Marian Baran
Energia
Milióny ľudí, nevedel som ich zrátať. Bolo by najlepšie začať z kraja, aby som na nikoho nezabudol. Tak najskôr sad, tam sa mi zdá, že to začalo, valilo sa to z obchodného centra, nekončiaci prúd, rieka tvárí.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Marian Baran
Domov
Prešiel som až na druhú stranu mosta, k starým domom, zbehol som po schodoch s vylomenými kockami mramoru.
Marian Baran
Orgován
Môj spolužiak býval v posledných domoch starej Petržalky. Posledné dve ulice na zbúranie. Pred ich domom rástla čerešňa. Aj orgován a voňal vtieravo no príjemne. Tá vôňa sa ťahala cez zbúrané domy a popílené ovocné stromy.
Marian Baran
Rozhodnutie
Na balkóne si holuby postavili hniezdo. Bez opýtania, pár konárov, list a kúsok igelitu. Niekedy stačí málo.
Marian Baran
Vinník pádu
Po námestí behali deti. Dvaja šarvanci. Jeden naháňal toho druhého. Keď ho chytil, plašili holubov. Otec sedel na lavičke. Čítal časopis a jedným okom sledoval hru svojich detí.
Marian Baran
Lavica
Sadám si v triede na malú stoličku. Opatrne ju odsúvam, ako kúsok z lega, ktorý je dôležitý. Lavica je popísaná. Dokonca i celé slová pretínajú kresbu dreva. Takmer celý rok, a snaha učiteľky je zverejnená na tej ploche, v utajení pred zrakom ostatných.
Marian Baran
Zrodenie muža
Farebné bodky pri Chorvátskom ramene boli ľudia. Každá bodka mala iný tvar a zvuk. Slnko pretekalo pomedzi nich bezhlavo. Chodník si kradol, čo mu tiene dovolili a nalepoval na podrážky prach. Cez ten mostík prechádzam vždy. Len tak, alebo bezdôvodne si šetrím čas
Marian Baran
Za všetky drobné
Hlava na hlave. Pera pri pere. Dlaň vysoko. Autobus je dom bez izieb. Každý má to svoje právo nebyť dotknutý. A tak sa dotýka opatrne. Sedačky z roztrhnutým poťahom sú rovnocenné s tými celými. Nie je dôležitá krása tam, kde oči nebývajú.
Marian Baran
Modrá šatka
Zavolal jej na číslo, ktoré mal napísané na papieri. Ospravedlnil sa. Vedel, že nie každému je tento spôsob získavania klientov príjemný, ale skúšal to. Spýtal sa, či má životnú poistku. Odpovedala záporne a ticho sa pousmiala. Zobral pero do ruky. Povedal, že ich poisťovňa má nový program, výhodnejší ako v ostatných. Poďakovala. Perom, ktoré držal v ruke, jej meno zo zoznamu vyškrtol.
Marian Baran
Aby prežila
Keď vyrástol, tak mu starký dovolil samému chodiť do lesa. Ale iba tak, aby videl na dom. Ďalej nesmel. Nikdy na to neprišiel, ako zistil, keď to porušil. Nepýtal sa keď ho hrešil. Mlčal a dúfal, že mu to nezakáže. Rád chodil k potoku. Vytekal z lesa a strácal sa v húštine. Pozrel na dom. A hoci vedel že nesmie, vybral sa popri vode do šera listov.
Marian Baran
Prievan v duši
Hrávali sme spolu futbal. Nikdy sa nesmial. Behal po ihrisku a svojimi veľkými deravými teniskami dával tie najlepšie prihrávky. Keď hral vždy sme vyhrali. Ak na neho zavolala mama, prestal hrať a utekal domov.
Marian Baran
Ako sa kríva v tráve
Vysoko v horách partia chlapov pílila drevo. S nimi Jano. Mladík, čo sa priúčal remeslu. Ženy neďaleko vysádzali stromčeky. Janovi sa zarezala píla do nohy. Veľké zuby sa mu zahryzli do polovice lýtka. Vystrekla krv a kýpeť sa mu zahojdala vo vzduchu. Striaslo ho a bolesť mu zahrala v hlave. Kamaráti ho chytali keď padal na zem, do lístia a do mdlôb.
Marian Baran
Kto skôr príde...
Stál pred sklenenými dverami pôrodnice a zúfalo búchal. Manželka mu volala do práce. Nech príde za ňou čo najskôr. Do pôrodnice. Prišiel v rekordnom čase. Keď sa mu nepodarilo nikoho privolať zvončekom tak začal trieskať o kovový rám dverí.
Marian Baran
Ani neviem prečo
Mala rozbité kolená. Chrasty ako dva kontinenty, ktoré sú blízko pri sebe. Ako mapa, ktorá sa jej vtlačila do kože, keď sa večer vracala domov. Do spomienok si vtedy napísala, neurčito, váhavo len jednu vetu. Viac sa nedalo.
Marian Baran
Dvesto kilometrov
Bola krehká. Niesol ju v náručí na balkón, na vzduch. Lúče zapadajúceho slnka kreslili na balkóne ornamenty. Tešila sa z nich. Sadol si na stoličku a posadil si ju na kolená. Tak ako sedával on na jej kolenách, keď nevedel sedieť. Krčí sa a vystiera.
reklama
Marian Baran
Prísne tajné
Takmer bezcieľne sa potuluje po predajni. Ohmatáva vystavené kusy tovaru, mechanicky. Poťažká, obracia a ukladá späť, na to isté miesto, do tej istej polohy. Je opatrný. Pozerá okolo seba. Nenápadne. Pôsobí ako zlodej, asi sa nevie rozhodnúť, či to nájde práve v tom oddelení.
Marian Baran
Kto neklope
Občas bolo počuť streľbu. V diaľke vybuchovali granáty a tento zvuk sa zlovestne niesol údolím. Všetko to bolo tak blízko. Každý v dedine počul tie zvuky a ďakoval bohu, že sa im tá hrôza, akoby zázrakom vyhýba. Starká žila na samote. Jarné práce boli v plnom prúde. Sialo sa a žilo.
Marian Baran
Nechaj dieťa spať
Nech sníva svoje sny. Nech si cmúľa detstvo, ako sladké prsty. Nebuď ho svojou potrebou povedať mu, na čo nie je zvedavé, čo je desivé. V jeho slzách sa topí sen. Na čo nechápe, čo mu nie je milé, odpovedá vzlykaním. Čo nechápeš? Nechaj dieťa spať.
Marian Baran
Obraz jedného dňa
Pozeral jej do očí. Mala ich privreté v pokojnej krivke mihalníc. Chcel z tej tváre, z toho výrazu zistiť či to bolelo. Čítal všetky vrásky. A od znova. Zdalo sa, že je ich tam málo, takých bez tieňa. Horlivo behal očami po koži. Bolo to neisté. Krehké presvedčenie, že v tom bolo i niečo príjemné. Že snáď do tej tváre vstúpi blaženosť, úsmev.
Marian Baran
Okena bez chleba
Nikto nevie, kedy sa priviezol na Železničnú stanicu. Vraj prišiel do mesta niečo vybaviť a zostal. Zapáčilo sa. Stanica sa stala jeho domovom. Tam jedol. V záchodoch sa umýval, spával a pil.
