Pri sledovaní filmu som mal častokrát zimomriavky a niektoré scény mi pripomínali moje zážitky z pôsobenia vo vede a výskume. Až som mal opäť chuť vrátiť sa do labáku. Rýchlo ma však prešla. Spomenul som si totiž, aká vzdialená je slovenská veda od tej svetovej. Čo je totiž vo filme vyobrazené ako efektívne, funkčné a dobré, to na Slovensku funguje úplne naopak. Zamyslel som sa, v čom je vlastne problém? Prečo to tu nemôže byť tak, ako v zahraničí? Dôvodov pre nekvalitnú slovenskú vedu je bohužiaľ mnoho. Od financovania až po samotnú kvalitu pracovníkov.
Zlé financovanie začína normatívom
Financovanie škôl na Slovensku sa vo všeobecnosti zakladá na hlavnom parametri – počte študentov. Tento tzv. normatív môže byť výhodný v inteligenčne spriemerovanom spoločenstve, aké môžeme nájsť na základných školách, avšak, čím viac sú školy diferencovanejšie, tým je tento normatív nevýhodnejší. Napríklad vo vysokom školstve a vede. 200 politológov totiž nemá takú spoločenskú hodnotu ako 20 lekárov. A 5 fyzikov nerobí takú istú vedu, ako 50 jazykovedcov. Najmä, ak jedni prispievajú k vytváraniu príležitostí pre ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou, či záchrane ľudských životov, a druhí sa nevedia zamestnať inde, ako v štátom financovanom sektore. Aj keď sa počas účinkovania bývalej vlády rozšírili parametre prerozdeľovania finančných prostriedkov, stále sa to odvíja od základného parametra – kvantity. Aj keď nás západné krajiny učia, že správny parameter by bol parameter kvality.
Absolventi vedeckých odborov
Po štúdiu vyštudovaní vedeckých smerov na Slovensku sa ponúkajú mladému vedcovi na rozvoj vedeckých zručností prakticky štyri možnosti – doktorandské štúdium, práca vo výskumnom ústave, práca v súkromnej R&D firme a zahraničie. Tí najlepší absolventi si vyberajú doktorandské v zahraničí. Tí menej zdatní, alebo tí, ktorým to osobná situácia neumožňuje, volia doktorandské štúdium doma. Ďalším ostáva práca v súkromnej firme, ktorých je v „rozvinutom“ Research & Development prostredí na Slovensku minimum. Zbytku ostáva záchrana v podobe štátnych „vedeckých“ inštitúcií.
Výskumné ústavy ako úložiska neúspešných
Ak sa absolvent do centier excelentnosti, či na doktorandské štúdium kvalitných katedier nedostane, štát rýchlo supluje a deformuje zaradenie uchádzačov na trh práce a umožňuje vstup do siete výskumných ústavov, centier, agentúr a inštitútov zriaďovaných štátom. Aj keď sú v určitej miere a počte potrebné, na Slovensku týchto inštitúcií v nadmernom množstve s prezamestnanosťou. Veľakrát fungujú iba ako čerpačky eurofondových projektov. S hlavným operačným programom – znižovanie nezamestnanosti. V tomto prípade s cieľovkou na neúspešných absolventov vedeckých smerov, ktorí by sa mohli a aj mali zamestnať v súkromnom alebo inom štátnom sektore, najmä ak sa drvivá väčšina nachádza na území Bratislavského samosprávneho kraja. V týchto inštitúciách sa však taktiež viete stať plnohodnotným slovenským vedcom. Ako je to možné bez vedeckého výkonu, prerazenia skvelou publikáciou v Science alebo Nature, alebo vymyslením lieku na rakovinu? Pekne to ukázal prípad doktora Suju (o ktorom písal Denník N aj môj brat Vlado v nedávnom blogu) z ktorého urobili bočnými cestami skutočne hodnotného vedca pre Republiku. Bohužiaľ, takýchto držiteľov najvyššieho vedeckého titulu PhD. s jedným spoluautorstvom povinného karentovaného článku a dizertačkou ledva obhájenou na Éčko niekde na Univerzite sv. Alžbety je na Slovensku mnoho. Takýto čerstvý doktor si samozrejme nárokuje na všetku vážnosť a vyššiu odmenu, aj keď nezačína vykonávať inú, alebo náročnejšiu prácu. Archaická tabuľka platových taríf posúva hore automatom každého vedecko-výskumného pracovníka vo verejnej správe na základe počtu titulov a odrobených rokov, bez ohľadu na výkon. Starší, vyštudovaní ešte za komunizmu za víno a klobásy, si žijú v takýchto inštitúciach pomerne dobre. Pre mladších však začína hon za titulmi a rokmi, podľa nášho známeho kvantitatívneho, a nie kvalitatívneho parametra.
