žienka nedomáca, ktorá sa rada rozhliada okolo seba a sem-tam k tomu rada aj čosi povie Zoznam autorových rubrík: útržky z každodenností, pošepky, srdce na dlani, ľudia v mojom živote, úvahy, fejtóny, reportáže z Portugalska, Súkromné, Nezaradené
Aj keď už dnes majú tohtoroční maturanti (aspoň väčšina) „skúšku dospelosti“ za sebou, mnohí z nich na ňu len tak skoro nezabudnú. Aspoň nie tí, ktorí maturovali z angličtiny a pri písaní eseje sa príliš snažili. Kritériá hodnotenia boli očividne zostavené v duchu hesla „menej je niekedy viac“, čo im dalo absurdnú podobu. Ale čo sa vlastne stalo?
Šesť hodín popoludní a mne konečne padla, vypínam počítač, ponáhľam sa domov a je zamračené nebo aj čelo aj duša, volám z mobilu a sieť nie je jediné, čo je dnes preťažené, hlava je zavírená od všetkých slov, čo som dnes vyťukala na monitor ......
„Možno sme sa pár krát videli v Pezinku, keď som chodievala za Maťkom na psychiatriu.“ Usmiala sa pani na dievčinu, ktorá sa pri nej pristavila a potom mimovoľne pohladila po tvári chlapca, ktorý pri nej sedel.
„Už zase?“ pýta sa ma vyčítavým hlasom moja 8-ročná neterka a nadšene predstiera rozhorčenie: „Ty si chceš kúpiť ďalšiu špirálu?“ Potom dôkladne prevráti oči a s chuťou sa buchne po čele akože vôbec nechápe moju obsesívno-kompulzívnu slabosť pre reklamy na špirály.
,,Nemôžem ti dať cukrík, Paľko, to mám pre takého chlapčeka ako ty, čo ma čaká doma a on má dnes narodeniny, vieš.“ Snažila sa pani Čunderlíková vysvetliť chlapčekovi zo susedného paneláku svoju neochotu otvoriť vrecko s cukríkmi a ponúknuť ho. Malý Paľko na ňu chvíľu zazeral a potom z neho vyšlo: „Ty p....a!“ Zatiaľ čo pani Čunderlíková lapala po dychu, mamička malého drsňáka stojaca opodiaľ nevyzerala vyvedená z miery.
Minule som v rádiu zachytila pre mňa šokujúcu správu. 18-ročný bývalý chovanec detského mestečka v Trenčíne - Zlatovce bol odsúdený na 10 rokov väzenia za krádež bicyklov a ozbrojené prepadnutie dvoch čerpacích staníc. Odsúdený sa proti rozsudku odvolal, ale Krajský súd v Trenčíne jeho odvolanie zamietol. Teraz jeho trest môže zmierniť už len milosť prezidenta.
Posledné dni to vyzerá, že jar definitívne prišla. Asi ako každý z nás, aj ja mám toto ročné obdobie veľmi rada. Obzerám sa očarená okolo seba a žasnem nad tou voňavou, zelenou premenou, ktorá sa deje v prírode. Cítiť ju aj u nás na sídlisku a práve vďaka nej aj naša betónová džungľa akosi zútulnieva ( “opeknieva” by bolo príliš silné slovo). Po zime, ktorá nemilosrdne odhalila špinu, v ktorej žijeme, sa to množstvo odpadkov okolo nás akosi opäť stratilo medzi rozkvitnutými kríkmi a trávou. A paradoxne práve v tomto čase, kedy nám tá špina až tak nebije do očí, si uvedomujem, na akom smetisku to vlastne žijeme.
Ani neviem kedy to dnes začalo zrazu len zdvihnem hlavu od počítača a vidím slnečné lúče na koberci v kancelárii áno možno vtedy to začalo a okno je otvorené a dnu prúdi teplý omamný vzduch darmo prišla jar a vonia krajšie a opojnejšie ako Chanel 5 a mne sa z nej krúti hlava zrazu sa mi nechce už viac prekladať mám pocit že mi je príliš tesno vo svojom vlastnom tele a žiada sa mi vyskočiť a zakričať že život je krásny
Prvý zvuk, ktorý ku mne v to ráno doľahol, bolo naliehavé pípanie budíka, na ktoré som sa zobudila. Ach, kde sú tie časy, keď ma budieval jemný hlas môjho otca: „Julka, vstávaj, raňajky máš na stole.“ Vzdychla som si a bolestnú spomienku odohnala zapnutím rádia. Vtieravá bodrosť moderátorovho prejavu ma síce iritovala, ale aspoň ma dostala do slušného tempa, vďaka ktorému som odchádzala z domu načas.
