Stabilitu titulu som sa snažil politicky posilniť nielen u cenzorov a inak (viď dve časti blogu „Vyhodený zo Smeny a prijatý do Expresu“), ale aj ďalším krokom. Jedna z kolegýň bola dlhoročnou kamarátkou redaktorky rozhlasu Viery Müllerovej - budúcej manželky najmocnejšieho muža v štáte Gustáva Husáka. Pani Viera občas pre nás preložila článok. Keď som to zistil, tak som ju zamestnal v Exprese na externú dohodu. Všetky uvedené opatrenia síce boli prospešné politickej stabilite Expresu, ale napriek tomu, tornádo personálnych „čistiek“ prišlo samo a nečakane.
Na základe osobných skúseností som zistil trpkú pravdu, že keď sa mi v živote najviac darilo, mal by som byť v strehu a pripravovať sa, že do mňa udrie hrom. No ten udrel naozaj prekvapivo a potichu, keď na oblohe nezahrmel žiaden blesk.
V Bunkri, nenoblesnom lokáli blízko Slovenského rozhlasu, som v jeden večer náhodne naďabil na svojho šéfa Ruda Fábryho. Na stojáka pri barovom pulte popíjal víno s prvým námestníkom ministra Válka, Jánom Princom. Bezúčelne som ho hneď podpichol: „Nevedel som, že ako cukrovkár, piješ? Ešte som ťa ani raz nevidel v redakcii s pohárikom ...“ Na to sa zamračil: „Ty somár jeden, pretsa si v robote nebudem robit šenk. Dáš si též dva deci?“
Do Bunkra som vstúpil s veselou mysľou, ale odchádzal horšie ako hrozne dobitý pes. Ján Princ mi oznámil katastrofálnu novinu: „Ešte nevieš, že ti odvolávajú šéfa? Priprav sa tiež, že ho budeš čoskoro nasledovať. “ Nezdalo sa mi, že si zo mňa robí psinu. Preto už nervózne som ho prerušil: „Kto odvoláva Ruda? Vari nie Válek? Však na to nie je nijaký dôvod! Zo Slovenského úradu pre tlač a informácie počujem iba chvály ... Aj náklad sa nám zvýšil o dvadsaťpäť tisíc výtlačkov ...“
Pozrel na mňa súcitne, zrejme ho prekvapila moja naivita: „Myslíš si, že je dnes až také podstatné SÚTI, a váš vyšší náklad? Na ústrednom výbore strany zistili, že v redakcii grupuješ vyhodených pravičiarov. Si až natoľko hlúpy, že nevieš, aký tam majú z vašich spolkov obavy? Rudo sa len zviezol ... Uvedom si, že oboch vás riešilo samotné predsedníctvo ÚV strany!“ Zareagoval som už nervózne: “Čo na to Válek, nezastal sa?“
Jeho prvý námestník sa na mňa so súcitom pozrel: „Ten mal sám čo robiť, aby sa ubránil. Veď dopustil, aby si ty, vyhodený zo Smeny, pracoval v Exprese ...“
Následne sa ozvali zo Zväzu slovenských spisovateľov protesty proti odvolávaniu Fábryho z funkcie šéfredaktora. Za mňa sa postavil iba môj hárem na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou, chceli ísť do štrajku. Bolo to od nich pekné gesto, ale veľmi nerozumné, a preto som ho odmietol.
Zvolil som iný postup. O dva dni som sa pred siedmou rannou nasáčkoval pred tapacírované dvere súdruha ministra, ktorý chodil veľmi presne do úradu. On vždy veľký slušák ma tentoraz už neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal aj ako neohlásenú návštevu. Hoci už o polhodinu mal zvolanú poradu vedenia ministerstva a zrejme sa na ňu potreboval pripraviť.
Ako básnik mi imponoval tým, že nelietal v oblakoch, konal nanajvýš rozumne, pragmaticky a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokovávanej veci, aj správne zvážiť jej vhodné riešenie. Ale svoje poetické snenie držal v úrade na uzde veľmi pevno. Naše stretnutia neboli časté, netrvalo dlho, ale zakaždým sa vyznačovali plnou otvorenosťou, neformálnosťou a pohodou. Preto som tajne dúfal, že navonok neprístupný Válek už tým, že ma bez ohlásenia prijal, dá mi ešte šancu pracovať v Exprese.
V to som dúfal aj pre moju záhadnú spriaznenosť s ministrom vo chvíli, keď mal proti svojej vôli splniť príkaz strany a vyniesť nado mnou ortieľ. V naivite som očakával, že nakoniec zmení pre mňa neprijateľné rozhodnutie. Iba ma zarazilo, že na jeho stole som uvidel redakčné honorárové listiny Expresu. Vtedy ma však nenapadlo, prečo si ich vyžiadal, aký mal dôvod?
On si však chcel aj osobne preveriť, či bol o kauze najvyšší stranícky chór pravdivo informovaný , že sa grupujú v Exprese pravičiari vyhodení z redakcií, čo mohli hodnoverne potvrdiť alebo vyvrátiť len honorárové doklady. Preto potom aj napriek dlhej debate trval na svojom: “Z Expresu musíte odísť! Ľutujem, ale iné riešenie pre vás nemám. Pôjdete na propagačné oddelenie do nášho vydavateľstva. Váš plat, aký máte teraz, vám však zachováme!“
Ani dobrotivý minister, ani rovnaká gáža, ktorá by bola o tretinu vyššia než môjho budúceho šéfa - spisovateľa Milana Ferka, ma však nepresvedčili, aby som sa len tak vzdal a odišiel z redakcie. Až oveľa neskôr som si cenil Válka za ohľaduplnosť ku mne, ako riešil moju existenčnú otázku veľkoryso, citlivo a najmenej bolestivo. No v tých chvíľach som mu oponujúcim a iracionálnym konaním iba spôsoboval vo vzájomnom vzťahu iba problémy. Hoci sa ma snažil existenčne zachrániť, jeho pomoc som hlúpo odmietal.
