Prvý krát sme túto krajinu navštívili s CK pomerne dávno a už vtedy som vedela, že sa sem chcem vrátiť v čase, keď rozkvitajú tulipány a zem sa mení na jeden nádherný farebný koberec.
Naplánovali sme si cestu na koniec apríla a spojili sme to s návštevou manželovej sestry, ktorá žije v Nemecku neďaleko Ludwigshafenu. Predsa len je odtiaľ Holansko bližšie ako zo Slovenska.
S autom sme tento krát nemali starosti – švagriná nám ho požičala, tak môžeme vyraziť. Čaká nás cca 500 km do prvého cieľa. Počasie nám „praje“ striedajú sa všetky ročné obdobia, vrátane snehovej fujavice a my si to dávame na letných gumách, ale však sme Tatranci, tak to nejako zvládneme.
Okolo obeda sme už kotvili pri našom ubytovaní v Giethoorne– štandardne sme si všetko bookovali cez booking a všetko bolo OK.. Sme síce hladní ako vlci, ale ukázalo sa slnko a to je pre fotografa väčšia motivácia ako zahnať hlad, tak neváhame, ani sa nejdeme ubytovať a vyrážame do útrob Giethornu.
Je to reálna dedina, kde žijú bežní ľudia, ale cítite sa ako v skanzene. Pomedzi domy pretekajú kanály, jeden veľký a potom bočné, ktoré vedú k priamo do záhrad domov. V každom dome je čln a ukážková záhrada. Začínajú kvitnúť rododendrony a azalky, trávnik je sviežo – zelený a typické jarné sirôtky sa na vás usmievajú na každom kroku, krásne naaranžované v črepníkoch, alebo v záhonoch.
Domy majú strechy z tŕstia a okná, ktoré poskytujú pohľad dnu. Aj večer ostávajú odkryté a domáci sa nenechajú rušiť tým, že im niekto nakúka do súkromia. Tento zvyk pochádza z čias, keď boli v tejto krajine náboženské spory a ľudia sa nesmeli zhromažďovať, preto bolo zakázané zakrývať si okná
Popri hlavnom kanáli je turistický chodník s oblúkovými mostíkmi. Auto tu nestretnete, lebo všetky končia na zbernom parkovisku. Ticho preruší len lodný motor člnov, ktoré vozia turistov.
Na hlad sme zabudli – využívame vzácne svetlo – ostrý vzduch a jasnú viditeľnosť, ktorá pridáva celej tejto nádhere osobitnú atmosféru.
Počasie v Holansku a hlavne takto zjari je mimoriadne nestále a tak čoskoro sa obloha zaťahuje a my utekáme pred dažďom na hotel.
Večer posedíme v typickom holandskom pube, pri dobrej večeri, kde partia starších chlapíkov spríjemňuje večer tradičným folklórom.
Ráno nás budí slniečko – hladina kanálov je hladká ako zrkadlo, tak ešte pár fotiek, malá prechádzka a nasadáme do auta.
Presúvame sa ďalej. Program meníme podľa aktuálnej hodinovej predpovedi počasia – dá sa povedať, že kľučkujeme medzi kvapkami dažďa, ale je to overená metóda a je lepšie flexibilne zmeniť program, ako si „vychutnávať“ síce krásne miesto, ale v zime a daždi. Je to aj benefit, ak ste si sami sebe pánom a nemusíte sa prispôsobovať programu skupiny.
Čaká nás sever poloostrova - provincia Severný Holand a hlavne farebný koberec - hlavný cieľ našej cesty
Zatiaľ dovidenia
