S takýmito "argumentami" sa stretávam dosť často, poďme sa pozrieť na celkom iný pohľad...
Dnes platné pracovné podmienky sú ovocím snáh našich dedov a otcov, ktoré majú korene hlavne v druhej polovici 19. storočia. Osemhodinový pracovný čas, platená dovolenka, právo odborovo sa združovať a kolektívne vyjednávať, to sú len tie najdôležitejšie výdobytky, ktoré nám tu naši predchodcovia nechali.
Podporte
V prípade, že sa vám tento článok páči, podporte ho na vybrali.sme.sk.
Tieto práva dnes považujeme za samozrejmosť, no v predminulom a minulom storočí tí, čo tieto požiadavky predkladali a bojovali za ne, riskovali mnohokrát nielen stratu zárobku za čas štrajku, ale i stratu zamestnania a obživy pre seba a svoje rodiny, alebo v mnohých prípadoch aj život samotný. Veď si uveďme niekoľko príkladov z nepreberného množstva akcií pracujúcich:
1877 - Pittsburgh (USA) - 40 mŕtvych a 29 zranených (link)
1897 - Lattimer (USA) - (19 mŕtvych /4 Slováci/ a 38 zranených) (link)
1906 - Baťová továreň v Zlíne - výpoveď dostali všetci štrajkujúci zamestnanci
1912 - Lena (Rusko) - 270 mŕtvych a 250 zranených (link)
1913 - Kanawha County (USA) - viac ako 50 mŕtvych (link)
1920 - Rumanová - 2 mŕtvy robotníci
1920 - Vráble - 4 mŕtvi poľnohospodárski robotníci a 24 zranených
1920 - ČSR - generálny štrajk - utopený v krvi po zásahu armády
1921 - Krompachy - 4 mŕtvi a 18 zranených
1928 - Dolné Krškany - 1 mŕtva
1936 - Fiľakovo - 1800 zamestnancov firmy Sfinx štrajkovalo od 30. júla až do 29. augusta 1936, počas tejto doby im poskytovali podporu a obživu miestni roľníci. (link)
Na základe týchto a množstva ďalších aktivít zamestnancov po celom svete sa minimálne v euroatlantickom priestore vytvorili základné podmienky na ktorých funguje pracovné právo a kolektívne vyjednávanie. Samozrejme existujú rôzne verzie pravidiel a zákonov - no minimálne v deklaratívnej rovine sa nikde v tomto priestore nespochybňujú práva občanov združovať sa a kolektívne presadzovať svoje (aj pracovné) práva.
Zlatá povojnová éra
Pozrime sa, ako silné odbory ovplyvnili ekonomiku a rozdelenie bohatstva medzi obyvateľov USA. Spojené štáty slúžia ako dobrý príklad preto, že aj dnes sú považované za jeden z najslobodnejších trhov a vývoj v tejto krajine nebol prerušený socialistickou/komunistickou diktatúrou. Po druhej svetovej vojne v USA nastala konjunktúra nielen ekonomická, ale i odborová. Odborová organizovanosť zamestnancov pomaly stúpala od roku 1938, pričom tesne po druhej svetovej vojne bola odborová organizovanosť na svojom historickom maxime (viď graf nižšie - modrá čiara). Podiel 10% najbohatších na príjmoch sa po náraste odborovej organizovanosti v USA znížil z cca. 45% na na približne 35% a okolo tejto hodnoty osciloval až do začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia (viď graf nižšie - červená čiara). Aj napriek relatívne vysokej odborovej organizovanosti vykazovala ekonomika USA vysoký rast a zároveň rástol blahobyt obyvateľov ako i početnosť strednej triedy. Obdobie po druhej svetovej vojne, až asi do polovičky osemdesiatych rokov minulého storočia je dodnes považované za najúspešnejšie tak z hľadiska biznisu, ako aj z hľadiska životnej úrovne obyvateľstva USA.
