Eva Fulajtárová
Prosím, ešte nie!
Nebojím sa s Tebou stretnúť, ani odísť. Lebo... viem, že jednotlivec to neovplyvní, ani keby ako sám chcel. Ale, prosím, ešte nie! Ja fakt nemôžem, lebo...
Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík: ... čo sa ma bytostne dotýka, Kniha a ja, Nezaradené, 2- (dva mínus), Rozhodnuté, ŠŤASTIE SI TY, Pacientska advokácia/dôverníct, Obyčajné, ale s pomlčkou, môžem? Môžem, som naša Vikinka, Všetkým, Súkromné
Nebojím sa s Tebou stretnúť, ani odísť. Lebo... viem, že jednotlivec to neovplyvní, ani keby ako sám chcel. Ale, prosím, ešte nie! Ja fakt nemôžem, lebo...
Vôbec tu nejde o preklep, či o omyl. Tak nejak som celkom podvedome v sobotu večer v kruhu mojej rodiny premenovala danú reláciu, bez toho, aby v tom bol zámer, či aby som si to sama uvedomila. Na chybu ma upozornil manžel.
Stará mama, starý otec sú ľudkovia, ktorí by mali byť vždy pripravení otvoriť deťom svojich detí kedykoľvek, v ktorúkoľvek nočnú či dennú hodinu svoje srdce, dvere svojho domu a vlastnú peňaženku.
20 rokov dozadu a mne to stále pripadá, že to bolo nedávno. Vtedy, 17. november aj v roku 1989, bol pre našu rodinu dôležitý, dôležitejší vraj ako to, čo sa práve dialo v uliciach. 17. november je deň úmrtia nášho otca a podľa vzoru našej mamy, nič nemohlo byť dôležitejšie.
Vôbec som si nemyslela, že môj predchádzajúci príspevok bude mať pokračovanie. Neplánovala som to, lebo ako sa hovorí, od polície ruky preč. Bohužiaľ, moje kontakty s nimi počas tohto víkendu boli skoro nepretržité a skončilo sa to dnes doobeda. Od piatku poobede, do nedele dopoludnia. Z jedného, jediného prozaického dôvodu. Bola som okradnutá.
Nie je to iba pomenovanie ženy, ktorá udržuje intímny vzťah s kňazom. Táto skutočnosť by ma až tak neoslovila, lebo takých žien... ajjajáj... Že celibát je v podstate dobre utajená sexualita a že nemá s láskou nič spoločné, že spoločným menovateľom všetkých aktivít pána farára je sex ...
A odteraz mám iba jedno želanie: keď stretnutie s políciou, tak nech sú to iba „páni" policajti. A bez výhrad môže byť nimi i žena!
V roku 1968, kedy sa začína odvíjať dej Banášovej knihy, som mala necelých 16-násť rokov, rok povinného smútku v čiernom za otcom a chuť, zvečniť dané okamihy navždy pre moje deti, detí mojich detí, atď. Ale... Napriek tomu, že som si už necelý rok, presne od okamihu smrti nášho otca začala viesť denník, denníček, moje vnúčatá ho čítať nebudú. Skončil v roku 2001 v ohni na záhrade. Spálila som ho. Zdal sa mi celkom nudný, nezaujímavý a jediné, čo na ňom bola iné ako v bežnom denníčku, boli kocky miesto riadok a bol to v podstate zápiskový blok. Neskôr k nemu pribudli ďalšie 2-3 zošity a obsah v nich sa mi zdal príliš zastaralý, archaický. Vôbec nie zaujímavý, takže skončil iba tak pri pálení záhradného odpadu - ako podpora horenia.
Tých banášovych zón nadšenia bolo tiež niekoľko a pri čítaní jeho práce Zóna nadšenia sa vcucli do jednej, tej knižnej. V porovnaní s tými mojimi, tie jeho sú akési zaujímavejšie, pútavejšie; možno preto, že ich mám pred sebou v tlačenej forme.
