Bol som za poctivého úplne zbytočne

Už som mal všetko v košíku. Prichádzam k pokladni. Skôr než som sa stihol pozdraviť predavačke, oslovil ma ženský hlas za mnou. Mladá dievčina, celkom sympatická a slušná (celý čas). Neodvažoval som sa hádať, či má 20 alebo 15, v ruke zvierala dvojlitrovku Kofoly.

"Prosím vás, nekúpili by ste mi jednu fľašu," začala.

Hlavou mi preblesklo, že charitu v podobe sladkého nealka som ešte nikdy nerobil, ale ona ešte neskončila.

"Nemám tu občiansky," pokračovala a mne na chvíľu vypadol rozum. Nechápal som súvis občianskeho a kofoly.

"Dám vám peniaze," dokončila a mentálny obraz znovu naskočil.

Nešlo o Kofolu, samozrejme. Odvetil som preto dosť stroho, korigujúc svoj pôvodný odhad (nový odhad pod 18):

"Určite nie."

Zaplatil som svoj nákup a pri nakladaní do tašky som periférne (rozumej drzo priamo) sledoval, čo sa udeje. Pointa je v tom, že predavačka náš krátky rozhovor musela počuť, široko-ďaleko nikde nikto hovoriaci a už predtým čakala, kedy ma začne markovať.

Mladá slečna po načítaní Kofoly poprosila o nejaký číry alkohol, nerozumel som presne. Ale predavačka rozumela a zjavne zaváhala. Nakoniec biznis prevážil nad požiadavkami zákona a siahla do regálu.

Dal by som mnoho za to vedieť, čo si o mne všetci prítomní pomysleli - nejaké to pohŕdavé oslovenie ako blbec? starý chren? vidíš, a ty sa pechoríš? Nielen predavačka a dotyčná slečna, ale aj jej dve kamarátky, ktoré na ňu čakali - vyslali ju na strategický nákup.

Odhadujem sedemdecka tvrdého a dva litre sladkej brzdy. To bude večer... vlastne už bol. I keď závisí to silno od intenzity tréningu...