"Volali mi z agentúry. Konečne máme schválenú cestu do Nemecka. Odchádzame presne o mesiac. " - dokončil a čakal na reakcie prítomných.
Ale nikto nič nehovoril. V miestnosti vládlo obrovské ticho. To nečakal. Prekvapene hľadel po nemých tvárach svojich priateľov. Po chvíľke znovu pokračoval:
"Vidím, že ste viac prekvapení, ako som čakal. Je to naše prvé spoločné turné. Čakám na tento deň už dosť dlho. Chcem sa s Vami podeliť o túto radostnú udalosť." - na okamih sa zasa odmlčal.
Ale tentokrát to spôsobil silný dráždivý kašeľ. Rozliehal sa po celej miestnosti. V posledných dňoch sa kašlanie objavovalo stále viac. K tomu sa pridalo i bolenie hlavy.
"Vari sú to príznaky chrípky?" –prebleslo mu hlavou. Už-už by bol zašiel za lekárom, keby nie toho telefonátu. Potvrdili im predsa to polročné turné.
"O mesiac ?" - ... konštatoval Vlado, bubeník skupiny ,- "to je predsa krátky termín. To nezvládneme. Nemáme precvičené všetky skladby."
"Je to pre nás veľká šanca." – vysvetľoval Ivan, - "Ak nepôjdeme my, pôjde niekto iný. Musíme to zvládnuť. Nadviažeme kontakty. Kto z Vás nemôže cestovat?" - Pohľadom premeriaval prítomných.
Myslel si, že sa teraz určite ohlási Hanka. Veď doma má sotva polročnú dcérku. Ale ona len spokojne pozerala na neho svojimi blankytno modrými očami. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chystala prehovoriť.
Od svojho založenia ako hudobná skupina sa už dobre poznali. A vedia toho o sebe dosť. Štyria členovia skupiny boli slobodní. Jedine Hanka mala záväzky. Prišla k nim na inzerát, ktorý si prečítala v novinách. Má dobrý hlas a spolu s ňou sa im darí . Hoci zatiaľ spievali v kultúrnych domoch po republike. Bola vtedy s nimi i ona a o malú sa staral otecko. Ale teraz je to na dlhšie. Ivan čakal. Hanka zaryto mlčala. Nakoniec sa rozhodol:
"Keď nikto z Vás nemá žiadne pripomienky, rád by som sa s Vami dohodol na celej príprave skúšobných nahrávok, aby naše turné malo úspech. Vstal a ráznym krokom zamieril ku skrini, kde odkladal všetky materiály o skupine. Pomaly sa zohol a zo spodnej poličky vyberal akési papiere. Vtom znovu pocítil dráždenie ku kašľu.
Jemný záchvev bolesti si určite nikto nevšimol. Držal v ruke plný pohár a pripíjal si so všetkými členmi skupiny na naplnenie svojich snov.
V dobrej spoločnosti a v dobrej nálade pomaly zabudol na chorobu. Dohodli sa na termínoch spoločných skúšok pred odchodom na prvé zahraničné turné. Vidina neznámych a nových poslucháčov ich spájala. Zdalo sa, že nikto nechce narušiť príjemnú atmosféru.
Ako prvá sa zdvihla Hanka. Starosť o malú ju prinútili ich opustiť.
Postupne sa začali rozchádzať aj ostatní. Ivan nezabudol každému pripomenúť zajtrajšiu skúšku. Ako posledný odchádzal z kultúrneho domu.
Vonku sa medzitým už rozsvietili pouličné lampy. Zamieril k svojmu autu zaparkovanému vzadu za budovou. S pocitom dobre vykonanej práce si sadal za volant.
Len, čo zišiel z hlavnej cesty, utvorila sa pred ním veľká kolóna vozidiel. Musel zostať stáť na mieste.
