Utkvela mi v pamäti jedna múdra veta nášho bývalého (múdreho) kňaza: „Počúvajte, čo hovorí a nie, kto hovorí," vravel. Čím viac sa ňou snažím riadiť, tým viac mi vychádza, že to v skutočnosti platí úplne opačne. Nie čo, ale kto hovorí, je dôležité v dnešnom svete. Nepohybujem sa vo vysokej politike, mojim svetom je práca, dedina, rodina a virtuálny únik. A čuduj sa svete, zlý úmysel u "protivníka" sa predpokladá aj v tomto mojom mikrosvete. Ani vo sne by mi nenapadlo, ako sa dá za dobrým úmyslom objaviť čosi nekalé. Chcelo by to občas aspoň zaťať päsť alebo sa poruvať a argumentovať a argumentovať a... Možno až do konca sveta. Lenže dopadlo by to rovnako, ako medzi našimi politikmi. Zo zásady proti. Našťastie, vyrástla som z toho. A tak prichádza na rad čosi iné: ticho.
Už nechcem prerobiť svet. Jednoducho nemám na to (medzi nami, myslím si, že nikto na to nemá). Vrátim sa pár sto rokov dozadu. Môj obľúbenec, František z Assisi, bol riadny „koumak." I keď sa dobré veci nerodia jednoducho, zväčša sú jednoduché, až detinsky jednoduché. A čo ten František také (pre mňa) nasledovaniahodné povedal? Budem sa teraz síce opakovať, ale inak sa nedá. Keď raz jedna „zbožná" žena pred ním lamentovala, aký je ten svet zlý a ako všetci ľudia sú zlí a ako... no proste hotová katastrofa, František našiel úplne geniálne riešenie: „Drahá pani, polepšime sa aspoň my dvaja a svet bude lepší o dvoch ľudí."
Po zopár zauchách, ktoré som dostala v reálnom i tomto virtuálnom svete, sa stále intenzívnejšie zaoberám spomenutou vetou a snažím si ju osvojiť. Nie iba ako frázu alebo prvomájový transparent, ale ako životný štýl. Je to jednoduché a jasné ako facka. Ako to však býva, dobré veci síce mávajú jednoduché riešenia, ale o to ťažšie sa realizujú. „Skutek utek," vravia za riekou Moravou a ja smutne konštatujem, že mne pričasto uteká. Konfrontujem sa s tou vetou dennodenne a musím priznať, je to riadne tvrdá rehoľa. Novoročné predsavzatia som brala vždy ako formalitu, ako kolorit sviatočných dní, ktorý nás nič nestojí. Čosi mi však našepkáva, že Františkov odkaz nie je klišé, že sa s tým hodno popasovať.
Trošku poopravím vetu, že už nechcem prerobiť svet. Chcem. Chcem prerobiť seba.
