Dada Vozáriková
6 fáz cestovania vlakom na Srí Lanke
Dobre sa vyspať, keď vieme, že ráno musíme stihnúť vlak o 6.40, je nemožné.
Cestovať ma ako tínedžerku v polovici 90. rokov učil vlakmi po Európe otec. Našimi hotelmi bolo kupé vo vlaku, pláž aj podlaha na stanici. Karimatky už existovali :-) Zoznam autorových rubrík: Namíbia, Škótsko, Gruzínsko, Dánsko, Island, Srí Lanka, Holandsko, Rakúsko, Grécko, Nórsko, Spojené arabské emiráty, Japonsko, Balkán, Slovinsko, Omán
Dobre sa vyspať, keď vieme, že ráno musíme stihnúť vlak o 6.40, je nemožné.
Dole pod horami Tušeti sa výrazne oteplilo. Už teraz sa topím na kolomaž a ešte k tomu smerujeme do polopúšte.
"Stará dobrá diaľnica Viedeň – Bratislava," vyslovuje syn s povzdychom. Väčšinu cesty do Omalo máme stále pred sebou.
Začína to trochu ako vtip, hoci žáner nám zo začiatku uniká. Nakoniec sa smejeme všetci.
Do Gruzínska ideme kempovať úplne nadivoko. Sami nevieme, čo presne nás čaká.
Riadne fučí, auto nám hádže zo strany na stranu. Konečne sme dorazili do Holmavíku - brány k odľahlému Westfjords.
Dopravná značka nás upozorňuje, že na pokorenie cesty F208 do Dúhových hôr musíme mať štatút 4x4. Asfalt opäť skončil.
Neviem, kde mi hlava lietala, keď som dumala nad túrou Stórurð. Dnes nemáme šancu stihnúť ju.
Po absolvovaní karantény sme ako odtrhnutí z reťaze. Musíme vypadnúť a užiť si to!
Vtáky tu čvirikajú úplne takisto ako u nás doma na dedine. Akurát, že tu čvirikajú, kedy sa im zachce - vo dne, v noci.
Ani rok čakania na Island situácii nepomohol, skôr naopak; je to ešte „koronáročnejšie“. A keby len to!
Tri unikáty z dnešného blogu sme síce v danom momente úplne nedocenili, ale všetko treba brať s rezervou a nadhľadom :-)
Malú morskú pannu sme si nevšimli, krásny prístav Nyhavn je preplnený ľuďmi a Christiania už asi nie je tým, čo bývala.
Ak niekedy zavítate do Kodane, najlepšie je zažiť ju na bicykli. Len sa predtým zhlboka nadýchnite.
Ešte som ani nevstala z pelechu a už počujem, ako dážď bubnuje na strechu auta.
Ako sa z Dánska napriek všetkým prekážkam stala z núdze cnosť, hoci plán bol úplne iný.
Po 3 týždňoch v Namíbii sa nechtiac ocitáme v africkom Šangri–La. Ako to vnímame v porovnaní s predošlými zážitkami?
V kempe v dedinke Sesriem, kde platíme suverénne najviac, sa suverénne cítime ako najväčší niktoši.
„Platí aj tu pravidlo pravej ruky?“ pýtame sa navzájom, akoby niekto z nás štyroch mal vedieť odpoveď.
Na raňajky si ešte dávame ustrice so šampusom a večer už vyberáme zemiaky z pahreby na mieste bez elektriny a bez vody.