Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Listovala som albumami, hrala sa s fotkami a napadlo mi pozrieť si premeny. Detské fotky - prababičky, babičky, mamky, svoju a dcérinu. Týchto päť dievčat sa nikdy nestretlo. Päť dievčatiek, päť generácií. Každá mala detstvo celkom iné. A na tých fotkách sú všetky v čase, keď je okolo nich len dobre a pekne.
Zatiaľ prehrávam. Na celej čiare. Asi to vzdám. Nový byt by mal byť radosť. Aj by bol, keby bol na sťahovanie dokonale pripravený a buď nový alebo aspoň dobre postavený. Ten náš nespĺňa ani jeden z týchto atribútov. Pominiem to, čo sme si spôsobili sami. No požehnane je aj toho, o čo sme sa nijako nepričinili, ale trápi nás fest. Zatiaľ ešte zvyškami síl trochu bojujem, ale už prestávam.
„Maminka, neprosím si kôrku. A nakrájaj mi chlebík. Prosím." „Ako ti ho mám nakrájať, Juli?" „No, hocijako. Takto na polovicu a potom nejako." Neviem, kde to dieťa videlo. Chlieb s maslom nekrájame, deti ho hryzú. Ale pamätám si na nakrájané krajce chleba, veľmi dobre. Bol to rituál, vždy rovnaký a vtedy mi nijako zvláštny nepripadal. To až teraz, keď som veľká. Viem, že aj takto - ako na malé kúsky nakrájaný chlieb - vyzerala láska mojich babičiek.
„Bude jeseň", vzdychla som si. Smutné. Jeseň je ešte ok, ale po nej príde zima - obdobie, keď väčšinu času necítim nič iné, než chlad. Neviem sa obliecť. Asi. Naozaj, v zime je mi stále zima. Nikdy sa neviem dočkať konca marca a teším sa každému plusovému stupňu. A v lete sa neviem nabažiť horúcich dní. No, lenže leto sa teraz končí. Vonku je pľušť a lepšie to dlho nebude... Hm, tak teda, smutné: „Už bude jeseň." „Už bude jeseň? Hurá! Budem mať meniny!" Matúškovo nadšenie je kúzelné.
Viem, kde je chlapský raj. Opakovane vypozorované a potvrdené. Chlapský raj je v každom poriadnom meste. Aj na väčšine dedín. Dokonca si trúfnem povedať, že je aj tam, kde nemajú krčmu. Chlapský raj je totiž, pre väčšinu mužov podľa mňa, obchod s náradím. Stavebniny, stolárstvo, rozličný tovar pre majstrov, dokonalému raju a blížia baumaxy, hornbachy a podobné obrovské strediská.
Strávila som pekný deň na Morave. Sedeli sme v reštaurácii, pokojne obedovali, keď sa pri stole zjavila čašníčka: „Je všetko v poriadku? Máte všetko, čo potrebujete?" V tej chvíli absolútne saturovaná som prekvapene odpovedala, že áno. Až som sa zahanbila, že ma slečna prekvapila. Pýtať sa len tak, bez toho, že vy odkladala prázdne taniere či musela ponúkať niečo ďalšie... Ale čo, je pozorná k zákazníkom, milé a tak to vlastne má byť. Hoci, hm, neobvyklé.
„Moje zlatá bábulko, nejdříve jsem musela napsat dopis Marunce, protože ten její byl tak roztomilý a legrační, že jsem neodolala." Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či to, že moja babička oslovila svoju mamku, moju prababičku, „Bábulko", alebo to, že som vôbec našla starú kôpku listov z jesene 1981, že také listy ešte vôbec existujú a ja ich dokonca mám.
Nie som chlap a neviem presne ako cítia chlapi. Ale o tejto chlapskej téme skúsim. Samozrejme, z pohľadu ženy - a mamy a manželky.
Zlá noc. Kone v susedstve celú noc erdžali. Aj psy na ulici štekali. Strašne a veľakrát. Čo sa to dialo? Zobúdzam sa absolútne neoddýchnutá, dolámaná. Ešte na desať minút zadriemem. Preberie ma nejaký ďalší odporný ukričaný zlý sen. Och! To je toľko hodín? Vyskočím a zapájam autopilot. O štvrť hodiny pripravená na výsadok. Asi tá noc zmohla aj malých. Zvyčajne vstávajú so mnou alebo ešte skôr, teraz sa z ich izbičky ozýva odfukovanie. Tak nebude ráno ako iné - spoločné džavotanie, rozprávka, doťahovanie sa pred tým, než odchádzam, ich mohutné kývanie spoza okna a vzdušné pusinky.
Dívam sa na nich ako vždy fascinovaná - nesmiernym pokojom a dôverou, ktorý z nich sála. Ešte majú zatvorené oči. Julinka v polohe, v akej spím ja, Matúško na chrbte s rukami za hlavou podľa tatovho vzoru. O chvíľu sa zobudia a začne sa to. Divočina, hluk, absolútne sústredenie pozornosti, ale aj - škola rozdielov. Vyrastali spolu od prvej bunky. Spolu prišli na svet s rozdielom minúty. Dlho v jednej postieľke, na rovnakom mlieku, v jednej izbe so spoločnými hračkami, rovnakými knihami aj naším vedením. A predsa. Dve rozdielnejšie deti - súrodencov, ťažko pohľadať.
