Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Nestihla som svoj obyčajný autobus. Zamierila som na neštandardnú zastávku a tam stála. Najklebetnejšia žena v okrese. Už hneď prvým slovom mi vyrazila dych: No nevyzeráš veľmi dobre, asi skončíš ako tvoja sesternica, tá sa už určite nevydá... Ale horšie je na tom tvoja sestra, takú dobrú a drahú školu vyštudovala a nikde nerobí... Po ulici prešiel muž, vychádzal zo zberu surovín: Ta vidíš ho, pijak jeden, odnesol železo a už ide po čučo... Dobrý deň...
Áno, toto je ďalšia óda na moju dokonalosť. Ako šikovná študentka, s čistými topánočkami a učesanými vlasmi som bola vždy považovaná za dievčatko z mesta. Dievča, ktoré vidí sliepky iba na obrázkoch a nikdy nemalo ruky v blate. Vedela som sa až bláznivo nahnevať, keď nejaký profesor povedal v triede: Ale čo vy viete o zemiakových brigádach alebo o kŕmení sliepok... Raz som sa voči tomu ohradila. Zamračila som sa na neho a on si to všimol. Spýtal sa: Čo sa stalo? Pozrela som sa na neho a povedala mu: Nehovorte so mnou takto... Nehovorte so mnou, ako keby som v živote nekydala hnoj!
Niekedy som sa mohla zamilovať veľmi rýchlo. Bola som si istá, že to budú ohňostroje pri každom bozku a vlastne som nečakala od budúcnosti nič. Žiadneho frajera som v budúcnosti nevidela ani ako manžela, ani ako človeka, s ktorým strávim najbližšie Vianoce. Boli sme mladí a všetko nám bolo viac-menej jedno. Nestrašila nás perspektíva starých dievok ani nám nad hlavami netrčal damoklov meč staromládenectva. Mali sme prázdne diáre, nemali sme deadline a netrebalo počítať dni a sledovať pravidelnosť. Potom sa to skomplikovalo... Skomplikoval to sex, očakávania, ktoré z neho plynú a hlavne vek. Zrazu sme starší a nie sme múdrejší. Odrazu chceme plánovať, nerandíme len tak s niekým. Teraz už tá naša druhá polovička musí mať zázemie, vlastnosti, výšku a váhu, potenciál... A nakoniec zostávame s tými, ktorí nás rozosmievajú. A po každom rozchode sa viac a viac uzatvárame a máme strach, áno, úplne dokonalý des nás drží za hrdlo pri každom rozhodnutí urobiť niečo, čo naznačuje budúcnosť. Sľub, že sa uvidíme aj na budúcu sobotu, bozk na dobrú noc, dokonca aj obyčaný dotyk rúk. Odrazu je všetko nebezpečné, všetko niečo znamená a my si nemôže dovoliť takto riskovať, lebo teraz to už znamená, ž
Celý ten koncept sa volal čo si o mne myslíš?. Všetko bolo hlboko tajné, všetky napísané správy sa prelepovali a celý zošit sa mohol rozstrihnúť až keď bol úplne vyplnený. Našla som pár stránok a zistila som, že som sa vôbec nezmenila. Stále verím viac tým negatívnym názorom ako pozitívnym... Pár postrehov mojich spolužiačok.
Žiadne e-maily, telefón utíchol. Posledný emergency fax prišiel dnes o siedmej ráno. Všade je ticho. Počuť tichý zvuk kopírky. Z počítača konečne zaznelo to dlho očakávané: We done it all... A veselo sa usádazame, vypisujeme obálky a tešíme sa úctyhodnej kôpky papiera, čo sa nám nazbieral...
