Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík: ... čo sa ma bytostne dotýka, Kniha a ja, Nezaradené, 2- (dva mínus), Rozhodnuté, ŠŤASTIE SI TY, Pacientska advokácia/dôverníct, Obyčajné, ale s pomlčkou, môžem? Môžem, som naša Vikinka, Všetkým, Súkromné
Občas sa to človeku stáva. Začuje kdesi nejaké to meno, priezvisko v tej správnej konštelácií a už sú tu spomienky. Čo na tom, že ide o súhru náhod a nie skutočnosť? Že tá pani XY, hovoria o nej ako o päťdesiatničke, vo Vás evokuje starú mamu z otcovej strany, ktorá sa volala tak isto?
Vždy som si myslela, že to, čo chcem na blogu zverejniť, musí mať predovšetkým dušu, aby ľudí oslovilo. Rada sa po blogu sme.sk pohybujem, zrejme som sa tu už tak zabývala, a pomaly začínam bilancovať. Počet príspevkov, čitateľnosť, karma. Všetko sú to ukazovatele, ktoré síce nemusia byť deklaráciou kvality, ale potešia. Začnem teda od seba.
Vraj, každý sme jedinečný, neopakovateľný, každý z nás je originál. Právom teda možno hovoriť, že každý z nás je také veľké JA. Vieme to všetci, len podaktorí si to viac uvedomujú. A to hneď niekoľkokrát denne.
Vraj, o podobné problémy sa zaujíma naozaj len ten, kto sa nudí, alebo kto nemá čo robiť. Takže, milí páni učitelia, učiteľky – slovenčinári, ono je úžasné, keď niekto berie plat preto, že sa nudí, alebo je to takto? ... stretnú sa dvaja jazykovedci a rozprávajú sa: vymysli čosi strašnejšie ako návšteva mojej svokry! Druhý: - mám to: h o s ť k a !!!
Priateľ môj, ťažký kríž za druhých si ty niesol Neverí nikto z nás, že si snáď málo zniesol Boh ten kríž mal za nás niesť On čaká na konci ciest
Pacientske dôverníctvo je vykonávané ako dobrovoľná, neplatená činnosť. Pacientski dôverníci nie sú zdravotnícki pracovníci, nemajú právo zasahovať do liečebného režimu, nepodliehajú pod personál nemocnice. Sú to bývalí psychiatrickí pacienti, alebo ich blízki prítomní. Ich poslaním je predovšetkým byť nápomocní lekárom pri liečbe daných pacientov a to už ich samotnou prítomnosťou. Vedomie, že aj my sme kedysi ležali na posteli a boli časy, keď nám mohlo byť všetko ukradnuté a dnes sme tí, ktorí vlievame silu do života iným, je podľa odborníkov účinnou terapiou.
Tento príspevok je vlastne moja reakcia na vyjadrenia k článku – Som psychiatrický pacient. Stále tvrdím, že človek nič nemusí - zdôvodňovať, prečo koná tak, ako koná a kto navštevuje moje stránky, zrejme mu neuniklo, že v logu mám výpoveď: nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť!
Tento príspevok chce byť ladený k téme Som psychiatrický pacient z pohľadu medziľudských vzťahov, čím nemožno obísť aj vzťahy na pracovisku, alebo u mladších ľudí vzťahy medzi spolužiakmi, členmi rôznych študijných krúžkov a postoje k týmto problémom nielen zo strany nadriadených, ale i samotných kolegov. Je o tom, ako sa správať, aby nám nebolo ubližované a možno až po jeho prečítaní mnohí pochopia, že konanie týchto ľudí je také, aké je. Aj keď sa to nezdá, nechcú ani oni vedome nikomu ublížiť. Mnohí na druhej strane sú častokrát presvedčení, že ich „tá osoba“ ignoruje, ale nie. Ona iba ešte nemá dostatok síl na komunikovať s okolím. Nesmeruje k dodržiavaniu liečebného režimu z pohľadu lekára, nerozoberá psychofarmaká a spôsob liečby.
Tak, som už konečne tu. Sľúbila som, že čoskoro prídem, ale nemali sme čas. To moja domáca, a ja ešte všetko neovládam. Síce tá moja pacina dokáže priblížiť si klávesnicu na zem, ale viac neviem.
Milí rodičia! Sťažujete sa, že Vás Vaše dieťa stojí „strašnú fúru“ peňazí, že má veľké a Vašim možnostiam neadekvátne nároky? Nerobte to, nemáte pravdu! Koľko naozaj stojí dieťa, vedia iba tí, ktorí po ňom celé roky túžia a ktorí sa oň snažia. Dieťa, ktoré nie a nie prísť do rodiny, stojí rodinu podstatne viac, ako to, ktoré je už na svete. Kým sa to dá vyčísliť finančne, ešte ako tak. Ale, nie vždy sa to dá...
Dúfam len, že svojím príspevkom sa nikoho nedotknem jeho cti, lebo to by som naozaj nechcela. V prípade, že to tak niekto bude cítiť, prosím, ospravedlňujem sa.
Aj na psychiatrii bývajú návštevné hodiny a kontakt s vonkajším svetom by mal byť predovšetkým potešením, sviatkom a príjemným zážitkom pre obe strany.
Podoba šťastia očami 7-ročného dievčatka: ... najviac mám rada to, keď pri návrate domov zo školy vidím pred dverami aj maminkine vyzuté topánky – a sme doma všetci. Aj maminka!
„Spoločnosť má právo odmietnuť klienta aj bez udania dôvodu!“ A teraz sa pýtam: Je táto veta v súlade s dodržiavaním základných ľudských práv?
Človek, keď sa narodí je obklopený veľkou spústou vecí. Hlavne tými, ktoré rodina pripravila dopredu, kvôli nemu a pre neho. Bolo to tak v sedemdesiatych rokoch, keď sa rodili moje deti a nič sa v tom nezmenilo ani dnes, keď sa rodia moje vnúčatká. Kde to dovoľujú bytové priestory, dieťa od narodenia má aj svoju izbu, mnohé sa delia o miesto spolu s ostatnými členmi rodiny.
Nechápem, alebo nechcem pochopiť, že ... Nechápem, prečo je také ťažké pochopiť snahu človeka pomáhať iným? Prečo to musí vysvetľovať najskôr svojim blízkym, potom kompetentným a nakoniec sa aj tak z vás stáva nepochopenec.
Dnes takmer už biblický príbeh o kamennej polievke, ktorá zasýtila celú dedinu, poznajú ľudia z ústneho podania. Moja „kamenná polievka“ je o skutočnom kameni a skutočnom hlade, či hladovaní.
A čosi podobné sa opakuje aj v čase týchto Vianoc. Obdaruvávam ľudí v mojej blízkosti síce trochu netradične, ale od srdca. Lebo takýto dar nie je možné získať za peniaze. Svedčí o tom, že mi na tom konkrétnom človeku naozaj záleží a že som ten dar získala iba kvôli nemu samotnému.
