Marie Stracenská
Boli sme pri futbale. A už asi nepôjdeme.
Ideme von. Matúško kňučí, že sa mu nechce, Julinka stepuje v predsieni obutá a pripravená. Zlomíme posledný vzdor, ide sa.
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Marie Stracenská
Deň bez čokolády
Vstávam. Kúpeľňa, obliekanie, doplnky, uvariť si na cestu kávu do termohrnčeka. Tichučký odchod, aby som nezobudila deti. Dnes je TEN deň. Jedinečný, dúfam, jeden z mnohých, keď to dám. Podarí sa. Musí sa. Sľúbila som si, že dám deň bez čokolády.
Marie Stracenská
Detské boľačky
Boli sme vonku, krásny deň jeden z posledných tohtoročných. Malá sa hojdala, vedľa nej cudzie dievčatko. Čo čert nechcel, dievčatko chcelo zosadnúť - a spadlo. Nijako dramaticky, zo stojacej hojdačky a asi polmetrovej výšky. V tej chvíli sa k nej rozbehla jej babka, začala ju oprašovať, ratovať, kontrolovať všetky údy... To všetko s patričnou panikou a hystériou v hlase. Dievčatko sa, ako inak, obetavo srdcervúco rozplakalo. Predsa to nebude babke kaziť, keď tá si myslí, že to naozaj smrteľne bolí.
Marie Stracenská
O mame, zmene a prehodnocovaní
Vždy, keď sme sa stretli, bola v jednom kole. Energická, usmiata, nebolo nič, čo by riešila podráždene či so známkami stresu. Obdivuhodné. Tu niečo dohodnúť, tam ešte zabehnúť, toto zariadiť, ani sa pri tom nezamračila. Popri organizovaní stále jej štvorročný synček, z ktorého sa v dobrom zmysle stávalo dieťa kongresov a školení. Všetci ho zbožňovali a on sa absolútne nehanbil, nestránil sa kontaktov a suverénne tykal všetkým od kuchárok po univerzitných profesorov s troma titulmi pred a za menom. Chodievali vždy spolu, mama a malý, o tatovi nikdy nehovorili. Nevideli sme sa asi štyri mesiace. A včera mi zavolala. Hlas tichý, reč pomalá, akoby to ani nebola ona. Lebo vlastne ona tak celkom nie je...
Marie Stracenská
Open house
Strašný krik je u nás už od rána. Na návšteve je krstná Julka. Deti sa ňou naháňajú a hrajú na skrývačku. O chvíľu príde jej kamarát Peter, dozvedela som sa toť pred minútou. Ešte, chudák, nevie, že ho okamžite zamestnajú tiež. Dokončievam palacinky, ešte chcem urobiť orechový koláčik.
Marie Stracenská
Nech žijú hasiči
Spiderman? Blesk McQueen? Batman? Jasné, aj náš malý ich má na oblečení, riadoch a nálepkách. Aj Vláčika Tomáša a Boba Staviteľa. Ale aj tak je preňho väčším hrdinom úplne obyčajný chlapík. Gábor.
Marie Stracenská
Ako sa svet mení...
„To bol ten pánko v károvanej košeli?", spýtal sa ma kamarát, keď videl moju starú lásku. No, bol, musela som pripustiť. Na stretnutie po rokoch rokúcich naozaj prišiel pán. Rysy jeho tváre pripomínali to, čo sa mi kedysi páčilo. No vrásky, zrobené ruky a začínajúce bruško, to vtedy nemal. Keď som mala sedemnásť a on devätnásť, žiadny pánko to nebol... Hm. Veď ani ja nevyzerám tak, ako predtým. Stretnutie zaľúbencov po rokoch asi vyzeralo ako náhodný kontakt dvoch starších kolegov.
