Najhorším východiskovým bodom súčasného systému rozdeľovania sociálnej pomoci je, že sa nejedná o pomoc, ale o úplatok. Áno, štát si každý mesiac primitívnym spôsobom kupuje sociálny zmier od najslabších vrstiev spoločnosti, pretože ak by sa tieto prostriedky použili naozaj zmysluplne, nemuseli by sme sa len bezradne prizerať, ako sa situácia z roka na rok zhoršuje.
Opäť stále počúvame, že sa s tým jednoducho nedá nič robiť, a tak je prirodzené, že sa zvyšok spoločnosti, ktorý tento alibistický sociálny systém financuje, názorovo rozdelil na dve časti. Jedna časť sa k problému otočila chrbtom, druhá by ho zasa najradšej riešila prvoplánovo - extrémisticky. Kde sa stratil zdravý sedliacky rozum?
Základom riešenia celej situácie je veľmi jednoduché pravidlo, že nič nie je zadarmo. Sociálna pomoc by sa mala vyplácať iba na základe odpracovaných verejnoprospešných prác, alebo formou normálneho zamestnaneckého pracovného pomeru v tzv. "zóne pomoci". Zóny pomoci by boli štátom financované areály v rôznych lokalitách Slovenska s vybudovanou základnou infraštruktúrou (lekár, škola, obchod, policajný dohľad, sociálne bývanie, rekvalifikačné kurzy, pracovná zóna), ktorý by pre celé rodiny sociálne najslabších skupín prechodne nahrádzal možnosť získať skutočné zamestnanie. Inak povedané, v zóne pomoci by bola z princípu nezamestnanosť nulová. Obyvatelia zóny by nedostávali v žiadnom prípade kompletné finančné príspevky v hotovosti (viac v predch. článku) a obyvateľom mimo zóny pomoci by štát žiadne sociálne dávky nevyplácal. Výnimkou by bolo iba individuálne vykonávanie verejnoprospešných prác pre tých, ktorým by zóna pomoci nevyhovovala a tiež postupne klesajúca pomoc pre tých, ktorí opustili zónu tak, že si našli reálne zamestnanie mimo nej.
Tých, ktorí by si chceli zamieňať pojmy "zóna pomoci" a "pracovný tábor" vopred upozorňujem, že zóna pomoci by fungovala presne naopak ako smutne preslávené pracovné tábory z polovice minulého storočia. Zatiaľ čo pracovné tábory obvykle nebolo možné slobodne opustiť, zóna pomoci by fungovala presne naopak. Zo zóny pomoci by mohol odísť ktokoľvek a kedykoľvek, ale do nej by sa dostal iba ten, kto by podpísal súhlas s dodržiavaním všetkých hygienických, sociálnych, pracovných, bezpečnostných a iných pravidiel pod hrozbou trestu vylúčenia zo zóny. Zóna umožní každému sociálne odkázanému, aby bol za dodržiavanie pravidiel odmenený dôstojnými podmienkami, zabezpečí, aby deti žijúce v zóne mali vďaka vzdelaniu a dodržiavaniu spoločenských pravidiel lepšiu možnosť uplatniť sa v praxi. Okrem štátu sa takto oveľa transparentnejšou a cielenejšou formou môžu doplnkovo realizovať rôzne charitatívne organizácie pre podporu vzdelania a vylepšenia sociálnej situácie tých, ktorí si to vďaka dodržiavaniu spoločenských pravidiel zaslúžia.
Mnohí tvrdia, že deti zo sociálne odkázaných vrstiev sa ešte dajú zachrániť, no s dospelými jednotlivcami sa už definitívne urobiť nedá nič. Myslím, že riešením je práve zóna pomoci, pretože okrem cielenej rekvalifikácie dlhodobo nezamestnaných by bolo možné udeľovať snaživým pracovníkom odporučenia do reálneho zamestnania mimo zóny. Som presvedčený, že väčšina zamestnávateľov neodmietne zónou pomoci odporučeného slušného, kvalifikovaného a pracovitého zamestnanca len preto, že je inej farby pleti, alebo bol predtým dlhodobo nezamestnaný.
Ak chceš hladnému pomôcť raz, daruj mu rybu, ak chceš aby na tvoju pomoc nebol odkázaný, daruj mu udicu a nauč ho ryby loviť. Je na nás všetkých, aby sme sa konečne zobudili a prestali okolo seba rozhadzovať ryby zadarmo.
