"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Bola som tam len niekoľko minút a už som pokazila WC. Taký muž v mojom veku sa prišiel spýtať, kto to spravil, povedala som, že ja, nikto iný, jednoducho ja. Potom bolo bolo ticho, vymenila som červenú menčestrovú sukňu za nohavice s opaskom, čítala som si Sandrin článok, jedla som klíčky, mäso a ryžu, to všetko v ružovej miske+vidlička. To všetko a pohľad na zasneženú Veľkú Fatru, na 4 milióny kníh v archívoch Slovenskej národnej knižnice.
Ráno som robila praženicu a počúvala Sigur Rós. Takú dlhú, dlhú skladbu, cibuľa praskala na ohni, kúsok žĺtka kvaplo na dlážku. Zobudila som M., naliala som do pohára čaj a povedala mu, že na našej čerešni je už len pár listov, že to všetko mizne, že ostávajú len prúty, jarabina a kde - tu neobraté jablká.
V piatok mi niekto pripomenul, že je november. Že to už je iná jeseň, taká temnejšia, nie pestrá, taká takmer mystika. Tak som vstala z postele, nebolo ešte ani sedem hodín, do čierneho hrnčeka som si uvarila čaj, na tanier s červenými snehovými vločkami a obrázkom soba som nakrájala paradajku. Chvíľu som tam tak sedela, za stolom, bosonohá, nad červenými paradajkami na tanieri a rozmýšľala som, o čom je tento november.
Keď sedím na zadku v autobuse s rolkou novín v rukách, rozmýšľam ako by som to opísala. To, čo vidím cez medzierku medzi sedadlami, ten príbeh, ktorý vlastne takmer neexistuje, ktorý je o ničom, nemusí byť fascinujúci, je to len zelené tričko, automat na kávu a iné nápoje, ktoré šofér potom predáva, ponúka horúce plastové poháriky s bielymi lyžičkami. Tak stoja niektorí ľudia a teplom horúcej kávy si hrejú ruky, krčia sa v svetroch, prešľapujú, vidím páskovaný púlover panej s hnedými vlasmi, pani je prežiarená ranným svetlom. Autobus sa dostal z hmly na svetlo, je tu gýčový deň, divoké farby listov, rosa vytvárajúca tie typické kvapky na tráve.
Chceli by sme písať o tom, čo sme robili o takomto čase minulý rok. Zobrať si do ruky ceruzku, sadnúť si na gauč, piť čaj a počúvať ako vŕzgajú podlahy nad našou hlavou. Ako tam tí otcovi jedia klobásy s horčicou, pijú víno a potom vyjdú pred tento dom, odfotia sa, niektorí si zapnú vetrovky, dajú si na hlavy kapucne a odídu. Napríklad tá žena, čo išla až tam, kde je možno už sneh. Tam má svoju izbu, svoj paplón, svoju lampu, svoju pyžamu a termosku s horúcou kávou.
Začiatky a to všetko, čo k tomu patrí. Ako som takmer pred týždňom šla ráno potme, malé svetlá v kiosku, kde si žena s francúzskou baretkou na hlave kúpila cigarety a noviny, šuchot listov, sem-tam nejaká mačka, auto ošpliechané blatom, lístok v peňaženke a niečo na čítanie. Tak som videla východ slnka vo vlaku, sama, to slnko, malá svetlá guľka, ktorá ma pichla do očí. A v to ráno sa mi chcelo ísť ďalej v tom vlaku len s tým, čo ja sama môžem ponúknuť sebe.
Černice, veľa černíc, jeden večer, keď sme už takmer nevideli slnko, J. nazbieral plné biele vedierko černíc. Jedli sme ich ako dezert k niečomu, čo nebolo. Keď si mám spomenúť na niečo mohutné a očividné, nespomeniem si. Sú to len sny, veľmi reálne sny a spomienky, ako J. večer pri ohni hovoril o tom, čo si máme prečítať (Kým kohút nezaspieva), ako ma uštipol nejaký sprostý hmyz, práve vtedy, keď sme vyšli na čistinu a M. fotil tú diaľku, bukové lesy a J. mi podal jablko. Bola to čistina pre srnky a pre jelene, výborné prostredie pre rozprávku, pre tú krutosť, keď sa malý Janko a malá Marienka stratia v lese a nájdu Medovníkovú chalúpku a v nej strigu.
Niekto mi tu napísal správu s oslovením šukanda, ráno som si to prečítala, vstala z postele a začala sa obliekať. Bolo mi smiešne, kvôli šukande a aj kvôli rozhovoru medzi mamou a o. v posteli, že o. sa má postaviť na stôl a otvoriť to najvyššie okno, biele skoro storočné okná, z ktorých sa odlupuje farba. To bolo pred raňajkami a pred tým, než som vypila extrémne mliečnu kávu a v obchode kúpila to, čo saje krv, keď z vás tečie ako zo zarezaného prasaťa.
