpili všetky zásoby teflónových panvíc a kávy. No čoskoro sa na dverách obchodov objavili cedule s nápisom „NEKRADNUT!“
Kričali sme síce vtedy „Ahoj Európa!“, no o ozajstnú Európu sme vlastne nikdy záujem nemali. A ani o tie muškáty. Túžili sme po fialovej krave Milke, po digitálkach, po kávovaroch, videách, televízoroch a jazdených Golfoch. Najlepšie čiernych. A chceli sme to mať hneď, okamžite. A volili sme vždy tých, ktorí nám to všetko sľubovali.
Do dnes sme presvedčení, že na to všetko máme nárok a do dnes vlastne tú Európu nechceme. Veď čo keď nám tu bude chcieť nejaký bruselský Derrick robiť poriadky? Alebo, čo keď nám tu začne pochodovať zástup počerných pútnikov, tak ako aj my sme vtedy pochodovali do Hainburgu? Počerných máme dosť svojich a do nášho poriadku nikoho nič.
S tým poriadkom je to ale vec trocha ošemetná. Myslím, že svetovým centrom poriadku je práve ten Švajc. Sami Nemci, ktorí Rakúšanov nazývajú „sedlákmi“, nemajú tak pekné muškáty a vyzametané námestíčka ako v zapadlej dedinke kdesi pod Fluela Passom. A to našťastie priemerný Nemec nevidel ten neporiadok v niektorých slovenských dedinách. To by asi ani slov nenachádzal.
Muškáty za oknom stoja minimum námahy. Trocha viac námahy stojí dvihnúť zadok a pozametať si pred prahom. No to by nás to muselo napadnúť, museli by sme to mať v krvi. Aby sa Slováci neurazili, je potrebné pripomenúť, že sú krajiny aj kdesi za Uhom, či za Uralom, kde je ten bodrel ešte väčší.
O Slovákoch sa hovorieva, že sú „národ holubičí“. Serieme na všetko, a keď to niekomu začne vadiť, tak sa celý kŕdeľ vznesie aby opodiaľ pokračoval v tejto obľúbenej činnosti. Jednoducho vždy čakáme, kedy nás niekto usmerní. No a tiež čakáme, kedy nám niekto nasype zrna. Alebo to aspoň sľúbi.
Vtedy, keď sme kričali „Ahoj Európa!“, som mal kamaráta, ktorý už dávno zarábal na počítačoch. Mal na to nos. Dovážal za vykšeftované Marky z Nemecka komponenty a tu to skladal. Mal na to tuším nejaké družstvo. Iný, mimochodom dnes už známy politik, v tých časoch nakupoval kdesi v Nemecku v Baumarktoch Hiltky a tu ich zo ziskom predával. Veď ktorý fuškár by sa rád neblysol takou vŕtačkou?
Takíto „kšeftárikovia“ boli iba slabá káva. Tí lepší, ktorí nám mimochodom velili z riaditeľských stoličiek už pred tým, sa zrazu stali majiteľmi kadejakých „groupov“ a zo Žigulíkov presadli do Mercedesov. Stali sa z nich „kapitáni priemyslu“ a „kľúčoví zamestnávatelia“. Niektorí biznis predali len čo zistili, že na to nemajú. Iní radšej vstúpili do správnej strany, aby „zabezpečili“ prácu pre svojich zamestnancov. Zrno pre holuby. Aké dojímavé.
A tak si tu na pokraji tej Európy žijeme do dnes. A budeme žiť až kým nepomrieme. Keď sme si ten vysnívaný Západ nedokázali urobiť sami, nikto nám ho tu neurobí. A rakúsku televíziu už ani nepozeráme, stačí nám slovenská Farma, alebo Panelák, a namiesto volania „Ahoj Európa!“ ponad Dunaj radšej nadávame na fejsbúku na malé platy a otrocké pomery v kórejských továrňach, kde sa už bez povolenia nemôžeme ani vyčúrať.
Bolo nám to treba? Nebolo nám lepšie keď sme stáli v rade na hovädzie a závideli mäsiarovi jeho Žigulíka? Nebolo nám lepšie, keď sme snívali o muškátoch za oknom a o fialovej krave? A máme dnes ešte vôbec nejaké sny?