Doktorandská pasca
Tí, ktorí nastúpili na denné doktorandské štúdium, si môžu vydýchnuť. Ale len na chvíľu. Čaká ich totiž pasca poberania platu v podobe štipendia. To nie je štandardným platom na zamestnaneckú zmluvu, ale akousi dohodou o práci bez sociálneho poistenia a odvodov. V praxi to znamená, že váš čistý príjem je väčší, nie ste však chránení pred vyhodením či inými sociálnymi udalosťami (naposledy bola vyriešená materská pre doktorandky). Najväčšou sociálnou udalosťou je však zníženie príjmu po absolvovaní doktorandského štúdia. Čiže, po zvýšení kvalifikácie je, čuduj sa svete, plat pre vedca, ktorý chce v slovenskej vede ostať, nižší. Kto by teda neostal s nadšením o 4 roky starší s menším platom v slovenskej vede či vysokom školstve? Odchádza aj posledná kvalita. Niektorí predsa len ostanú – tých čaká hon za titulmi, rokmi (tá istá tabuľka ako na výskumných ústavoch) a tentokrát aj publikáciami, ktoré zabezpečujú udržanie sa v slovenskej vede, opäť štýlom kvantita predchádza kvalitu.
Publikačné experimenty
Jedným z najväčších prekliatí vedca na Slovensku je kvantitatívne posudzovanie výkonnosti podľa publikačnej činnosti, ktorá vôbec neprihliada na index kvality (tzv. impact factor) zahraničných žurnálov. Je potrebné niekoľkoročné špičkové úsilie vedeckých tímov na to, aby ste vydali jednu publikáciu v najlepších celosvetových vedeckých časopisoch ako Nature alebo Science, avšak stačí možno aj falzifikát či plagiát na opublikovanie v predátorských časopisoch. Slovenská veda na to pozerá vo svojom hodnotení úspešnosti pracovníka ako na to isté, pretože prvým kritériom nie je kvalita, ale počet. To s radosťou využívajú niektorí naši vedeckí pracovníci a vysokoškolskí učitelia – iste vám neunikol prípad Miroslavy Kačániovej z Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, ktorá za rok publikovala 280 „vedeckých“ publikácií. To je asi jedna publikácia za pracovný deň. Počas mojich siedmich aktívnych rokov v slovenskej vede som vydal 7 karentovaných článkov. Iné nepovažujem za hodnotné, keďže nie sú kontrolované recenzentami zahraničí a v cudzom jazyku. Najlepší vedia mať takýchto kvalitných článkov 3-4 ročne. Avšak, na Slovensku sú najúspešnejší tí, ktorí jednoducho pracujú s kvantitou. Takíto ľudia sú vedúcimi projektov, docentami, profesormi a vedúcimi katedier skôr, ako poctiváci či zanietenci. Navyše, neobľubujú mladých, šikovných a dravých študentov. Nedajbože by ich preskočili, a čo by potom bolo s nimi? Nech si pekne počkajú niekoľko desaťročí, ako oni. Šikovní mladí ľudia však málokedy radi pracujú pod slabšími. Nečakajú roky na zmilovanie či schválenie malého projektu alebo grantu, najmä keď majú iné možnosti. Väčšina z nich tak zvolí zahraničný exil. A urobí dobre.
Svetová veda a Nobelovky
Porovnanie so svetovou vedou momentálne tá slovenská ani nemôže urobiť, keďže nedokáže držať krok ani s okolitými štátmi – vo všetkých kvalitatívnych aj kvantitatívnych parametroch publikačnej činnosti nás všetky okolité štáty v posledných rokoch predčili. Čo je horšie, predbehlo nás aj Rumunsko a tak sa ocitáme na vedeckej úrovni krajín bývalej Juhoslávie, na ktoré sme dlhé roky pozerali zvrchu – Srbska, Chorvátska a Slovinska – v tesnom závese za Bulharskom. Táto konkurencia štátov, pre ktoré je taká Česká republika niekde v stratosfére, je obrazom našej konkurencieschopnosti nielen vo vede, ale vo viacerých oblastiach. Pamätám si, ako pred 10 rokmi riaditelia českých vedeckých ústavov obiehali slovenské vedecké konferencie a lovili šikovných doktorandov. Mali na to veľký rozpočet a nebol veľký problém zabezpečiť vysoký počet pracovných miest. Naši profesori iba odovzdane mykali plecami.