Keď som sa pred pár rokmi dopočula, že neďaleko od nás otvorili v priestoroch jedného paneláku detské centrum (herňu), zajasala som. No konečne! Konečne niekto zrealizoval moju predstavu o mieste, kam by sa deti mohli chodiť zahrať a vyblázniť, keď sa nedá ísť do parku, lebo vonku sneží, fúka, prší (to keď sa slnko práve sprchuje – pozn. mojej neterky) a doma je straašná nuda. Konečne! Zaplesala som v duchu a hneď ďalšiu sobotu som tam zobrala svoje dve neterky.
Moja mama má 61 rokov. Narodila som sa jej, keď mala 33 rokov. To znamená, že obdobie, kedy som ešte nebola v jej živote, je ešte stále dlhšie ako obdobie, kedy ma už mala. Svoju mamu poznám – čuduj sa svete - od narodenia t.j. 27 rokov a rada si predstavujem, aká bola tých 33 rokov, keď ja som tu ešte nebola. Aká bola ako dieťa, ako mladé dievča... Nejaké informácie sa ku mne dostali, ale zdajú sa mi také neuchopiteľné, ako jej fotky z detstva či mladosti. Moja mama a rebelka? Moja mama že lozila po stromoch ako opica? Moja mama, pre ktorú sa raz na zábave skoro strhla bitka? Takáto že bola moja mama kedysi, keď ešte nebola mamou, ale mladým, beztarostným dievčaťom? Rebelka, šinterka, dievča za každú zábavu....taká asi bola kedysi. Láskavá, ustarostená, obetavá, unavená i energická, silná i krehká ......taká je dnes .....ako mama. Moja mama.
Minule sa mi opäť ozvali moje zdravotné problémy, následkom ktorých som jednu hodinu z noci strávila v nepríjemných kŕčoch a triaške. Keď už som nevedela, ako sa mám uložiť, pomohlo mi vedomie, že čoskoro sa to skončí a ráno sa zobudím opäť v pohode. Tak sa aj stalo. V priebehu dňa sa však ozvali dozvuky nočného vypätia: vyčerpanosť a únava, ku ktorým sa pridružila mrzutosť z toho, že zrazu nevládzem pracovať a tešiť sa tak, ako obyčajne. Až keď ma popoludňajší spánok priviedol späť do normálu, pookriala som a bola som to opäť ja. Vtedy mi napadla otázka: A čo ľudia, ktorí žijú permanentne s bolesťou, s nejakým postihom? Keď mne v podstate banálne tráviace problémy zobrali také množstvo energie, čo potom s človekom robí permanentná bolesť? Čo sa deje v ľudskej duši, keď si nemôže povedať tak ako ja, dnes si dám pauzičku a zajtra budem opäť fit? Keď vie, že zajtra nebude fit, že žiadna pauzička neexistuje? Ja som sa na deň zmenila na mrzutú, podráždenú fúriu a na čo sa mení ťažko chorý človek? Mení sa vôbec? A potom som si spomenula na niekoľkých ľudí zo svojho okolia, pre ktorých je bolesť každodennou súčasťou ich života.
Kdesi na strednom Slovensku existuje miesto, kde sú hory také vysoké a strmé, akoby mali každú chvíľu spadnúť na strechu vášho domu, a tak naliehavo blízko akoby vyrastali za plotom vašej záhrady. Medzi takýmito horami sa krčí mestečko Tisovec ako malé, ufúľané dieťa. Na jeho hornom konci sa tiahne štvrť Slávča, v ktorej sa končí asfaltová cesta a začína lesný chodník. Uprostred takejto ulice stál. Bolo ho vidieť už od železničných rámp. Dom. Takmer storočný starý pán, vetchý, zvráskavený, a predsa pevný. Prudké víchrice mu chceli strhúť pokrývku hlavy. Odolal. Voda sa mu snažila podraziť kolená a zhodiť ho na zem. Mokvel, ale ostal stáť. Od tuhých zím ho tak oziabalo, až na niektorých miestach popraskal. A aj tak dokázal zahriať.
Je tomu týždeň aj dva dni, čo sme sa lúčili so starým rokom a vítali nový rok 2006. Zlomové okamihy Silvestra – odbíjanie posledných sekúnd starého roka a polnoc - som prežila prvýkrát sama. Keďže ani ja ani môj pes sme nemali veľmi chuť vítať nový rok na tisovskom námestí v spoločnosti vybuchujúcich petardov, odpojila som sa od kamarátov a išla domov. V prázdnom byte som zapálila len malú lampu a sviečku, schúlila sa do kresla a pomaly sa ponárala do sviatočnosti prítomnej chvíle.