Niekto z tých, čo sú tu, by mohol povedať, že jeseň začína jedením zelených hrušiek. Ich farba, tvrdosť a sladká chuť. Tie hrušky zostali v kuchyni v mikroténovom vrecku, ak bol prievan, počuli sme šuchotanie, ak prievan nebol, nepočuli sme nič. Keď slnko zmäklo, vyšla som von, prešla sa po pokosenom trávniku, zo zeme som zdvihla tvrdé, ešte nedozreté jablká, vypočula som si niekoľko vzdialených viet po poľsky a ukrajinsky a nezbadala som ani jednu z tých malých mačiek, čo tu teraz chodia a o. im kúpil plný balík jedla.
Sú tu čerstvé papiere vytiahnuté z tlačiarne, voda, aloe vera sprej do hrdla, niekoľko zaprášených fotiek a množstvo iných vecí. Možno by som chcela robiť niečo iné, prečítať si tú knihu a nezaspať pri nej, nikdy nezaspať, alebo sedieť pri M. stočená ako slimák a hovoriť mu dnešné príbehy, o koláči z čokolády, o deťoch, pre ktoré máme mená a určite budú na skalách odhodlanejšie ako ja, o nových žabkách, o tom ako ich bolo počuť, keď som pred niekoľkými minútami kráčala po ulici, žabky trepali, sused polieval v skleníku nejaké rastliny, kráčala som na žltú pumpu a nad bytovkou starej mamy bolo vidno ešte kúsok slnka, ružová farba blízko tmavomodrej. Bolo to prenikavé, hudba, pri ktorej sa lieta a skáče, Guano Apes a moje poskoky, keď na pumpe vyberám z chladničky pivo a pod pazuchou mám noviny, nad mostom lietajú vtáky a nejaký vlak, ktorý v tomto meste nezastaví smeruje do Ruska, najlepšie do Moskvy.
Modrého zápisníka som sa ani nedotkla. Ostal zapnutý v tom vrecku, aj s perom a nejakými mentolovými vreckovkami, nebolo treba nič zapisovať, myslím si, že by to bola škoda. Aj tak si všetko pamätám. Napríklad, že v Margecanoch majú kino a na stanici v kvetinárstve zubné kefky, kúpili sme si poslednú od tehotnej ženy, viazala kytice a bolo teplo, dusno, pocit, že človek je v trópoch, aj keď tam nikdy nebol. Na tej stanici sme sedeli, driemali, jedli čučoriedkové koláče a túlili sa k sebe ako mláďatá divých zvierat, ako malé lesné príšery.
Ešte som čítala o dedine Pietno, o receptoch z húb, o zablatených gumákoch, keď sú dažde, o pozorovaní mesiaca v teplých svetroch počas letných mesiacov, zo svetielkujúcich cigariet padá popol. V tej knihe bolo blízko k českej hranici, v tej knihe žena verila, že nájde akéhosi anjela, aj preto si tak silno maľovala riasy. Nikomu som o tých pocitoch nepovedala, len som zatvorila knihu, odložila ju do tašky a pokračovali sme v ceste. Tri krát nám kontrolovali lístok, neponúkali kávu, neponúkali keksíky, vlak bol dlhý, v skalách dediny, nad skalami ďaľšie hory. Videla som pastierku v červenej šatke, stála pri žltých kvetoch a pozerala sa na vlak, na tunel, na rieku plnú hnedej vody. Trochu som spala, pila som minerálku a jedla som málo, myslela som na verš napísaný v roku 1963,
Zdalo sa, že žijú iné životy, tie dievčatá s hnedými vlasmi a čiernymi očami, tie, čo hovorili o veselosti a drogách, o tom ako jedna po šňupaní povedala som guma a hodila sa o stenu. Hovorili o chlapcoch, čo ich milujú, o nohaviciach a sebavedomí, o fialovej farbe na vlasy a podvádzaní. Či je to fér, či sa to smie. Mohli mať 16, sedeli v úzkych nohaviciach, v bundách s kožušinkou a keď vlak zastal, napchali sa do malého WC a tam fajčili, žuli žuvačky a pripravovali sa na večer. Chceli párty, poriadnu, že by grcali ako vtedy, keď o sebe nevedeli. Čo ogrcali celý dom a potom sa nedalo ísť von so psom. No nedalo. Sedeli sme, ja, tri deti, krikľavé tašky s novými nohavicami, ktoré sú doboha také obyčajné, žena s modrým šálom v uličke pila kávu a zapadalo slnko.
Vraveli rôzne slová, tiekol mi sopeľ, neustála prítomnosť kapucne na hlave, cestovanie autobusmi a vlakom, vo fľaške čaj, ktorý hreje ruky. Nedostali sme nijaké záporné znamenia, z hmly sa stane svetlo, na juhu pomalšie, než tu na severe, tak som kráčala smerom k Dunaju a Dunaj som nenašla, len močiar a omrznuté biele šípky, muži na bicykloch s košíkmi vpredu, rozprávali sa po maďarsky a keď sme si objednali polievku, slovenčina. Dlho som na neho čakala, kým tam fotil obrázky a písal si do zápisníka o ľuďoch z cudzích krajín, vypila som čaj, zjedla gofry, do dedinskej cukrárne chodili ženy a kupovali si koláče, hot - dogy, otváralo sa pivo a aj ticho, veľa ticha. Prečítala som poviedku Láska k Arimu Oskarssonovi, obhrýzla si nechty, zvonček na dverách zvonil, rozhlas oznamoval, že vypnú elektrinu a ja som vstala, zapla sa a prechádzala sa po uliciach, niekde som počula kačky a videla som polia s viničom, stretla som psa, tri mačky, vtáky spievali ako na jar a ja som nevedela, čo s tým.
