Pred pár týždňami by sme ani neboli snívali o niečom takom, že nás to môže postretnúť. O čom sme len „počuli“ v správach v ďalekej Číne - December 2019 bol o chvíľu aj tu medzi nami a rozvíril hladinu, ako výbuch dynamitu. Stalo sa. Situácia, ktorú mohol len málokto predpokladať aj keď s ohľadom na globálny vývoj bola predvídateľná! Corona spomalila život, zavrela školy, fabriky a ľudí na nejaký čas, uväznila vo svojich domovoch. Každý fungoval, ako vedel, ako mu to umožnili okolnosti. Mnohí ostali bez práce, alebo im príjmy poklesli. Tí šťastnejší to prekonávajú bez ujmi na zdraví, či peňaženke. Tento čas poodhalil mnohé veci, ktoré sme si v tempe všedných dní nemali, nestíhali alebo nechceli všímať respektíve sme tomu nemali čas venovať pozornosť. Zamyslel sa niekto nad krehkosťou všetkého okolo nás? Nad rýchlou pominuteľnosťou vrátane ľudského zdravia, či života? Niektorí kráčali ďalej ako zotrvačníky, iní valcovali všetko navôkol ako tanky a využívali každú príležitosť ako najväčší egoisti v domnienke, že raz to hádam skončí a užijem si to na plné gule!
O tom je aj to ako prebieha skúšanie na niektorých vysokých školách na Slovensku. Zamyslel sa niekto nad tým, čo to prinesie, zmení, alebo ostane status quo? Máte doma vysokoškoláka? Sám ste vysokoškolák? Stretli ste sa s niečím netradičným? Predpokladám, že každý očakáva od týchto inštitúcií prístup adekvátny jej poslaniu, ktorým by mala byť podpora kritického myslenia, rozvoj osobnosti a najmä profesionálny prístup zodpovedajúci tejto inštancii, ja teda rozhodne áno! Niektorí to berú ako samozrejmosť a nad ničím sa nezamýšľajú, až dovtedy pokiaľ sa nestretnete s niečím netradičným ba až celkom zvláštnym v akademickom prostredí. Stalo sa akou si samozrejmosťou komunikovať so školou, či vyučujúcimi online prostredníctvom internetu, či video hovorov. Konzultovať, skúšať, či písať online testy, obhajovať práce, či iné záležitosti vo virtuálnom priestore. Normálka, čo už keď sme ostali uväznení doma a do školy je cesta zarúbaná a na dverách „vycapený“ panáčik s veľkou červenou rukou STOP! Napadlo niekoho, že pomyselná tenká hranica tejto virtuálnej reality sa môže zmeniť na veľmi nepríjemnú ba až ošemetnú so zákonmi hraničiacu záležitosť? Čo ak niektorý z vyučujúcich začne direktívne ba až autokraticky od vás požadovať veci, ktoré nie ste ochotný urobiť a sú v rozpore s ľudskými právami? Čo potom? Začne vám direktívne nariaďovať, čo môžete a, čo nie vo vlastnom dome, či byte? Čo na to vaši ostatní členovia domácnosti, ktorých to začne obťažovať a „kývajú“ hlavou kam sme to dospeli? Ba dokonca obmedzovať v osobnej slobode a pohybe vo vlastnom byte? A hlavne vtedy keď ho máte malý, napríklad jednoizbák, či garsónku?
Veru tak jednoizbák, či garsónku. Pozor ide sa skúšať, TICHO! Rodinných príslušníkov a ostatných členov domácnosti zavrite na hodinu do kúpeľne, aby ich nebolo počuť ani prdnúť alebo ináč si uľaviť, aby vám nemohli našepkávať, áno vám vysokoškolákovi, či už dennému alebo externému študentovi bude matka, manželka, žena od platne, čo ledva skončila učňovku radiť vo filozofických úvahách na online test, či skúšku cez video hovor, lebo ako sa hovorí má to už dávno v malíčku overené životom!
A aby toho nebolo málo, zoberte notebook so zapnutou kamerou a musíte s ním manévrovať a ukázať plafón, podlahu, skrine, či steny, na ktorých máte akože nalepené mega ťaháky, lebo vopred viete aké otázky vám systém vygeneruje a máte na ne ledva pár minút, za ktoré si ich ani poriadne nestihnete prečítať. Bože ukazovať steny, čo teraz? Ideme rýchlo prestavovať byt a meniť zariadenie. Čo ten obraz na stene od Mikuláša Galandu, ktorý dedko ukradol vo vojnovom chaose v minulom storočí, čo ak ho niekto uvidí? Chytro skryť! Sakra zabudol som a v druhej izbe mám nahé akty na stenách, to je trapas... Idem do kuchyne, kričím mama na tej kuchynskej linke z roku 1980 odpadli dvere, hups... Kde urobíme domovú prehliadku pre pani profesorku a v tom si spomeniem, že som si nechal na sebe staré tričko s káčerom Donaldom, ktoré mám tak rád, lebo je zo Švajčiarska a sú v ňom diery ako v ementáli...