Ivan mal krehké kosti a vždy krásne frajerky. Keď som ho toť po rokoch stretla, mal okrem toho aj tri dobré správy - podarilo sa mu trochu pribrať, našiel si zaujímavú prácu a o mesiac a pol sa žení. Dievčina, o ktorú sa rok staral kamarát, túžila veľa vedieť a tak niekoľkokrát v mesiaci dochádzala vlakom do školy vyše dvesto kilometrov vzdialenej. A Martin sníval o tancovaní. Podarilo sa a stal sa jedným z najlepších tanečníkov na Slovensku s úspechmi na medzinárodných súťažiach. Čo majú spoločné? Sú bojovníci a vozíčkari. Bez vozíčka sú bezmocní. A teraz štátny úradník vraví, že im na pohyb stačí jeden - nie dva ako doteraz. Teda buď mechanický alebo elektrický. Navrhuje, aby im štát prispieval iba na jeden.
Svojho dedka som nikdy nevidela. Ani na fotke. S babičkou sa rozviedli, keď mala moja mamka päť rokov. A bola to rodinná trauma a tabu - o dedkovi sa nehovorilo. A hoci sme si boli s babičkou veľmi blízke, keď som sa opýtala na dedka, zachmúrila sa a povedala, že fotky nemá. Neverila som jej, ale rešpektovala, že si nechce privolávať spomienky.
Kráčam popri ňom spolu s malými a už ani neviem po koľký krát mi ostáva rozum stáť. Nad bránou, ktorou kedysi chodili mnísi v sutanách, rozoznať písmená HOSTIN... - zvyšné sa strácajú. Okná vymlátené, dvere zamurované. A predsa má to miesto stále svoje čaro a silu. Musel byť obrovský a aj významný, tento kláštor pri peknom barokovom kostole. Kým niekto neprišiel a svätých mužov kamsi nevyhnal a do posvätených stien dal okrem iného centrum najväčšej potupy - krčmu. Tá posledná, ktorá tu fungovala až do konca šesťdesiatych rokov, sa volala Korona.
„To si odlož, to je dobrý peniažtek", ukazujem na papierovú päťeurovku - lebo v duchu vidím, že môže dopadnúť podobne ako hračkárska, pokreslená a natrhnutá. „Aj ten je dobrý", hovorím o eurovej minci. „A mám dve také. Aha!", ukazuje Matúško hrdo. „Odložím si, tu", ubezpečuje ma. Všetky peniaze našiel. Náhodou. Boli s tatom nakupovať v stavbárskom obchode a kým dospelí pri pokladni diskutovali, drobec a motal pod pultom a vyťahoval, čo tam popadalo. Hmoždinku, maticu, staré účty a - zrazu peniaze. Tato mu ich nechal, veď sú jeho.
Bola mladá, pekná a tvrdohlavá. Rodičia ju chceli vydať za niekoho, kto sa jej nevidel. Tak sa zbalila a odišla z domu s tým, že si radšej vezme prvého, koho stretne. Neviem, či to bolo presne tak, že prvého stretla vdovca celkom inej národnosti s troma deťmi. Ale na každý pád sa zaňho vydala. Ona sa nikdy nenaučila po česky, nevlastné deti nikdy po nemecky. Ale v krásnom manželstve a rodičovstve strávili spolu ďalšie desiatky rokov. S tým vdovcom mala ďalších šesť detí. Toľko hovorí naša stará rodinná história o mojej praprababičke.
Ten chlapec sa narodil, keď som chodila na strednú. Je dospelý, samostatný, veľmi šikovný a šarmantný. Ale - taký mladý! Alebo - som ja taká stará? Občas, keď počúvam násťročných alebo dvadsiatnikov si tak pripadám.
Bol deň presne ako ten dnešný. Slnko od rána hrialo. Mala som čas. Kopu času, vravela som ráno, keď som roztvorila oči. Dám si dobrú kávu, pôjdem si zaplávať. A potom ju pôjdem pozrieť. Naposledy som bola pred dvoma týždňami. Ale veľa sa asi nezmenilo. Možno, v takýto pekný deň, sa bude cítiť lepšie. V zariadení presiaknutom smútkom, pachmi staroby a chorôb. Ale jej láskavé oči a mäkké ruky stoja za to zatnúť zuby a ísť ju potešiť.
Fakt to ne-zná-šam! Naozaj mi vadí, keď mi niekto pije z mojej šálky na kávu! Hoci len vodu a nech si ju po sebe aj umyje - ale to je moja šálka! Vyzerá rovnako ako kedysi dávno prastará šálka v byte mojej babičky, z ktorej pila rannú kávu ona. Objavila som ju pred rokom v kuchynke počas dovolenky na chate a vyprosila som si ju - lebo je to presne tá šálka. Vrátila mi spomienky. A každá káva z nej chutí ako božská manna. Keď šálku nájdem špinavú alebo niekoho pristihnem, ako si do nej leje (napríklad sirup!), adrenalín stúpne a hlas preskakuje do výšav. Nebrať!
Máme doma divadlo! Skvelé! S princom, dvoma kráľmi, krokodílom, princeznou a čertom. Škriatok tam už nie je. Splesnivel, chudák. Naše nové divadlo totiž roky odpočívalo u priateľov - ich deti z neho dávno vyrástli. A teraz doputovalo k nám. Už sme na ňom zohrali asi desať rozdielnych rozprávok, deti sa stále strkajú, ktoré je na rade. Pre nás je divadlo celkom nové. Že je trochu ošuntelé a kulisa nie je úplne moderná? A koho to zaujíma? Divadlo u nás žije svoj nový život. A my sa veľmi tešíme.
Keď som bola malá, kadečo sa nesmelo. Napríklad v škole hovoriť o chodení do kostola, pred susedmi, čo má človek doma, nahlas v obchode o tom, ako rodičia komentujú politiku.