Život má pre nás každodenne dve správy. Tú horšiu, či zlú, že... na svete je plno neprávostí, bolestí, krívd, alebo len mnoho ľudí má smolu, že sa narodili na nesprávnom mieste. A tú dobrú: že sa vždy nájde ktosi, kto je ochotný pomôcť!!!
Rétorika tohto autora je svojbytná, originálna a ... mnohí ju zavrhujú, mnohí sa z nej smejú, iní vôbec nekomentujú. Je taká, aká je - aký je samotný Samko Tále.
Všetkým pozostalým: skúste žiť ďalej. Aj tak, inak sa nedá. Naozaj, verte mi, poznám to z vlastnej skúsenosti. Zmeniť sa to nedá, je to navždy. Sme však s Vami, všetci, ktorí Vašich blízkych poznali, ich známi, kolegovia, kamaráti. Nikdy na nich nezabudneme a verte nám, aj nám budú dlho, dlho chýbať. Č e s ť i ch p a m i a t k e !!! A ďakujem, že tu nejakí čas s nami boli a mali sme možnosť spoznať ich. Úprimnú sústrasť, všetkým Vám!
Odpustiť áno, zabudnúť sa nedá. Je odpustenie bez zabudnutia odpustením a vôbec, prečo odpúšťame? Kvôli sebe, alebo kvôli tomu, komu má byť odpustené? V Novom zákone sa hovorí: Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Je to o odpúšťaní? Zrejme áno. Chlieb ublížiť nemôže, ale to, že „nikdy nezabudnem", že on do mňa kameňom, ublíži rovnako, ako ten hodený kameň.
Takže raz, keď som mala práve veľmi dobrú náladu a chcelo sa mi komunikovať s okoloidúcimi, ktosi na mňa strašne začal kričať a myslela si tá osoba, lebo to bola mamina, že ma prekričí. No kdeže, to ste ma ešte nepočuli brechať. Nikto na mňa nemá, keď brešem preto, že mám radosť.
To NIE vôbec nemusí ani raniť, ani ublížiť. I keď toto slovo býva zvyčajne nositeľom zápornej energie, aj táto by mala z človeka vychádzať kontrolovateľne a s láskou k osobe, ktorej je adresované. Ak už nemožno hovoriť o láske a citoch, tak určite s úctou k danému, konkrétnemu človeku.
Lásky, priatelia, známi? - aj ... ale predovšetkým knihy Tie, ktoré majú dušu, ktoré vedia rozprávať, ktoré pomáhajú žiť.
A vôbec...? Zrejme som akási paranoidná, nenormálna, keďže vyrábam scenár, o ktorý život moc záujem nemá. Ale naozaj to nie je až také ťažké a neskutočné zbaviť sa čerstvo narodeného dieťaťa. Netvrdím, že mám pravdu, i keď ten blbý pocit je stále vo mne. Mohlo ísť o čosi iné. O uhynuté zviera, trebárs psíka, mačku, aj s tým je problém, kde a ako to uložiť a nie každý je ochotný volať kafilérku. Lenže...
Keď sa jedna z našich „kvázi kolegýň" dokázala hlavne sama v sebe a pred všetkými priznať, že jej pohľad na Malého princa je iný, ako ho vníma celá verejnosť, nabrala som odvahu aj ja. Priznať sa k čomusi, čo ma určite nebude ctiť, ale...
Celej rodine odkazujem, už som tu. Tým, čo len na okamih kedysi zaváhali, či sa mám narodiť, alebo nie, odkazujem, že o tom nič neviem a ... majú odpustené. Pre všetkých chcem byť novou nádejou, slniečkom a rada by som, keby moje narodenie nikto nikdy ľutovať nemusel. Ani ja sama.
Zákon o rodine, konkrétne § 66 prejednáva povinnosť detí postarať sa o svojich rodičov, keď sú oni na túto pomoc odkázaní. Určite každý prípad je iný, osobitý a ...