vznešene sme zvrhli diktatúru komunistov – ale kde je naša túžba dnes? Od roku 1989 nám tu narastá a narástla početná skupina utláčaných zamestnancov. Všetci zamestnanci, ktorí prišli v minulom volebnom období, opisovali a opisujú svoje moderné zotročenie, a všetci unisono zviditeľňujú problém, ale žiaľ, nikto ich doteraz nechcel ani vidieť, ani počuť. Títo zamestnanci nikdy nedostali od slovenskej úradnej legality ani jednu kompetentnú odpoveď na svoje otázky a sťažnosti.
Ak sa o tejto tabuizovanej téme predsa hovorí je to len potichu. Občas nás médiá "masírujú" hektickými informáciami o rôznych tragédiách. Ale po takýchto "bublinách" nebudeme vedieť a stále nevieme, akú má povahu ublíženie na zdraví alebo aké nebezpečenstvo pre napadnutú obeť z útoku páchateľa, mobéra hrozí v tom, ktorom prípade. Takéto zistenie môže súd urobiť len na podklade lekárskeho nálezu alebo posudku.
Pri právnom posudzovaní konania páchateľa, mobéra, ktorým útočil proti zdraviu občana, nemožno vychádzať iba z toho, aká ujma na zdraví poškodeného bola takýmto útokom spôsobená, ale je treba prihliadať aj na okolnosti, za akých sa útok stal a aké nebezpečenstvo pre napadnutého z útoku hrozilo. A práve naše prípady násilia na pracovisku majú naplnenie skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, v praxi súdov ešte nepoznané. S takýmto zistením sme sa na Právnickej fakulte UK v Bratislave v decembri 2013 preniesli do diskusie, kde sa odvážne prihlasovali študenti so svojimi vlastnými skúsenosťami obetí mobbingu.
Zlo nevyhubíme, ale legislatíva nám pomôže o niečo sa oprieť a bojovať. Tam, kde sa odpovedá de iure neadekvátne, bezprávne, tam sa de facto neodpovedá, tam evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani žiadny kompetentný úrad, či orgán, tam vládne bezprávny stav.
Naša spoločnosť nosí na demokraticko-právnej tvári lepru, a tvári sa že nič nevidí, zrkadlá obchádza, alebo rozbíja. Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči... Slovensko je vnútorne politicko-právne hnilé, ale má našminkovanú hnilobu. Šminkami právnych reforiem natretá chudera sa pretŕča, aby sa predávala svetu ako právna smilnica. Politicko-právnu hnilobu medializujú investigatívni redaktori, píšu a hovoria o našich rezortoch spravodlivosti, zdravotníctva, či práce a sociálnych vecí a rodiny, či hociktorého iného úradu.
Od roku 1989 sa na tento problém pozerá celé Slovensko, a doteraz ho nikto z kompetentných nechcel vidieť. Ak sa našiel nejaký odvážlivec, a chcel pomôcť zotročeným zamestnancom, rakovinou zamorená druhá strana rýchlo ukončila jeho aktivitu skôr, než by dosiahol spoločensky relevantný výsledok. Každý odvážlivec vyznel ako Donkichot, pocítil útoky veterných lopát hnilej úradnej moci rovnako, ako všetci otrokárstvom poškodení občania, a bol vylúčený zo spoločnosti, aj prenasledovaný. Sociálny stav je zhoršený do vysokej, až hraničnej miery únosnosti.
A teraz tomu všetkéme chce pomôcť poslanec Matovič, ktorý nám dokazuje svoje základné založenie závistlivca. Nekriticky posudzuje a dokonca aj priznáva, ako sa má spoločnosť zmeniť. Nič nové.
Ako v časoch keď nášmu marketingovému politikovi nevadilo, že objednávatelia reklám platili jeho politickú kampaň. Veď ako inak by mohol stále iba kydať na každého, kto mu nezaplatí výpalné? On nepozná slušnosť ani pravdu. Pozná iba mamonu, a politiku „robí“ iba pre svoju mamonu, pre nič iné. On totiž nerozumie ani zákonom, ani potrebám občanov SR.
Prečo začal robiť politiku? Po rozbehnutí reklamného týždenníka začal písať kritiku výlučne na Róberta Fica, a čuduj sa svete, dostali sa do parlamentu, ale s výraznou pomocou Sulíka, ktorý im dal štyri miesta na kandidátke SaS. Sulíkovi to vrátil pri voľbách do parlamentu EÚ s rozsiahlou kampaňou v reklamnom plátku. Otázne je: Keby mali predložiť kandidáti SaS svoje faktúry od Matovičovcov za politický marketing uverejnený v reklamných týždenníkoch Matovičovcov – detailne za plošnú i textovú reklamu, vyrátané podľa tarify, čo by sme našli.
Politiku robil od začiatku "akési kydanie" na kohokoľvek, zvlášť, keď mu to zaplatia reklamujúci zákazníci. Ale články nikdy neponúkali riešenie, stále sú iba kritikou, a vždy sú kritikou bez dôkazov.
Jednoducho marketingová politika! Všetci budú mlčky prechádzať nad poznatkom že Matovič si ponechal všetky peniaze od štátu a kampaň robil vlastným reklamným plátkom zaplateným peniazmi objednávateľov reklám?
Luhár ako z knihy dokonca povedal moderátorovi Bielikovi v TV TA3 že peniaze odkladá na kampaň pre niekoho kto si to zaslúži a dá ich na budúcu kampaň. Ale podľa neho si to nezaslúžil nikto? Lebo neposkytol peniaze na kampaň ani na prezidentské voľby, ale ani na voľby do EÚ parlamentu. Skrýva si ich pre seba? Pravdou však je: Vtedy v TV TA3 klamal vo všetkom a aj o tomto: V posledných dvoch voľbách OĽaNO nefinancovalo ani vlastných klubových poslancov. Celý balík štátnych peňazí je nedotknutý na Matovičovom účte?