Takto nejako vyzerajú naše rodinné rozhovory. Otec prepletá prstami. Lúska arašidy alebo s okuliarmi na konci nosa číta manuál k novému digestoru, vyrezáva ďalšiu dierku do koženého opasku a niekedy krúti hlavou nad ťažkou krížovkou. Sestra pravidelne vyťukáva správy tlačítkami na telefóne a mamka stojí na jednej nohe pri sporáku. Prsty ľavej si opiera o pravý nárt na nohe a podchvíľou rytmicky prestupuje. Všetci vieme, čo to znamená. Zošmyknem sa z linky, šálku s kávou odložím a preberiem jej miesto pri pariacom sa hrnci.
Poznáš to. Objavíš na chate a hneď to začne. Ako sa máš, koľko vážiš, ako to máš rada a kedy ti to môžem spraviť. Bez akejkoľvek námahy sa dá dostať na pokec. Zahrať sa na ženu, na muža na kohokoľvek a vyťahovať informácie. Potom si z týchto informácií urobiť výber vhodný na čokoľvek... Internetoví honiči sú nenápadní. Sedia u teba v kancelárii a ty o nich vieš úplne všetko. Okrem toho, čo napĺňa ich odkazovú stránku v xxx - chatroome. Niekedy si ani neuvedomíš, že mu dávaš materiál, lebo rôznych ľudí vzrušujú rôzne veci.
Veriť nie je jednoduché. Veriť v Boha, je niekedy jednoduchšie ako veriť v človeka. Veriť v človeka, je jednoduchšie, ako mať dôveru v seba. Snažím sa veriť si. Nenamýšľať si a zároveň veriť, že to všetko zvládem, aspoň na dvojku, ale... Veriť nie je jednoduché. Ale vraj vždy treba začať od seba.
Je to predajca časopisu, ktorý sedí na okne bagetérie. Vídim ho ako sa usmieva na okoloidúcich, vídam ho ako upratuje pred obchodom a ako mu potom vonku vynesú niečo pod zub. Jeho stratégia predaja spočíva v tom, že sa na vás uprene pozrie a potom zahlási niečo ako: Nové číslo, nech sa páči. Potom ti neostane nič iné, iba vybrať peňaženku. Vlastne ani neviem koľko ten časopis stojí. Zabaví ma kým prídem do práce.
Skúste si predstaviť, že napriek tomu, že ste nič zlé neurobili, ocitli ste sa vo väzení. Bez aktívnej účasti ďalšieho človeka sa nemôžete hýbať, ísť na toaletu, obliecť sa, umyť sa... Postupne upadáte dušene ale i fyzicky, prepadáte alkoholu, ľudia vás vnímajú ako príťaž. Možno by ste aj chceli cestovať, ale nemôžete si dovoliť odísť na dlhšie, pretože to by znamenalo, že môžete prísť aj o tú malú izbičku, ktorú máte, aj to ten malý kúsok predstieraného súkromia.
Vždy som trvrdila, že na úradníkov treba ísť ich vlastnými zbraňami. Akosi rozumiem aj tomu, že nemajú dostatočne zaplatené za to, že sa musia denne trápiť s nami. A my vieme byť zlí, nepríjemní a mať požiadavky, ktoré sú nesplniteľné. Tak som teda prišla v nestránkový deň na úrad. Odzbrojila som ich jednou základnou vetou: Viem, že dnes nie je stránkový deň, ale...
Kasty sa spájajú s hodnotou človeka. V hinduizme je sa dokonca hovorí o akejsi čistote človeka. Preto sa kasty nesmú miešať, lebo nižšie kasty môžu „poškrvniť“ vyššie kasty. Vo vzťahoch sa tiež kasty miešajú len veľmi zriedkavo. Kasty - tak vo vzťahoch ako aj v hinduizme – sa spájajú s určitými druhmi zamestnania, s výškou a váhou človeka, s jeho výzorom a vzdelaním. Dobrá správa je, že indický systém bol zrušený v roku 1950. Samozrejme doteraz mnohí ľudia z nižších kást nemôžu študovať na vysokých školách, musia rešpektovať akési kvóty a stále je dosť ľudí z „vyšších kást“, ktorí zotrvávajú v starom systéme. Vo vzťahoch je to rovnaké. Od prvej rozprávky o šípkovej ruženke to bolo stále o tom istom... Nech je pekná a múdra, a nech si nájde princa. A potom že naša spoločnosť nepozná triedy...
