Zamysleli ste sa niekedy nad tým prečo tej spravodlivosti vidíme stále menej? V definíciach nájdeme, že spravodlivosť je morálny princíp požadujúci rešpektovanie normy, cnosť spočíva v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Čo nám nie je jasné? Čo je na tom nezrozumiteľné? Pravda je z definície zhoda skutočnosti s poznaním. Prečo sme sa v tom stratili?
Zdá sa čím viac vieme, tým menej poznania máme, čím viac píšeme, tým menej sa v tom vieme orientovať a čím viac počúvame, tým menej sa v tom vyznáme. Lepšie nevedieť, neorientovať sa v tom a nevyznať sa? Asi áno. Oplatí sa.
Premýšľam nad spravodlivým Slovenskom. Aká to krása a vznešenosť. Tá predstava je nádherná. Realita už menej.
Je pravda, že všetci sme si rovní? Spravodlivé Slovensko nielen v kontexte spravodlivosti aritmetickej, ako morálnej koncepcie, pretavenej do zbierky zákonov. Mám na mysli spravodlivosť sociálnu. Polemizovanú, diskutabilnú, nepochopenú, aj zatracovanú sociálnu spravodlivosť. Slovo "sociálne" zavádza. Zaváňa biedou a chudobou. Sociálne až donedávna bolo len oddelenie na úrade. Som vďačná za pojem "sociálne siete", až tu sa pomaly dostáva do povedomia sociálne ako niečo spoločenské. Vidíme predsa všetci, že na sociálnych sieťach zdá sa žijeme prevažne nie moc biedne a už vôbec nie chudobne. Sociálne - nerovná sa biedne.
Upravme naše slovné spojenie na sociálno - spoločensky spravodlivé Slovensko. Je takým náš štát? Ani zďaleka nie.
A prečo nie? Lebo sme si ho takým vytvorili.
Pomáhať? Len tak? Zadarmo? A mne kto pomohol. Sám som si musel.
Pomáhať? Tak ja by som aj, no neviem kde a ako. A ktovie či by to ocenili.
Pomáhať? Veď áno, pomáham, no málo nás je, aj tak sa moc toho nezmení.
A toto je presne to, čo je tak často počuť. Toto dobre vedia zákonodarci. Dobre to vedia politický predstavitelia. Tak prečo by mali byť spravodliví oni. Keď je štandardom nimi nebyť.
Nebolo by spravodlivé pomôcť tomu čo mal v živote menej šťastia ako my? Byť príkladom! To kto by si vybral život v biede, keby mal možnosť sa rozhodnúť? Len, že asi sa ich nikto nepýtal. Kto by si vybral mať sa zle, byť chorý, chudobný, opustený alebo akokoľvek znevýhodnený. Myslím nikto. Lenže mnohí takí sú. Áno sú. A žijú medzi nami. A sú nevidení.
Slovák sa všade chváli aký je pohostinný, ako by sa rozdal. Naozaj? Alebo sa rozdávame len po selekcií, že komu áno a komu nie. Koľkí z nás by dali drobné z vrecka človeku bez prístrešia, utečencovi či žobrajúcemu pred kostolom. Koľkí z nás by mali odvahu pozvať ich k sebe domov, aby sa ohriali, najedli. Myslím nikto. Ešte by nás okradli. To tak.
To vidíme len vo filmoch. Bojíme sa pomáhať. No vo filmoch vidíme aj niečo iné. Dobrovoľníctvo.
Je ťažké dôverovať cudziemu a pustiť si ho domov, rozumiem, no ak pôjdeme na pár hodín pomôcť do nízkoprahového zariadenia, do pastoračných centier, alebo všade tam kde sa ľuďom s ťažkým osudom venujú, neubudne z nás.
No nie. My radšej trávime voľný čas pozeraním telenovely, alebo inej komerčnej hlúposti. To nám dá viac. A trávime čas s "priateľmi" na internete, ktorým je takmer všetkým srdečne jedno, že existujeme.
Nedalo by nám viac, venovať svoj čas v niektorých z asociácií a spolkov na ochranu obetí násilia, zneužívaných detí, týraných žien. To nie, to je namáhavé a náročné. Lepší pocit z voľnej nedele je ten strávený v obchodnom dome nakupovaním všetkých tých hlúpostí, ktoré vôbec nepotrebujeme.
A toto všetko vedia aj zákonodárcovia, sú medzi prvými po obchodných domoch a rekreačných strediskách. Tak predsa správny a predovšetkým spravodlivý človek trávi všetok svoj voľný čas. To ukazuje aj svojím ratolestiam ako správnu cestu, správny príklad.
Preto len ťažko môžme očakávať alebo dúfať v nejakú integráciu, či dokonca inklúziu. Slová znejúce priam sociálno nespoločensky. Predsa kategória ľudí A a kategória ľudí B. No tá z béčka si pochopiteľne za to môže sama. Kto im kázal, kto ich sem volal a čo my sme im ten handicap zavinili? Taký sme mnohí. Naozaj mnohí. A viete dokedy budeme? Kým nám samým sa niečo neprihodí a nestaneme sa občanom kategórie B.
Ktovie či my sami raz nebudeme potrebovať linku pomoci, na ktorej nám odpovie človek, ktorý tam trávi svoj voľný čas, aby nám odpovedal. Ktorý sa tak rozhodol, nie preto že musel, alebo by sa patrilo, ale preto že chcel. A neuveríte, má z toho lepší pocit ako ten čo trávil deň hľadaním vlastného pôžitku. On nájde okolo seba nových kamarátov, ktorí tiež netrávia čas len po kaviarňach obzeraním okoloidúcich, ale vytvárajú hodnoty. Tie ľudské. Tie reálne. Nájde skutočných priateľov s ktorými sa rád stretáva.
Ukážme politikom, že myslieť na znevýhodnených je nielen naša morálna povinnosť, ale aj hodnota, ktorá sa vráti v podobe benefitu pre všetkých.
Viete čo je na tomto všetkom najhoršie? To zistenie, že aj občania kategórie B majú svoje práva. Nezmenia planétu. Krajina či sa jej to páči či nie, musí sa o nich postarať. Viac ich bude a viac budú zanechaní na pospas osudu viac nás budú stáť. Ich status sa bude zhoršovať. A tak sa nevedome oberáme o tie prostriedky, ktoré mohli byť použité pre nás všetkých a budovanie lepšej budúcnosti nám všetkým.
Takže aj ten tvoj voľný čas, ktorý venuješ niekde niekomu a niečomu užitočnému, je vlastne sporenie pre teba samého.
Aká by to bola krásna krajina kde by sme nemali toľko ľudí, ktorým nemá kto pomôcť.
A ak sa ti nechce, nemožeš alebo nevieš, nechaj aspoň, rešpektuj a cti tých, ktorým sa chce.