Matovič je na peniaze… to by sme si mali uvedomiť všetci. O tom sa už hovorilo dosť. Pozreli sme sa na to znova v súvislosti s odchodom poslanca Hubu z klubu OĽaNO, a zistili sme opäť niečo zvláštne. Poslanec Huba si platil iba jednu skutočnú asistentku, Ľubicu Trubíniovú, aktivistku za životné prostredie atď. Ostatní dvaja Hubovi asistenti boli Matovičovi – tých si žiadali Matovič a Viskupič, aby im Huba prispieval zo svojho asistentského balíka (počet asistentov na jedného poslanca je ľubovoľný, a mesačne im môže štát vyplatiť spolu 2077 € na všetkých asistentov jedného poslanca).
Pozrime sa koľkých asistentov má Matovič. Niektorých z nich nájdete na „výplatnej listine“ iných poslancov. Pokiaľ viem, takéto výpalníctvo nie je v súlade so zákonom, ak niektorý poslanec nesúhlasí so zdvojeným platením jednému asistentovi.
V Matovičovom klube OĽaNO je to norma? Potom je to výpalnícka norma. Je to dôvod prečo poslanec Huba odišiel z klubu OĽaNO? To vie iba on, a dúfajme že sa pravdu dozvieme, mal by sa vyjadriť.
Matovič si svoje nervy – z odchodu Hubu – odreagoval na Procházkovi. Opäť vyrukoval ako luhár s tvrdením: Procházka chcel kradnúť, ja o tom viem, ale ja to neviem dokázať… Čistokrvné Matovičovské osočenie.
Procházka by bol hlupák, keby sa podrobil vyšetreniu na polygrafe (detektor lži).
Prezumpcia neviny dáva Procházkovi právo poslať Matoviča pred súd za poškodenie dobrého mena, a za poškodenie práv osobnosti. Ak to Procházka neurobí, a nepoženie Matoviča pred súd, dokáže iba to čo si o ňom myslím už dávno, že právu vôbec nerozumie. A neurobil.
Ale keď začala schôdza v klube OĽaNO, tam už úloha koordinátora nesiahala. A ani nemohla. Po chvíľke sa schôdza zmenila na veľké výmeny názorov poslancov Hlinu, Matoviča a Viskupiča. Každý mal svoju politickú predstavu práce pre občanov. Ich politické názory zabrali veľké množstvo času, a preto nebolo možné na klube skoro nič vyriešiť.
Počas prvého letného volebného obdobia som čakala (a nielen ja ) na lídrom sľubovanú stratégiu, víziu, či misiu politického hnutia OĽANO. Nemohli sme sa pohnúť cez búrlivé diskusie trojice kvázi poslancov. Čas rýchlo utekal a ja som nemohla na nich čakať. Zo všetkých kútov Slovenska sa prebúdzali obete mobbingu.
V júli 2012 mi novinárka, obeť mobbingu, zorganizovala prvú tlačovku v Dome novinárov. Prišli novinári, z Jojky, Markízy, TASR..... Po skončení tlačovky niektorí novinári prezradili, že to čo chcem riešiť, to je ich bežný pracovný postup, v takom prostredí oni pracujú denne. U nich je bežné, ak dostanú porušovanie pracovnej disciplíny a to aj každý týždeň.
A čo ste s tým robili ? pýtam sa novinárov.
Naučili sme sa s tým žiť a pracovať, bola odpoveď novinárov. Ale nie všetci. Jeden náš kolega bol tak psychicky zničený, že po skončení práce odchádzal domov, sadol do auta a na ceste narazil do stĺpa elektrického vedenia.
Druhá tlačovka o mobbingu sa konala o mesiac v auguste 2014 v Žiline, v Dome odborov. Zorganizovala mi ju prepustená pracovníčka z Region pressu, ktorá sa súdila s lídrom OĽaNO. Do domu odborov v Žiline prišli pracovníci z úradu práce. Zachytili nás aj médiá.
V diskusii mi štátni zamestnanci z úradu práce povedali, že oni majú na úrade mobbing. Aj prítomní zástupcovia súkromných spoločností sa pochválili, že majú mobbing. U nás to žiaľ takto funguje a nikto nevie, že to, v čom Slováci žijú 25 rokov sa nazýva mobbing a členské krajiny EÚ tomu už dávno venovali pozornosť.
Situácia na Slovensku je veľmi zhnitá. Bolo potrebné urobiť ďalšiu tlačovku tentokrát v Košiciach. Pozvali sme novinárov z východniarskych médií…Prišli len z rádia Lumen. Osveta pomocou médií bola ťažká. Slováci žili 25 rokov v hnilobe spoločnosti a zdalo sa, že sú s tým spokojní. Naučili sa s tým žiť.
V poradí štvrtú tlačovku mi chcela zorganizovať obeť mobbingu v Trenčíne. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi prišla správa, že to máme v tomto meste zakázané. Postaral sa nám o to pán primátor Rybníček.
Aká zmena bude , ak nám do politiky vstúpia odvážni poslanci pána Matoviča? Žiadna zmena nebude pre vymáhanie práva zotročeným Slovákom.
O tom píšem v Zápiskoch z parlamentu, ktoré som prinášala na tento blog, a priniesla som do histórie novú úlohu poslankyne parlamentu. .Dnes máme Inštitút ochrany ústavných práv, ktorý Vám - občanom - ďakuje za zbieranie podpisov na novú politickú stranu Úniu štátnej starostlivosti. NEBOJTE SA !
Bojujme spoločne a poďte s nami do parlamentu.