No Juraj bol ten typický krásavec s krásnym telom, úsmevom za milión, vtipný a spoločenský. Proste absolútne mimo mojej kasty. Napriek tomu sme boli spolu. Stretávali sme sa, hovorili sme o tom, ako to neberieme vážne a že sa chceme iba baviť. Samozrejme, že som vedela, že je to tanec na tenkom ľade, že sa ľahko môže stať, že sa zamilujem a potom pôjde všetko od od desiatich k nule, ale prečo si chvíľu neužiť aj mimo vlastnej kasty? Lebo je to nesprávne, nebezpečené a proti všetkým pravidlám. No o tom som nechcela... Dnes chcem násjť odpoveď na otázku, prečo sú pekní ľudia takí nešťastní?
Bolo to len pár dní potom, čo sme definitívne opustili sídlisko a presťahovali sme sa do zeme nikoho. Domček konečne prijal všetko, čo sa do neho zmestilo a možno aj niečo navyše, veci si postupne nachádzali svoje miesto a rovnako tak aj my... Trochu som sa cítila, ako keby mali vybudovať nejakú vodnú nádrž a my sme sa museli rýchlo vysťahovať.
Jemu je s ňou dobre. Je zaneprázdený, žije svojou prácou. Celý život má v tabuľke. Nikdy nestrácal čas. Ani čakaním na tú pravú, ani hľadaním, neštudoval, vždy mal cieľ. Jej je s ním dobre. Je zaneprázdená, žije svojím životom. Má prácu a zamestnáva ju domácnosť. Vždy chcela nájsť niekoho, kto sa o ňu postará, s kým jej bude dobre. Mala jednoduchý cieľ. Tak sa vzali. Vyhli sa vysvetľovaniu, prečo nie sú spolu 24/7. Samozrejme, že sa ľúbia. Nali to, čo obaja hľadali. Áno, majú radi spoločne strávený čas. Na verejnosti sa ale za ruky nedržia.
Jeden náš rozhovor o mojej škole a o sťahovaní... Znovu prišiel. Teda prvýkrát prišiel o pol ôsmej, potom o desať minút a potom znova okolo pol deviatej. Výňatok z trpezlivého rozhovoru.
Ak sa ma ešte jeden sused opýta, či sa sťahujeme, asi si to naozaj začnem pripúšťať...
Áno Vianoce, by mali byť o láske a porozumení, o všetkých tých výnimočných hodnotách, ale ruku na srdce... Kto ešte neprežil takú poriadnu vianočnú hádku, ešte pred štedrým dňom??? Pokrytectvo, ktoré nás počas sviatkov obklopuje sa dá krájať. Všetci si odrazu spomíname na detičky v domovoch, z hlavných správ na nás pozerá drobček z holou hlavičkou. Prečo?
Nie všetci máme rodiny, ktoré s nami strávia najkrajšie sviatky v roku. Možno takéto predčasné slávenie Vianoc nie je zdravé ale niekedy nezáleží kedy, ale ako. A predsa najlepšie je to v kruhu priateľov a známych, ktorí pre nás znamenajú viac, s ktorými sa možno stretávame každý deň, no predsa máme pocit, že si musíme nájsť chvíľu, aby sme sa poďakovali a povedali si Šťastné a veselé, sme radi, že sa máme!.
Je to jeden muž. Má niečo pred tretím krížikom a u nás doma ho voláme omietka alebo stierka. Stále, keď príde k nám, zastane na dvore a spýta sa na tie isté veci. Budete dávať omietku alebo stierku? a samozrejme klasické Otec je tu?...