"Čo sa to deje? Prečo musí stáť pred križovatkou?" - rozmýšľal. Netrpezlivo hľadel dopredu s cieľom zistiť, čo narúša premávku vozidiel. Pomaly sa dostal na výpadovku. A odtiaľto domov to už nemá ďaleko. V myšlienkach bol už doma. Musí si predsa vyliečiť kašeľ, čo ho držal skoro celý deň. Matka ho už určite čaká aj s teplou večerou.
Za mestom sa cesty stávali akési 0 voľnejšie. Zrazu ho spoza protiľahlej zákruty oslepili dve svetlá valiace sa rovno neho. Stále sa viac a viac približovali. Chcel sa vyhnúť, obrátiť, ale ako ... Bol to len okamih, pri ktorom zacítil silný tlak šíriaci sa zo žiarivých gúľ svetla. Zatmelo sa mu pred očami a stratil vedomie ...
Prebral sa až na nemocničnom lôžku. Všade okolo videl veľa prístrojov. Aj jeho napojili na jeden. S hrôzou zistil, že nemôže hýbať nohami. S vypätím veľkej dávky svojej energie položil ruku na zvonček. Vzápätí prišla mladá sestrička. Milo sa na neho usmiala cez sklá svojich veľkých okuliarov a spýtala sa :
"Čo si želáte?"
"Ja nemôžem chodiť ..." - rozhorčene sa na ňu obrátil.
Sestrička nedala Ivanovi ďalej pokračovať, ale mu hneď oznámila:
"Počkajte, idem po lekára."
Lekár dlho vysvetľoval Ivanovi, ako ho akýsi vodič nákladného auta vrazil do priekopy. Stalo sa to tak, že zaspal za volantom. A to sa mu stalo osudným aj pre neho.
"A čo moje nohy ?" – vyzvedal sa Ivan.
Lekár si ho vážnym pohľadom premeriaval. Ivan cítil, ako sa mu jeho tmavé oči zaryli do tváre. Stále mlčal. Nakoniec povedal:
"Vyviazli ste z toho nešťastia so zlomeninami obidvoch nôh a bez vnútorných zranení. Nebojte sa pomôžeme Vám." - povzbudzoval ho.
"Ale teraz Vás už musím opustiť." - rozlúčil sa.
Ivan zostal sám a cítil, ako mu z očí stekajú slzy, veľké a horké. Prečo šiel takou veľkou rýchlosťou? Nevedel sa vyhnúť. Keby , keby ...
Zrazu niekto pomaly otváral dvere. Dvojo párov očí na neho súcitne hľadelo. Tie prvé patrili matke a tie druhé boli bubeníka Vlada. Obaja kráčali bližšie k jeho posteli. Matka sa sklonila nad ním a hladkala ho po líci. Uvedomoval si tento nežný dotyk na tvári ako prejav veľkej lásky a starostlivosti, ktorou ho denne zaplavovala. Vlado stál pri jeho posteli akoby symbol pretrhnutia všetkých snov. Aj on sa tešil na cestu. Ale teraz to museli odhlásiť.
Celé dni sa snažil byť trpezlivým pacientom. Myšlienky ho však hnali do pohybu. Čím skôr sa vrátiť ku svojej skupine. Uplynulo niekoľko týždňov, kým mu dali dole sadru. Začali ho posielať na rehabilitačné cvičenie. Ale prišiel deň keď sa lekári rozhodli Ivana prepustiť. Samozrejme, že mu dali mnoho rád, ktoré má dodržiavať.
Doma ho čakala pošta, ktorou ho matka nechcela počas pobytu v nemocnici zaťažovať. Letmo prebehol obálky. Pri jednej sa zastavil. Tvár mu rozžiaril šťastný úsmev. Rýchlo roztrhol obálku. Očami prebehol riadky. Vstal a opatrne kráčal k telefónu, zdvihol slúchadlo a vytočil číslo. Z druhej strany sa ozvalo :
"Hudobná agentúra."
Potom už len bolo počuť Ivana, ako potvrdil turné skupiny do Nemecka.