Všimla som si ich už na zastávke. Najprv ma upútala mama. Mala krásne veľké sýtomodré oči a v nich krotkosť, nehu a únavu. Jej oblečenie zanechalo vo mne dojem ošúchanosti, až zanedbanosti. Akosi mi k tým čistým očiam nepasovalo. Potom som si všimla otca a ustúpila som o krok dozadu. Prechádzal popred mňa nevyrovnaným krokom s neprítomným výrazom v cholerickej, strhanej tvári, akú mávajú ľudia, ktorí sa dostali až na dno. A potom som si všimla deti.
Pochutnávala som si s mamou na bryndzovej polievke a zemiakových plackách v záhradnej reštaurácii v Tisovci, keď sme zrazu začuli čísi prenikavý hlas: „No on vás prišel pozdravit. Jó, kamaráta prišel pozdravit.“ Za dreveným oplotením sme zbadali starú pani so psíkom na rukách. Náš pes Bobi sa hneď postavil do pozoru a nového návštevníka už aj preveroval. Zaujaté pozorovaním oňuchávacieho manévra psov nezdvihli sme ani poriadne oči k pani, ktorá o chvíľu potiahla psíka za vodítko a vybrala sa smerom k nám.
Minule som volala na zákaznické číslo istého mobilného operátora. Chcela som si aktivovať jednu službu. Teda, aspoň som si to na začiatku myslela. Po desaťminútovej záplave informácií som už nemyslela vôbec. Slečna na druhom konci ma jedným dychom ovaľovala termínmi ako mini a maxi a flexi, a mne sa zdalo, že možnosti môjho chápania sa obmedzili na úroveň „ema má mamu, mama má emu.“ Pochopila som už len jej poslednú otázku: „Súhlasíte?“ „Súhlasím.“ hlesla som vysilene. Ako som o pár dní pochopila, aktivovala som si úplne iný program. Ako komplex produkt spolu s ďalšími dvoma službami.
Minulú sobotu som vstala veľmi skoro. A nedobrovoľne. Z postele ma vytiahol môj pes Boby, ktorý sa žalostným kňučaním dožadoval svojej raňajšej prechádzky. Keďže mama bola v Tisovci, pripadla táto milá povinnosť mne. Naštvaná na celé psie plemeno som nadurdene vyšla z paneláka. Obloha bola zamračená, vzduch chladný. Toto je leto! Toto je sobota! Toto je život! Šomrala som si popod nos otrávene, zatiaľ čo Boby uveličene kontroloval svoje teritórium a moje ponosy mal očividne na háku. Čakal nás tradičný okruh popri tenisových kurtoch, domove dôchodcov, lesíku, pekárni a späť. Sem-tam nejakí psíčkari. Inak nikde nikto. Vyzeralo to, že za oknami panelákov ešte všetci sladko spia. Alebo nie?
...moja rodná zem... tak voľajako sa to spieva v známej piesni, že? Ja som si však neraz doplnila tento názov inými slovami. Existuje totiž na Slovensku kraj a v tom kraji mestečko, ktoré síce nie je moje rodné, ale je pre mňa tým najkrajším kútom na svete. Všetci moji kamaráti ho z môjho rozprávania už dávno poznajú. Ospevujem im ho tak oduševnene, že nejeden z nich zatúžil ísť sa naň pozrieť osobne. Medzi inými aj kamarátka Bea s priateľom Yvesom. Rozhodli sa pozrieť si tú nádheru počas cesty po Slovensku. Ako to dopadlo? Keď minuli dopravnú tabuľu s názvom mesta a už boli pripravení začať s výkrikmi obdivu, ako prvé ich zarazila ohavná budova vápenky a hora Čremošná ťažbou rudy dopolovice ohlodaná na kameň. Potom panelákové sidlísko, a potom Yves, očividne v šoku, cez zuby precedil:„Hm, tak toto je ten nádherný Tisovec.“ A zaradil trojku, dupol na plyn a zastavil až v Brezne. Bea sa ma neskôr mierne naštvane pýtala:„Ty si si z nás s tým Tisovcom robila srandu, že?“ Dušovala som sa, že nie. Naozaj som nesrandovala. Ale vďaka ich sklamaniu som si konečne uvedomila, že pre cudzinca Tisovec skutočne vyzerá dosť nevábne a že najkrajším kútom v šírom svete je naozaj iba pre mňa. Pre