Marie Stracenská
Privítania
Po troch dňoch som sa vracala z Tatier. Keď takto na dlhšie odchádzam, málokedy volám domov aj deťom - aby si o to viac neuvedomovali, že nie som doma. Nie je to tak ďaleko, ale tentoraz to bola dlhá cesta. Sama, po polo prebdenej noci, telo unavené od chodenia. Mikrospánky začínali mať fatálne rozmery. Keď už som sa po druhý raz našla na krajnici a zazdalo sa mi, že mi oproti kráča bilbord, fakt som sa zľakla a zastala na najbližšej pumpe. Po prvý raz v živote som si seriózne počas cesty zdriemla. So zlým pocitom, že o to neskôr prídem domov. Pol hodinka stačila. A domov som prišla už za stmievania.
Marie Stracenská
Upratovacia logika
Dve deti dokážu urobiť neuveriteľný neporiadok. Tri deti... V očiach som mám des, keď po dvoch hodinách krásneho hrania sa troch krpcov vstupujem detskej izby. Priateľka s dcérou toť odišli, treba spustiť večernú údržbu a predtým urobiť detskú znovu obývateľnou. Uf, nie je to také hrozné, vydýchenem si. Väčšina plastelíny skončila nezadupaná do koberca. Postieľky sa síce zmenili na zónu „piknik" a zónu „kúpeme bábiku", priestor pod nimi na „bunker", na stole je vyložená knižnica a pri polici s hračkami zas princeznovské šaty všetkého druhu - ale to všetko sa dá. To zvládneme. „Chrústi, upratovať! Potom pôjdeme papať a kúpať sa."
Marie Stracenská
Zbožňujem svojho zubára
Keď som bola asi v treťom mesiaci, veľmi previnilo som zavolala zubárovi, ktorého som nevidela dobrých pár rokov. Jasné, príď, objednal ma s úsmevom. A nezmizol mu ani počas vyšetrenia. Urobil, čo bolo treba, vysvetlil, že to, že deti berú mamám zuby je povera a musela som sľúbiť, že pár mesiacov po pôrode prídem zas. Prišla som. A odchádzala s ďalším sľubom - keď budú mať malí prvé zuby, tak okolo roka, prídem zas. „Povozím ich na kresle, ukážem svetielko, pustím vodu, bude zábava. Nech sa ma neboja", vysvetľoval zubár Miško.
Marie Stracenská
Lekcia (nielen) pre Julinku
Som rada, keď hrá môj muž s deťmi karty a pexeso. Ja mám sklony im vždy pomáhať, uľahčovať im to. On to robí oveľa lepšie. Nepomáha a naopak, je prísny. A pritom skvelý.
Marie Stracenská
Vodní ľudia
Čo tých ľudí viedlo usadiť sa tak blízko pri rieke? Koľkokrát ich muselo vytopiť. Komáre ich trápili. Mnohí sa iste aj utopili. Ale aj tak pri vode stoja dediny, mestá. Keď sme sa prisťahovali do Šamorína, často som nad tým na hrádzi Dunaja rozmýšľala. Vodní ľudia, tak som hovorila tým, ktorí tu bývali prví. Šamorín založili pred stáročiami. Dunaj tu vtedy nebol taký široký ako dnes. Ale aj vtedy sa na druhú stranu dalo dostať určite iba loďkou. Možno aj nejakým prevozom. Podobným dnešnému.
Marie Stracenská
Na referende s deťmi
„A viete, čo dnes budeme robiť? Dnes je zvláštny deň, je referendum. Re-fe-ren-dum." „Refe...Refe..." Julinka sa snaží zopakovať, trochu to drhne. „To je keď sa nás niekto pýta na niečo dôležité a my môžeme povedať, čo si o tom myslíme. Tak tam pôjdeme." „A môžeme ísť s tebou?" „Jasné, pôjdeme spolu. Pomôžete mi písať, ako predtým, keď boli voľby." „A môžeme aj hádzať lístok?" Deti sa obliekajú, ja dopekám mafiny. „Maminka, a nemôžeme ísť na to refeldum zajtra?", skúša ešte Matúško. Po hlasovaní ideme k priateľom, chce to urýchliť. „Zajtra už nebude. Ale bude to len chvíľka. Neboj."