Tento náš jediný nesúlad sa udial ešte v počiatkoch spoločenskej krízy, keď sa ešte Válek určite nezmenil, keď nepodľahol nastupujúcim násilnostiam a svojvôle režimu. Až neskôr im zrejme s nevôľou prestal odporovať, a ťahal tiež haraburdím a špinou naloženú káru zla, pretvárky a nespravodlivosti. Zaslúžil sa tým však aj o to, že neskorší prezident Gustáv Husák vymenoval viacej slovenských národných umelcov ako českých, čo malo svoj osobitý dôvod.
Zrejme premyslená politika viac cukru než biča potom spacifikovala počiatočný odpor slovenských umelcov, takže sa na Slovensku nezrodil disent, pričom iba zopár výnimočných osobností z kultúry nezmenilo postoj voči okupantom, okupácii a jej služobníkom. Ale inak sa činil jeho kolega minister kultúry v Prahe, ktorý ako slon v porceláne silovo rozsieval v Čechách zrno pre liaheň disidentov. Preto sa aj kolaborácia medzi umelcami ľahšie zahniezdila na Slovensku než za riekou Moravou.
Vtedy som si ešte neuvedomil, akú božskú trpezlivosť prejavil Válek s mojou tvrdohlavosťou a neústupnosťou, keď nechal na sekretariáte dlho čakať svoj tím a hneď ma nevyhodil. Keď som temer po hodine odišiel v mizernej nálade, oslovil ma na sekretariáte ministra zvedavý námestník Pavol Koyš, ktorý sa stal koncom roka 1989 krátko aj hlavným šéfom kultúry: „Čo ste spolu až tak dlho riešili?“ Neslušne som mu však odvrkol iba slovom: „Počasie ...“
V tej chvíli ma však pochytila zlosť , že ma represívny režim už po druhýkrát trestal za poctivo odvedenú prácu a existenčnú výpomoc vyhodeným bývalým kolegom. Tento pre mňa ťažký úder som cítil ako veľkú nespravodlivosť, bezohľadnosť a nezákonnosť. Veď v prospech toho, aby som sa profesijne uchytil, som musel obetovať príliš veľa úsilia, strádania a námahy. Preto som sa u ministra zaťal a rozhodol sa tvrdo brániť. Válkovu ohľaduplnosť a pomoc som tvrdohlavo odmietol z naivity a viery, že aj v socializme platia aspoň aké - také zákony.
V jeho situácii by každý iný mocipán so mnou vymietol dvere a nie ešte počúval odmietavý postoj na veľkorysú pomoc. Nepochybujem však, že sa v tejto debate cítil nanajvýš trápne, lebo takto si on určite nepredstavoval ešte pred rokom svoje pôsobenie na poste ministra, keď sme spolu dlho debatovali v kaviarni Luxor.
Komunistu Válka som spoznal ako demokrata, ktorý sa aj sprvu snažil podľa toho konať. Vlastnil síce stranícku legitimáciu, ale tá mu mala slúžiť len ako záštita, aby v kultúre mohol realizovať žiadúce zmeny. Veď o niektorých ma presvedčil hneď na počiatku jeho pôsobenia vo funkcii. Lenže počas dvadsaťročného nečasu sa všetko menilo, až na výnimky skoro všetci sa zmenili a preto výnimkou nemohol byť ani básnik v pozícii ministra. Božie mlyny mleli tentoraz rýchlo, ale naopak, teda nie v prospech dobra, ale príliš dlhého a narastajúceho zla.
Podľa môjho názoru práve básnik Válek sa sprvu snažil aj cez kultúru demokratizovať a poľudšťovať náš nehumánny režim. Bol tiež podľa mňa zo všetkých ministrov najlepším a najrozhľadenejším. Mal iba smolu a my s ním, že pôsobil vo veľmi zlom nečase. Ako sa prejavoval neskôr, to neviem posúdiť, pretože touto neúspešnou návštevou sa skončil akýkoľvek náš kontakt. Telefonoval som s ním až o temer dvadsať rokov potom, čo už ležal v nemocnici smrteľne chorý. Podľa reakcie sa potešil môjmu telefonátu.
Navrhol som mu interview pre môj týždenník Slobodný piatok. Napriek vážnej chorobe ochotne súhlasil. Možno si spomenul na náš nezrealizovaný rozhovor v roku 1969, keď ešte plný elánu a plánov sa stal ministrom. Zrejme chcel pred svojím skonom povedať to, čo mal na srdci ako ozajstný umelec a dlhodobý minister. Teda šlo o odkaz od rozporuplnej osobnosti, ktorá vstúpila do osídiel červeného zla. Ale napriek tomu som si ho neprestal vážiť pre mnohé seriózne postoje aj sprvu osožné rozhodnutia.
Chcel som ešte včas spoznať otázku: Prečo on estét, humanista, pragmatik, bohém, aj zodpovedný a seriózny človek, teda až príliš osobitá individualita, slúžil až dokonca režimu, s ktorým určite nesúhlasil? Ale to som sa už nedozvedel. Pretože som náš rozhovor o tri týždne odložil z dôvodu pracovných úloh a tým aj určite sklamal túto výnimočnú osobnosť kultúry aj politiky. Nemal som čas na prípravu na toto exkluzívne stretnutie a bezohľadná Smrť nečakala, ma predbehla. Dodnes to ľutujem. Určite mal aj pre dnešok poet a minister čo povedať nielen o umení a politike.
