Medzi nami a mestom sa nachádza hlboký kaňon, ktorý do skaly vyhĺbila rieka Tajo. Na jeho druhej strane sa týči hrad - Alcazar. Pevnosť zo 16. storočia, v súčasnosti múzeum zbraní. So svojimi štyrmi vežičkami pripomína Bratislavu. Akurát v porovnaní s tým naším hradom pôsobí trošku dominantnejšie.
Mostom z rímskych čias prechádzame na druhú stranu rieky, vchádzame medzi mestské múry a schodiskom stúpame nahor. Postupne sa nám otvárajú pohľady na časť mesta mimo hradieb.
Míňame Alcazar a ponárame sa do uličiek starého mesta. Zubaté februárové slniečko pripeká, miestni otvárajú reštaurácie, letné záhrady a obchodíky so spomienkovými predmetmi. Turistov je tu podstatne viac ako v Segovii, a zdá sa, že domáci sú na nich aj lepšie pripravení. Okrem klasických suvenírov sú v ponuke meče, nože a brnenia. Toledská oceľ bola známa široko-ďaleko, takže ak potrebujete do zbierky nejakú oceľovú šabličku, hor sa do Toleda. Len rátajte s tým, že je to suvenír mierne nadrozmerný a nehodí sa ako príručná batožina.
V Tolede sa v minulosti miešali tri kultúry, tri náboženstvá - židovské, kresťanské a islam. Toledská gotická katedrála vyrástla na mieste, na ktorom stávala mešita. A pred mešitou kresťanský kostol. Kráľ Alfonz VI., ktorý v roku 1085 získal mesto z moslimských rúk, sľúbil mešitu zachovať. No o dva roky neskôr, počas kráľovej neprítomnosti, bol sľub porušený.
Päťloďová katedrála má len jednu vežu. Pôvodné plány vybudovať aj druhú, pekne symetricky, narušilo zistenie, že podložie pod plánovanou vežou je nestabilné. A tak aj túto katedrálu stihol osud mnohých gotických svätostánkov, hoci väčšinou sa druhá veža nedobudovala z finančných dôvodov.
So sprievodcom sa dá vystúpiť do veže, k zvonom. Spolu s ďalšími turistami čakáme v krížovej chodbe - ambite - a pozorujeme nášho sprievodcu ako si spokojne pofajčieva pár metrov od nás. Na tejto pôde mi to príde trochu nevhodné.
Potom už spoločne stúpame nahor, zastavíme sa na balkóne nad hlavným priečelím, odkiaľ je výhľad na námestie s radnicou, a pokračujeme úzkym schodiskom do veže. Najväčší zo zvonov, nazývaný Campana Gorda, má prasknutý plášť. Niekoľkotonový kolos vraj pukol v 18. storočí, dva mesiace po svojej inštalácii, keď oznamoval sviatok Santa Leocadia.
Vraciame sa dolu, do ulíc Toleda. Tie sú tak dokonale kľukaté, že občas máme problém udržať správny smer. Nevadí, nemusíme stále po hlavnej, dnes mi akosi nechýbajú najznámejšie turistické magnety mesta, túlanie sa uličkami a schodiskami mimo hlavných turistických trás má neopakovateľné čaro. Tak trochu v štýle „pojedeme zkratkou, pánové, je to sice dál, ale zato horší cesta..."
Dalo by sa tu túlať hodiny, objavovať zákutia Toleda, náhodne odbočovať do úzkych uličiek a s napätím čakať, kam vlastne prídeme. Na námestie? K hradbám? K mešite?
A nakoniec späť na železničnú stanicu. Pozdravíme mačky vyhrievajúce sa v lúčoch februárového slnka, ktoré snáď od rána nezmenili polohu, a po bezpečnostnej kontrole nastupujeme do vlaku smer Madrid.
