Zasiahnuť cenzúrou do spravodajstva Novy, obdobne ako sa stalo v Bratislave, si pani Renáta Kellnerová (majiteľka oboch televízií a najbohatšia vdova možno v celej Európe) nedovolila, ani nedovolí. A vôbec, veď si to jej obchodné vzťahy aj kšefty v Česku v ničom nevyžadujú. Spôsobila by tým len nadbytočne výbušný škandál bez akéhokoľvek osobného zisku.
Veď česká vláda Petra Fialu plne rešpektuje českú ústavu a zákony, ktoré garantujú slobodu prejavu a zakazujú v demokratickom štáte akékoľvek pokusy o cenzúru médií. Aj slovenská legislatíva takéto autokratické a mocenské „aktivity“ (zatiaľ ešte) nepovoľuje. Lenže tieto zákony už neplatia a nebudú platiť pre vznikajúcu vládu renesančnej totality Fico IV.
Teraz ide iba o začiatok likvidačného procesu slobody a nezávislosti všetkých vplyvných médií u nás, ktorých politický vplyv a význam v modernej dobe každým dňom narastá všade na svete. To dobre vedia politici aj ich utajení tútori a dirigenti zo zákulisia oligarchovia. Tí si nenakúpili a nekupujú pomoc žurnalistiky pre parádu ako svoju veľmi drahú hračku.
Stačí si už z minulosti pripomenúť rok 1968,keď hlavný dôvod Rusov okupovať Československo bol práve ten, že Alexander Dubček zrušil novinárom cenzúru. A tí sa odtrhli (podľa vtedy tvrdenia Gustáva Husáka) „ako nebezpečné besné psy z reťaze“ Keďže práve sloboda a nezávislosť médií je pre každý režim diktatúry nebezpečnejšia než prírodné katastrofy.
Lebo je vždy začiatkom jeho skorého konca. Rusi mali opodstatnenú obavu, že by sa im náš VÍRUS SLOBODY PREJAVU SLOVA začal šíriť do ich hermeticky izolovaných gubernií. Po ruskej okupácii koloval v našej okupovanej krajine populárny vtip, že nám vraj ruskí osloboditelia pred kontrarevolúciou za zverejnených „Dvetisíc slov“ (českého spisovateľa Vaculíka) darovali päťtisíc tankov.
Na podstatnú otázku v titulku blogu najdôraznejšie odpovedajú o cenzúre z Prahy v televízii Markízy zverejnené skutočnosti v rozhovore SME (8.7.) „Chcem naďalej robiť novinárčinu“ s vyhodeným moderátorom Markízy s Michalom Kovačičom. Tentokrát ani otázky redaktorky SME Evy Frantovej, ani odpovede Kovačiča nebudem citovať (z dôvodu úspor časti textu), ale budem v skrátených verziách vybraný text obsahovo úsporne parafrázovať.
V rozhovore Michal Kovačič hovorí o konkrétnom zasahovaní novovymenovaného vedenia Markízy (poverených cenzorov?) z Prahy do jej vysielania spravodajstva a publicistiky už začiatkom roka. Konkrétny pokus cenzúry jeho nového šéfa Michala Kratochvíla prišiel v januári t. r., keď moderátorovi povedal, že Daniel Lipšic je pre P.P.F. (cez CME právny subjekt majiteľov Markízy) červeným súknom a preto ho nemôže pozvať ako hosťa do relácie NA TELO. Čo moderátor odmietol a ohradil sa, že to je cenzúra. Na čo ho šéf upozornil, že naňho v Prahe bude pozerať veľa očí, že si má dávať pozor, že on sa ho nezastane, lebo za ním nestojí.
Moderátor tiež uviedol, čo sa v Markíze dialo, bolo vždy len v prospech koalície. Napríklad, keď jeho kolega pripravoval reportáž o Andrejovi Dankovi v akom stave je a v akom smere pokročilo vyšetrovanie jeho dopravnej nehody, tak padla výhrada, že nič v nej nie je NOVÉ pre jej odvysielanie. Ďalej, keď redaktori chceli spracovať kauzu ministerky zdravotníctva Dolinkovej, ktorá bez dezinfekčnej ochrany (bez rúška a v civilnom odeve), sa fotila na rukách s novonarodeniatkom a tým vážne ohrozila jeho zdravie (možno i život), tak následne bolo odmietnutie, že je to už včerajšia téma.
Tiež opozičné protesty občanov odbil šéf spravodajstva tým, že nikoho z divákov televízie už nezaujímajú. Podľa vyhodeného moderátora z Markízy bagatelizoval veci, ktoré sa týkali opozičných strán, a naopak, forsíroval témy vládnej koalície. Podľa Kovačiča ešte pred voľbou prezidenta oznámil, že Peter Pellegrini by mal mať na obrazovke Markízy väčší priestor, lebo vraj je predsedom parlamentu.
Z tejto druhej najvyššej funkcii však nemal v nijakom prípade kandidovať na prezidenta!!! Pretože ho táto druhá najvyššia funkcia v štáte nežiaduco a významne zvýhodnila. Čo nakoniec zdeformovalo aj samotný priebeh a ovplyvnilo i výsledok demokratických volieb. O čom som ešte pred ich termínom realizácie napísal a zverejnil kritický blog, ktorý však čitateľov príliš nezaujal a tým nepodnietil k činu.
Z rozhovoru v SME „Chcem naďalej robiť novinárčinu“ by malo byť jasné, že Michal Kovačiča, našťastie, sa nechystá do bahna politiky, aj keď ponuky má určite. Zrejme nie je ani optimistom, že preňho výhrou bude anulovanie výpovede súdom a návrat do Markízy. Aj keby sa tam rozhodnutím súdu vrátil späť, ale čo by potom tam robil??? Moderátora „Na telo“ určite nie.