Pustila som sa do knihy Manekýn, staré panské sídlo v lesoch štátu New York, tak, keď sa zotmie, sedím v posteli, čítam si a čakám, kým ma pozvú s príborom v ruke večerať. Aj pri večeri sedím s knihou, vidličkou drbem do ryžového nákypu, oranžové svetlo a biely obrus, z hrnčekov s čajom sa parí.
Necháme deň nech nás osvieti barokovým svetlom, necháme jazyky prorokov, nech nám vniknú do duše, necháme zmrznutý karfiol a brokolicu v miskách, povzbudíme psa, nech neskučí v aute, nech je ticho, chce pohladkať, chce objatia, dnes sme šťastní a to šťastie je tajomstvo, je to štvaná zver a výkriky svadobných nocí, krv si len tak prúdi cievami a robí prskavky, spadnem zo stromu aj s konárom, odlomím sa, do snehu, ku psovi, veselý pád, keď slnko oslepuje oči a medzi kríkmi a stromami nájdeme stoličku, búdku pre vtáky, veľa červených bobúľ, tie plody, tie zakázané plody z filmu Osada , ihličie je tajomstvo, ľad, čo praská a skrýva spoločenstvá rýb, prikláňam sa k slnku a nechám sa ním prebodnúť, tam sú bežkári a napravo kostolná veža, rozmýšľam, čo by urobila guľa, ktorú by som vrhla na ľad.
Položím si rukavice na sneh, sú tu škvrny červenej, kontrasty, krv a tvaroh, hrudky, vlna stráca svoju súdržnosť, z rukavíc trčia nitky, trochu sa trasú, keď s mamou do vody hádžeme skaly, aby sme si pripravili neobmedzenosť, našu vlastnú cestu.
Dnes sa mi páči počasie. To pršanie, keď s novinami trčiacimi z tašky kráčam od obchodu k obchodu a hľadám časopisy o krajinách, o lezení, reportáže, bývanie. Páčia sa mi holuby, to, keď zrazu vzlietnu, aj farba pomarančov, čo sú v akcii,
Cítila som cesnak, že ho niekto čistil, v kuchyni, chcem vtedy vstať a držať si nohy v teple, v termo ponožkách, čítať si noviny a počúvať tichú hudbu, pomaly do nej sekať, až kým niekde nepocítim čistý zvuk, vzdych, ako to ukrajinské dieťa, jeho nádych a výdych, dieťa, čo čítalo vo vlaku hrubú knihu a jeho otec mal veľké hodinky, sedeli oproti mne a niekedy sa pozreli na kačky, čo teraz plávajú okolo ľadových krýh a dvíhajú zadky. Vlnitá krajina, vášnivý pomer s ňou, vyznať sa jej, byť v nej nahá a nechať ju, nech do mňa hryzie, vniká, nech si zo mňa berie, čo chce, nech sa spolu vláčime kade - tade, mosty a tunely, ihličnatý les, kde by voňal tabak a feniklový čaj. Pýtala som sa oca na na snežnice, že by sme šli len po lúkach, nie tam hore , vravel, že to nie je dobré, že sa v tom nekráča príjemne.
Polia pod snehom takmer svalnaté, súkromie hôr v hmle, vlak sa valí a brzdí a potom sa rozbieha, taxíkom k internátu Družba, aj hotel s *, kde budeme spať a pán s paňou v modrej usilovne zaznamenávajú naše identifikačné údaje, podajú nám papierik s menom, polepený diaľkový ovládač a kľúč s kľúčenkou, ktorá ma hádam 0,5 kg. V mojej izby všelijaké zábavky, otvarák na fľaše, socialistický interiér, ťažké červené závesy a mäkký matrac v posteli, odtiahnem záclony a závesy, dažďová voda špliecha pod kolesami áut, svieti pumpa OMV a stromček pod oknami ako pripomienka blížiacich sa Vianoc. Potiahnem šnúrku pod lampou a lampa svieti, osvetľuje tapety a v kúpeľni si obzerám svoju tvár v zrkadle, poháre zo skla otočené naopak, nech sa do nich nepráši, záves nad vaňou a mydlá v škatuľkách, ležím v posteli a učím sa na zápočet z ruštiny, v televízore muž, ktorý trpí Laterálnou amyotrofickou sklerózou, choroba mu zabíja nervový systém svalstva a jeho mladá žena s upravenými nechtami o tom rozpráva, o strachu, o sile,