Nefunkčnosť slovenskej vedy sa najviac prejavuje v jej inštitúciách. Centrum vedecko-technických informácii SR, ktoré bolo zriadené za účelom poskytovania prístupu k vedeckým článkom pre vedcov, má periodicky problém svoj účel existencie napĺňať. Počas posledného volebného obdobia bola zriadená nová inštitúcia, Výskumná a inovačná autorita VAIA, ktorá zduplikovala doterajšie autority SR. Predsedom Rady vlády SR pre vedu, techniku a inovácie sa stal nevedec Eduard Heger...Robert Mistrik s ďalšími sa postavili proti etickým hodnotám člena predsedníctva APVV prof. Brestiča...a takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej a ďalej...
Veda je však iba jedným zo zrkadiel celkového stavu spoločnosti, ktorá sa uberá opačným smerom, ako sa uberajú najvyspelejšie krajiny s ekonomikou s vysokou pridanou hodnotou. Ak nenastavíme procesy pre férovejší vertikálny postup, neozdravíme akademickú morálku a úroveň, nebudeme špičkovým talentom zamedzovať robiť experimenty, nikdy na Slovensku nevychováme legendárneho Oppenheimera či laureáta Nobelovej ceny Einsteina. Posledné volebné obdobie prinieslo proreformné snahy najlepších štátnych tajomníkov pre vedu, výskum a vysoké školstvo MŠVVŠ SR Ľudovíta Paulisa a Michala Fedáka za posledných 20 rokov. Ich práca však bola ovplyvnená politickou atmosférou a nie všetko sa dotiahlo do konca. V tomto úsilí bude preto potrebné pokračovať aj naďalej.
Všetko je o kvalitných ľuďoch a ich príležitostiach
Veľakrát si spomeniem na prvého človeka, ktorý videl fotku čiernej diery – doktorku Katie Bouman. Vo veku 30 rokov riadila tím na MIT a Harvarde, ktorý mal na starosti kompletizáciu fotky. Na Slovensku by bolo poverenie takéhoto mladého človeka takým projektom nereálne. Prvý človek by, ktorý by tú fotku videl, by pravdepodobne bol 70 ročný profesor, ktorý by na projekte ani reálne nepracoval, iba by bol "garantom" napísaným v projektovej dokumentácii. Keď si spomeniem na moje pôsobenie v slovenskej vede a ľudí, ktorí ju mali rozvíjať (akými bol napríklad bývalý dekan Prírodovedeckej fakulty UK docent Milan Trizna, ktorý mimochodom za prijatie úplatku 20 000 eur dostal štvorročnú podmienku a pokutu 8 000 eur), mám pocit, že som aj ja naživo videl čiernu dieru...
Pamiatka prof. Ing. Dušana Veliča, DrSc.
Minulý mesiac tragicky zosnul profesor Velič. Zasiahlo to každého, kto ho aspoň trochu poznal. Profesora Dušana Veliča si prvýkrát vybavujem ako učiteľa fyzikálnej chémie na našej fakulte. Bol asi jediný, kto sa z profesorov na pozdrav "Dobrý deň" odzdravoval žovialne "serus" alebo "nazdar". Na rozdiel od mnohých iných, mal blízko k študentom. Potešil som sa, keď sa tento moderný vysokoškolský pedagóg a špičkový vedec rozhodol vstúpiť do politiky, keď sa objavil ako odborník na kandidátke Za ľudí, neskôr pôsobiaci ako štátny tajomník na MIRRI. Tešil som sa na jeho predvolebné debaty, podanie ruky, možno prehodenie pár slov o slovenskej vede. S mnohými jeho názormi som sa stotožňoval, a z mnohých som čerpal aj pri písaní tohto blogu. Najmä v rozhovore pre Postoj "Zamilovali sme si sivý priemer" vynikajúco opisoval situáciu nielen v slovenskej vede, ale aj v spoločnosti. Bohužiaľ, svoj vedecký, osobný a politický boj už nemôže dokončiť. Slovensko prišlo o osobnosť...Česť jeho pamiatke