Tu sa natíska otázka som povinný niečo také absolvovať? A za akých podmienok? Samozrejme, že môžem, ak sa rozhodnem však demokracia a liberálny prúd to víta! Ale nikto ma nemôže nútiť stoj, čo stoj a dobre, že nie s varechou nado umnou stáť a šuchnúť mi po riti hádam aj cez monitor....nezabúdajme, že reč je o vysokej škole! Aby som ukázal, čo mám na stene po dedkovi, či to pri čom trénujem ľavačku a pravačku pred poriadnym výkonom v posteli??????
A, čo urobíme my Slováci? Sklopíme hlavu a podvolíme sa a všetko prijímame pokorne a v tichosti. Pán profesor/ka si dá do podmienok, ak nedodržíte jej/jeho pokyny s kamerou a neukážeme jej/jemu miesto výkonu testu, či skôr trestu a nepodvolíte sa dostanete automaticky bez skúšania FX, ale my nechceme mať FX z technickej previerky a za týchto prapodivných praktík na dospelých ľuďoch, ktorí by mali niesť pečať a punc vysokoškoláka! A tak si necháme urobiť gynekologickú prehliadku izby, či miesta písania testu či skôr trestu kamerou... Však sú aj takí, čo to urobia a veľmi radi, ale tí čo majú ten ukradnutí obraz, si pošomrú... Musím sa priznať aj ja mám doma niekoľko, ale nie od dedka, ale od kamaráta, ktorý je akademickým maliarom... Oj pomyslím si, pani profesorka určite zatúžila obdivovať to, čo nie je k videniu v miestnych galériách a isto príde k umeleckému zážitku, však aj tak možností je teraz mizerne málo....
Veľmi sa mi páči a nemôžem nespomenúť, čo kedysi povedala naša odborníčka na protokol pani Mária Holubová:
Slováci si nevedia nič užiť a viac rozmýšľajú v intenciách, ako sa to nedá, a nie, ako sa to dá. Tiež povedala, že Slováci stále trpia „poddanským“ syndrómom. V rámci protokolu platí, že čím vyššie postavená osoba, tým zdvorilejšie by sa mala správať voči nižšie postavenej osobe. Pýtam sa platí to? Dbajú Slováci na toto pravidlo? Ako ďalej hovorí: Napríklad: Maximilián I., posledný rytier Európy, bol veľmi vzdelaný a podporoval umelcov. Medzi jeho obľúbencov patril maliar Albrecht Dürer, ktorý pracoval na výzdobe chrámu, kde ho panovník s dvoranmi navštívil. Bol taký zabratý do práce, že si nevšimol, že sa pod ním kýval rebrík. Cisár prikázal jednému šľachticovi, aby mu ho podržal, ale on odmietol, lebo to bolo pod jeho úroveň. Maximilián I. sa nahneval a rebrík sám podržal so slovami: „Z každého sedliaka môžem urobiť šľachtica, ale zo žiadneho šľachtica neurobím Albrechta Dürera“.
Alebo francúzsky kráľ Ľudovít XV. bol na prechádzke s vychovávateľom a stretli žobráka, ktorý sa poklonil s deravým a špinavým klobúkom. Vychovávateľ o chvíľu povedal panovníkovi: „Vaše veličenstvo, práve som bol svedkom, ako žobrák prekonal v zdvorilosti kráľa“. Ľudovít XV. bežal za žobrákom, dal si dolu klobúk a poklonil sa mu, lebo francúzskeho kráľa nesmie nikto prekonať v zdvorilosti.
Na Slovákoch sa stále prejavuje zdedený slúžkovsko-nevoľnícko-poddanský syndróm, že sme submisívni až vtieraví pred vrchnosťou, a arogantne sa správame k nižšie postaveným, ako pani profesorka/ či profesor, ktorým radi dávame najavo, že niečo znamenajú alebo mali by?... Vyplýva to z nedostatočnej práce jedinca, ale aj národa na sebaúcte a sebavedomí. Odpoveď si môže nájsť každý sám....
