Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
„Mojími spolunominovanými sú Rómka a gay, mňa tam dali preto, že som písal o Albáncoch. Teraz už štyri mesiace píšem o Židoch a moja gardedáma je Maďarka. Tiso sa musí na šibenici obracať." Takôto múdrô som v súvislosti s Novinárskou cenou na Facebook napísal.
Keď tu zas napíšem niečo o láske, nikto mi už neuverí, že je to náhodou, lenže taká je pravda. Ľudia okolo štyridsiatky totiž zo zásady nezvyknú umierať plánovane. Nezvyknú a napriek tomu umrú, presne ako sa to napríklad pred pár dňami prihodilo Peteovi Steeleovi. Je úplne že mŕtvy.
Ach, to boli časy, keď sme sa v Prištine viezli mestskou na kúpalisko. Chápete, slnko, leto, teplo a navyše pri vode čakala Fatima v plavkách. Človek mal normálne pocit, že sa má načo tešiť. Nie ako tu, zima, dážď a ešte je aj Fico každé ráno premiérom.
Týmto článkom splácam historický dlh svojmu rodu. Rod si to zaslúži a ja v neposlednom rade dám voľný priechod frustrácii, ktorá sa vo mne nazbierala za celé tie roky, v priebehu ktorých sa hrdím svojim priezviskom. A takto mimochodom mám spolu so svojimi rodnými a menovcami zajtra posledný deň meniny.
Včera bol taký klasický prvomarcový jarný deň. Také bývali len za starých dobrých čias, keď ešte zimy boli zimami. Dnes už také nebývajú. Veď vravím, že to bolo včera.
Všetci sa pýtajú, kde sú teraz tí internetoví hejteri, ktorí našim hráčom neverili a nikto sa nehlási, tak vravím ja: tu som. Dovolil som si neveriť, ba horšie, ja som si dovolil byť presvedčený, že to z našej strany bude blamáž. Predpovedal som našim hokejistom umiestnenie, ktoré nebolo v prvej štvorke. Ani v prvej šestke. Ani v osmičke. Kde presne bolo nepoviem, ale v prvej deviatke ho nájdete. Vychádzal som z toho, že Višňovský vyzeral na samovraždu, Hossa s Gáboríkom boli zranení, Demitra nerozohratý a zvyšok proste starý. Mýlil som sa a bol to jeden z mojich najpríjemnejších životných omylov. Lenže nie o to ide.
Všetci sa zhodneme na tom, že je výnimočne dôležité, aby v dnešnom rýchlo sa meniacom svete slovenčina držala krok so svetom. A teraz, keď sme sa takto pekne zhodli, skúsme sa zamyslieť nad tým, čo preto môžeme spraviť. Každý jeden z nás.
Kúpil som si Nový Čas. Raz. Vidíte, rým hneď na úvod. Bolo to vtedy, keď Fialovie Zuzka šňupala niečo biele na titulke a ja som jednoducho neodolal.
Ak Vaše dieťa jedného dňa príde domov opité v roztrhaných rifliach a prázdnou plastovou fľašou v ruke, tento článok Vám môže pomôcť ho pochopiť. Prípadne mu ho môžete dať prečítať a možno ho to prejde samé od seba.
Ak zistíte, že Vaše dieťa nosí nohavice na úrovni kolien a prestávate mu rozumieť, táto krátka príručka Vám môže pomôcť nájsť si cestu späť k potomkovi
Tento článok je zlý a to hneď z dvoch dôvodov. Je o futbale a teda takmer výlučne len pre mužov a má meškanie asi tak pätnásť hodín.
Nnamdike vystúpil na letisku v Krakove minulý rok uprostred decembra v tielku. Neviem ako si to predstavoval a to pravdepodobne nevedel ani on sám, lebo dovtedy nikdy nevidel sneh, ale viem, že na druhý deň šiel do obchodov a všetky peniaze minul na oblečenie. Prvý večer som mu ale musel požičať bundu, ja predsa len zo Sibíra, on predsa len z Nigérie a pri mínus desiatich sa ten rozdiel ukáže. Navyše bol Nnamde pochopiteľne čierny ako noc a veľmi prekvapený, že potrebuje pracovné povolenie. V dôsledku toho a tiež preto, že všetky peniaze minul na to oblečenie, sme ho prvé týždne živili, lenže pro mě cikán jak černoch, problém som s tým nemal.
Kde bolo, tam bolo, na ostrove, ktorý bol tak ďaleko na severe, že na ňom pršalo aj keď svietilo slnko, sedel na móle chlapec a hompáľal nohami.
Predvčerom mala Peťa narodeniny. Osemnáste, pochopiteľne. Aj pred rokom mala osemnásť. Aj rok predtým a tak ďalej. Vybral som sa, respektíve bol som prinútený sa z toho dôvodu vybrať, do z duše nenávidenej inštitúcie s názvom obchodné centrum.
Ak je pravda, že deti svojich rodičov sú navždy deťmi a v ich očiach nikdy nezostarnú, u vnúčat to platí ešte omnoho viac. Zvlášť ak ste jediným vnúčaťom ako ja. Vždy som podrobený komplexnému ohodnoteniu.
Niekedy vo februári som na stránky svojho inak veľmi roztomilého blogu umiestnil hnusný a pomstychtivý článok. Chcel som sa Poliakom odvďačtiť za všetky tie príkoria, ktorých sa voči mne dopustili počas semestra v Krakove. Okrem iného som sa im nehanbil vyhodiť na oči, že si necudne najprv požičali a potom privlastnili Jánošíka. Pardon, Janoszyka. Rozumejte, my tu na Slovensku máme dostatok skúsenosti s falšovaním dejín alebo nejakou tou ich účelovou dezinterpretáciou, ale keď, tak si aspoň falšujeme dejiny vlastné a nikomu nepreberáme majorov in memoriam a národných hrdinov. Označíme ich za šašov, to možno áno, ale zdôrazníme pritom, že to sú ich šašovia. My máme svojich šašov až-až a cudzích nepotrebujeme.
Nebudem síce prvý, kto tu niečo napíše o hľadaní šťastia, ale zase nebudem ani posledný, kto tým nič nevyrieši, tak prečo by som to neskúsil.
Aj v časoch, keď by sa človek najradšej len sťažoval, netreba zabudnúť, že svet je predsa len pekný. Je to na neuverenie, ale žijú v ňom ľudia, ktorí sú dobrí. Normálne ľudsky dobrí. Nezištne.
