mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Nalial víno do dvoch sklenených pohárov. Tvrdil, že tie poháre sú nerozbitné. Keď mal náladu, hádzal ich o stenu a škeril sa na ne, keď podskakovali na zemi. Ak nemal náladu hádzal malým nožom do dreveného lopárika na drese. Vždy trafil.
Vlasy mala začesané dozadu a zopnuté zelenou gumičkou. Mala vôdzku. A mala psa. Bieleho s krátkou srsťou, ktorý stále vrtel chvostom a všetko ovoniaval. Ak ho hladila, olizoval jej ruku. Vždy som pocítil trpkosť, keď som ju zbadal. Bál som sa toho pohľadu.
V Ružinove som si prenajal jednoizbový byt. Bol v tichej lokalite. Pred bránou do domu bol mramor vychodený, až vytváral žľab v ktorom sa zbierala dažďová voda. To množstvo vody dezinfikovalo podrážky, aby do domu nebolo zanesené niečo nežiaduce a zároveň tá voda bránila vstúpiť tomu, kto tú prekážku nedokázal prekonať.
Rád sníval. Nechával sa unášať predstavami, ktoré šteklili jeho myseľ. Videl sa silný a odvážny. Niekedy sa tak vžil do predstáv, že cítil ako ľudia naňho z láskou pozerajú. Pre jeho statočnosť, za všetky dobré skutky ktoré vykonal. No všetko bolo inak. Zdalo sa mu, že k tým predstavám, sa nezačne nikdy ani len trochu približovať.
Závesy a lúč slnka, ktorý prenikol pomedzi látku. Je ešte vlhká. Látka na krajoch rozstrapatená od nečinnosti. Nik sa jej nedotýka. Nik ju nehladí a nič nevraví.
Zasunul kábel do zásuvky a nič. Skontroloval vypínač, žiarovky. Opäť rozobral zásuvku a zložil. Prešiel na chodbu a skúsil prepínať poistky. Nepomohlo.
Nakláňal sa jej nad vlasy a vdychoval tú omamnú vôňu. Vlhko skorého rána plávalo vedľa lavičky. Pomaly nasával vzduch a hladil jej vlasy. Akoby tým dotykom bolo možné vytvoriť niečo nové, čo ešte nezacítil.
Dlhá chodba s otvorenými dverami po stranách. Zapadajúce slnko presvecuje poschodie pásmi svetla. Na posteliach ležia ženy. Choré. Unavené, staré a odložené.
Odchádza preč. Balí si do kufra všetky svoje veci. Vyťahuje zo skrine oblečenie. Bez váhania ho hádže do veľkej cestovnej tašky, ktorú vytiahla zo skrine na chodbe. Zlostne funí. Aj by niečo povedala, ale nechce sa hádať. Už sa rozhodla.
Na najvyššom poschodí obchodného domu, si predavačka zlomeným nechtom hladí modrinu pod okom. Pozerá do malého zrkadielka pre bábiky. V tomto bezpečí sa i obzrie z profilu. Rám zrkadla je biely. Žena nemá nalakované nechty.
Len tak sedieť a nikam nemusieť. Na konci sveta. Kde aj vtáci sa krútia vo výške, vo veľkých kruhoch, lebo nemajú kam letieť ďalej. Cesta končí trávnatým zrázom do potoka.
Na Račianskom mýte nastúpil do električky chlap. Vyzeral akoby nevládal. Na chrbte mal veľký vak s kovovou konštrukciou. Náklad v tom vaku bol ťažký. Váha ho tlačila k zemi a on sa jej bránil.
Padal posledný teplý dážď. Rok už viac takých kvapiek nepustí z oblohy, ktoré netreba zohriať. Budú padať len studené, do každej prechladnutej duše. Odmerajú si kroky takto ranení. Zakašlú srdcom a vyrátajú, zlý počet krokov. Najhorší počtár je ten, kto nepozná hodnotu kroku na druhú.
Doobeda šliapala na kraji cesty. Trochu špinavá. S obrovským bruchom sa kolísala, akoby si krátila čas. Knísala sa po ceste, ktorú naspamäť poznala. Pod nohy vietor rozfukoval farebné listy. Aj jej sa lepšie kráčalo. Ten deň jej doprial všetkého čo mohla dostať, po čom mohla zatúžiť.
Nikdy som mu nevidel do očí. Vždy som ho len počul. Ako nadáva. Kašle. Búcha s čímkoľvek, čo dokáže vydať zvuk. Bol to sused. Autor najväčších oblakov cigaretového dymu, ktoré vychádzali spoza hrubého múru. Tvorca slov, ktoré sa nedajú zopakovať.
Vlak stojí na stanici a pahltne požiera ľudí na peróne. Nepreberá. Konzumuje zaradom, každého kto pristúpi k dverám. Pozerám von oknom z vagóna a sledujem, čo všetko musí stráviť. Je toho veľa. Možno mu príde nevoľno a v niektorom kupé mu bude ťažko. Dievča sa lúči s chlapcom. Snažia sa našľahať ten okamih, kým budú opäť spolu aby sa nevytratil.
Obliekol si bielu košeľu. Dôkladne pozapínal gombíky až po krk. I tie na rukávoch. Skôr než si obliekol vestu z úpletu, preleštil si topánky. Leskli sa a takmer odrážali jeho tvár, ktorú si oholil pred zrkadlom. Išiel prvýkrát do práce. Tešil sa a zároveň mal strach. Predychával trému pred zrkadlom, kde naposledy, skôr ako odišiel z bytu, skontroloval svoj zovňajšok. Narovnal si puky na nohaviciach. Aktovku zasunul pod pazuchu a odišiel preč.
Muž sa v šere miestnosti pokúšal škrtnúť zápalkou. Nedarilo sa mu nadviazať spojenie so škatuľkou. Zápalke sa nechcelo horieť. Keď sa oheň uchytil a so sykotom vzbĺkla, len krátky čas pohorela a vzápätí s dymovým výsmechom zhasla. Žena zobrala do rúk tenké drievko. Potočila hranami medzi prstami a obratne, ako toľkokrát, dovolila ohňu zahorieť.
Z okna svojej izby pozeral priamo na školu. No aj keď sa zdala takmer na dotyk, bola až priveľmi vzdialená. Pozeral na chodník, ktorý sa kľukatil k bráne a dômyselne sa pokúšal otlačiť do horúcej smoly svoje stopy. Nikdy tú cestu neprešiel pešo.
Pred obchodom sedia bezdomovci. Bez nádeje. Apatickí a hluční. V igelitových taškách všetky dôležité veci. Na jazyku veľké myšlienky. Fľašky ako ďalekohľady prevracajú k nebu a hľadajú svoju budúcnosť a šťastné hviezdy. Zaplatili nájom za lavičky a za zvyšné si kúpili spánok. Dlho do večera sa budú hľadať. Budú sa biť. Tá lavička je v čakárni na konečnej. Vystúpili z vlaku. Preto sú všetci pobalení. Čakajú na spojenie preto nespia. Akési auto ich oslepilo. Zmeraveli. Ktosi niečo vulgárne povedal.