Marie Stracenská
Najhoršie je to v aute
Všetko sa v aute dá robiť. A všetko v aute môže byť príjemné. Okrem hádky.
Marie Stracenská
Čo kreslíš najradšej?
„Čo kreslíš najradšej?, pýta sa redaktorka. „Mamu, brata, sestru a mňa", odpovedá dievčina v okuliaroch trochu nezrozumiteľne. Nájazd na ňu ako maľuje tušom, strih a záber na štyri kresbičky na výstave. Na nich štyri tváre, tri vyzerajú žensky, štvrtá má bradu. *
reklama
Marie Stracenská
Fotka
Strašná spara. Už teraz. Nebo úplne čisté. Skoro ráno, slnko je ešte nízko. Najvyšší čas ísť kosiť. Odchádza na pole, len v sukni a bielej blízke. Kosu na pleci, spolu so sedemdesiatimi krížikmi. Kto už pokosí, keď nie ona. Muža niet, deti sú preč. Pole ostalo. Zaháňa sa, klasy padajú. Vlasy vyliezajú spod šatky, dlhé a biele. Svietia na opálenej zbrázdenej tvári. Ešte chvíľu, kým je teplo znesiteľné. Rozopína si blúzku a zaháňa sa ďalej. A práve vtedy prichádza fotograf. Pozrie na ňu tmavým objektívom a cvakne.
Marie Stracenská
Zostarnuté idoly
Z rádia ide „Forever young, I want to be forever young". Ale to nie je „to" Forever young. Niekto si to vzal a vložil tam čudné tuc tuc a pokazil to. A ešte aj Infinity, aj to teraz hrávajú. V sedemnástich som sa na to mohla utancovať na diskotéke. Teraz znie inak. Možno to zbožňujú rovnako mladé dievčinky, aj keď to nie je „to" Infinity...
Marie Stracenská
Víkendové ráno
Poznáte niečo príjemnejšie, než dobrý spánok? Ja veľa lepších činností nenarátam. Ale tentoraz to nie je žiaden zázrak. Sníva sa mi, že ma bolí chrbát. Och, ale ako. Nemôžem chodiť. Precitám. Stále ma bolí. Joj, to nebol sen, bolí ako hrom. Zamrvím sa, prevrátim, trochu to ustupuje. Vonku je ešte tma, chvalabohu, ešte môžem spať... Z detskej vedľa zavŕzga postieľka. Ešte nie, drobci, ešte nie, prosím... Zadriemem. „Maminkáááá!" Uf. Predsa som ešte chvíľku stihla.
Marie Stracenská
Materské lekcie
Stretla som sa priateľkou, o mesiac sa jej narodí bábätko. A ako by som počula samú seba: „Čo bude, keď sa to narodí? Ako to robiť, keď som nikdy žiadne dieťa nemala a ani okolo mňa žiadne neboli?" Spomenula som si vtedy na niekoľko zásadných viet, ktoré zmenili moje materstvo. Tie vety boli veľmi, veľmi dôležité. Rady od mám, priateľov, skúsených.
Marie Stracenská
Neposlušná u lekárky
„Ty si ale neposlušná! Nepočula si, že máš sedieť?" Hm. Lekári sú väčšinou zhovievaví, táto pani veľmi nie. Nečudujem sa jej, malá pochoduje po ambulancii, je jej dlhá chvíľa. A ja ju zabávať ani zadržať nemôžem, sediac v kresle s jej bratom na kolenách. Sme na ušnom. Náš zdravotnícky systém je zaujímavo nastavený. Za to, že dieťa už stráca trpezlivosť, nudí sa a nie nie ju zabaviť, môže do istej miery práve to.