V súvislosti s možným súdnym sporom vo veci cenzúry v Markíze a pracovnej výpovede Kovačičovi azda nebude od veci, ak teraz zverejním moju súdnu frašku s vydavateľom týždenníka EXPRES – so Slovenským spisovate1om v roku 1971. Keď už tzv. „normalizácia“ politického a verejného života (po ruskej okupácii) naháňala strach v spoločnosti vtedy ešte slušných ľudí, odmietajúcich kolaboráciu s totalitou a násilím.
Aj vtedy pre každý súd, ktorý by sa aspoň v niečom riadil pracovným právom, by bola takáto moja výpoveď irelevantná a neplatná hneď po prvom pojednávaní! Ale pre sudcov a napokon krajský senát v čase normalizácie nemohla byť neplatná. Hoci pracovnoprávne spory sa vždy riešia rýchlo, ale ten môj trval tri roky.
Po mnohých pojednávaniach nakoniec moju žalobu zamietol aj krajský súd. Keď už po prvých troch pojednávaniach pustil do gatí aj strachopud advokát. Vytrvalo ma presviedčal, aby som oprávnený spor vzdal, lebo vyhrať ho nemám nijakú šancu. Tvrdil, čo sa aj potvrdilo, že tieto žaloby pojednávajú výlučne stranou starostlivo vyberané senáty, v ktorých súdia iba režimu oddaní služobníci, takže ani jeden pracovný spor ako môj nevyhral v celom štáte žiaden žalujúci občan.
Len zopár naivných bláznov sa márne dovolávalo elementárnej zákonnosti. Súdil som sa roky, ale spravodlivosti sa nedovolal. Na poslednom pojednávaní, ešte kým vyniesla predsedkyňa trojčlenného senátu menom Kapustová rozsudok, mi odmietla zaprotokolovať námietky, na čo má právo aj recidívny kriminálnik. Cynicky mi oznámila: „Už vám nič nedám zapísať do protokolu! Berte to konečne na vedomie ...“
To bolo na mňa priveľa, preto som sa nezdržal nezareagovať ostro: „Súdružka predsedkyňa, aspoň mi povedzte, prečo sa táto trojročná súdna maškaráda vôbec konala na úkor vynaloženého času súdu a môjho?“ Vyletela na mňa, akoby si sadla na pichliače holým zadkom a za pohŕdanie súdom mi naparila pokutu tristo korún. Ale si ju vzápätí rozmyslela. Zrejme si uvedomila, že keď sa voči trestu odvolám, bude sa moja kauza iba nežiaduco rozmazávať.
Výsledok súdnych ťahaníc bol iba ten, že som musel zaplatiť advokáta žalovanej strany aj svojho. Znamenalo to vážny škrt v minimálnom rodinnom rozpočte asi tritisíc korún. Ale som mohol byť nakoniec rád, že ma nestrčili ako duševne chorého kverulanta do blázinca. V Čechách sa aj to stalo!
Myslím si, že Michal Kovačič má dnes dostatok pracovných lukratívnych ponúk dobre zaplatených, ale žiadna z nich sa nemôže vyrovnať postu v Markíze, moderátora relácie NA TELO. Už z rozhovoru v SME sa dá domyslieť, že mieri vyššie, na vyššiu svoju profesionálnu métu a kariéru. Keď na otázku redaktorky:
„Chystáte sa rozbehnúť nejaký vlastný projekt?“
ODPOVEDAL: „Rozmýšľam nad tým. že nám čoraz viac bude chýbať kritická žurnalistika, odhaľovanie klamstiev, odkrývanie rozkrádačiek. Určite chcem zostať v novinárčine.“
A takéto rozhodnutie je pre súčasnú totalitou ohrozenú spoločnosť, to čo bude najvýhodnejšie a najlepšie. Práve vznik nových internetových novín s novou formou a obsahom je aktuálnou veľmi vážnou celospoločenskou otázkou. Tento nový titul by mal mať celkom inú osobitú štruktúru s vysoko kvalitným a mediálne účinným obsahom. Bol by tak významnou občianskou TRIBÚNOU pre demokraticky a proeurópsky cítiacich i konajúcich občanov Slovenska. Bez zreteľa na ich politické, náboženské, národné cítenie alebo príslušnosť.
(O vrcholovo aktuálnej téme potreby vzniku nového titulu internetových novín zverejním už konkrétnejšie a adresnejšie v druhej časti dokončenia tohto blogu a to čoskoro.)
P.S.: Cenzúra neprichádza iba z Prahy od oligarchov. ale pre tento článok priamo z blogu SME. V čom je môj predošlý blog (ako tento nový článok) lepší a z celospoločenského hľadiska významnejší, aktuálnejší a zaujímavejší? V ničom! Rozdiel je len v titulku "Málo válovov pre toľko veľa svíň" a v dlhšom texte o jednu stranu viacej. Ale starý príspevok dosiahol (napriek tomu, že nie som ako autor vo VÝBERE), rekordných vyše 57 tisíc - krát čítaní iba za dva dni a páčil sa 292 - krát. Ten dnešný článok získal len ich nepatrný zlomok 441 - krát za vyše tri hodiny od zverejnenia! Navyše článok s rekordným počtom čítaní bol zverejnený počas víkendu, keď je na blogu menej blogerov. Môžu byť (bez zásahu cenzúry) takéto nelogické skoky a pády reálne???
Krivá štatistika: blog z 12.7. - 57 992x a blog zo 16.7. - 1 793x (čitatelia)..