Nástup neoliberalizmu
V sedemdesiatych rokoch došlo k jednej zmene v politike v USA, kedy si podnikateľské organizácie, boháči a oligarchovia uvedomili, že cez lobing a financie dokážu ovplyvňovať politiku i hospodárstvo a tento zlom v myslení a správaní biznismenov sa považuje za nástup neoliberalizmu. Neoliberálne teórie z dielne Miltona Friedmana či Friedricha von Hayeka zaznamenali najväčší rozkvet v praxi hospodárstva a politiky USA počas takzvaného reaganizmu a ich vplyv je obrovský vlastne dodnes. Ako vidno z grafu, práve po roku 1970 začala odborová organizovanosť v USA permanentne klesať, čo bolo nielen dôsledkom spoločenskej klímy, ale aj tvrdého potierania odborovej organizovanosti v USA. Paradoxne, najväčší nepriateľ odborov bol americký prezident Ronald Reagan, ktorý do úradu prezidenta nastúpil z postu šéfa hereckých odborov na ktorý sa dostal krivým obvinením svojho konkurenta z komunizmu.
Pokles členskej základne odborov v USA mal za následok permanentný nárast podielu príjmov 10 % najbohatších. Príjmová nerovnosť v USA dodnes rastie a momentálne začína atakovať hranice, ktoré ohrozujú aj samotnú demokraciu. Ako vidno na nasledujúcom grafe, čím je príjmová nerovnosť vyššia, tým sú vyššie aj sociálne a zdravotné problémy občanov, čo podkopáva dôveru občanov v demokraciu a politiku, pričom ľudia sú následne viac ochotní veriť extrémistom a rôznym šialencom ponúkajúcim jednoduché riešenia.
Spolu s poklesom odborovej organizovanosti klesal a klesá v USA aj podiel strednej triedy a zároveň stále rastie počet ľudí žijúcich v absolútnej chudobe, ako i počet pracujúcej chudoby. Milióny Američanov, aj napriek tomu, že pracujú sú dnes závislí od sociálnych dávok, potravinovej pomoci a charity.
Profesor Radcliff z University of Notre Dame vo svojej knihe "The Political Economy of Human Happiness" opísal súvislosti medzi politikou štátu, sociálnym systémom, úrovňou participatívnej demokracie a šťastím obyvateľov, pričom jedným z jeho objavov bol aj fakt, že na šťastie obyvateľov vplýva aj odborová organizovanosť.
Ako vidno aj na vyššie uvedenom grafe, čím je vyššia odborová organizovanosť, tým sú obyvatelia jednotlivých krajín šťastnejší.
Pod ťarchou týchto argumentov by sa slovenskí zamestnanci mali zamyslieť nad desaťročia klesajúcou odborovou organizovanosťou na Slovensku, takže by sa nebolo odveci prehodnotiť, či chceme smerovať tam, kde sa momentálne nachádzajú USA, alebo by sme sa radšej dostali tam, kde sa nachádzajú Dánsko, Švédsko, Island, alebo Nórsko (krajiny s najvyššou odborovou organizovanosť na svete a zároveň krajiny s najvyššou mierou šťastia obyvateľov a blahobytu).
Zvlášť ak si uvedomíme, že aj napriek všetkému odbory dokážu na Slovensku zabezpečiť zastupovaným zamestnancom v priemere o 20% vyššie mzdy, ako majú zamestnanci nezastupovaní odbormi.
Len tak mimochodom, u susedov v Českej republike zaznamenali minulý rok po desaťročiach poklesu odborovej organizovanosti prvý podstatný nárast členov, ale i počtu odborových organizácií. Mali by sme sa zamyslieť, či sa dobrovoľne vzdáme toho, čo nám tu naši otcovia a predchodcovia zanechali, alebo o tieto základne práva a slobody znova zabojujeme...
Zdroje obrázkov: Lawrence History Center, Gordon a Eisenbrey/epi.com, prof. Radcliff, inequality.com a nbs.sk
Tento článok vyšiel pôvodne na POLE (kultúrno-spoločenský blog)
