Mirka Polohová
Rómska verzia výroby "na sklad"
My tu už od nej máme 7 detí, tieto tri prišli iba včera... Z toho šoku som nemohla ani zhíknuť...
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Zoznam článkov blogera
Mirka Polohová
Pán šofér, asi vám horí autobus...
Ako obyčajné veľká tlačenica, nespokojní študenti, matky s deťmi sa pretláčajú, aby si uchmatli pre seba a svojich drobcov jedno miesto na sedenie. Do toho obrovský smrad. Žeby sa to tu z Prešova dostalo až teraz? Na zastávke sa ale zápach dostáva na neúnosnú mieru. Malý chlapec, ktorý pristúpil z boku k vodičovi a ohlasil jóbovú zvesť, vyvolal dokonalú paniku. A potom že médiá nie sú všemocné. Autobusom sa šíri panika... horí, čosi horí, horíme!!! Zrazu niekto zo školákov zamrmle: Vypadnime odtiaľ, veď je to Solaris.... Autobus sa vypráznil rýchlosťou blesku... Vodič sa ani nemusel unúvať niečo vysvetľovať, nemusel vyhlasovať núdzový stav, ani zvolávať radu starších na poradu, čo teraz. - Ta asi budeme chodiť do školy už o šiestej - zamrmlala dievčina vedľa mňa a spolužiačkam oznámila, kedy ide najbližší spoj. Ale môžeme byť spokojní. Nikomu sa nič nestalo.
Mirka Polohová
Všetci na MHD v Košiciach nadávajú, oni ňou cestujú
Stretla som ich už druhýkrát. Dnes večer som si ich znovu všimla. On môže mať niečo po tridsiatke a ona má tak tri roky. Naposledy, keď sa k nej sklonil, aby si ju vyložil na plecia a pohojdal, na krku sa mu hompáľaľa tenká retiazka, na ktorej mal drobnú obrúčku. Podobala sa tej, ktorú mal na ľavej ruke on, len bola o poznanie menšia. Malá po 10 minútovom čakaní na autobus, ktorý stále neprichádzal začala vykrikovať: Tatíííí už ide na Lingov? A jemu neostávalo nič iné, iba odpovedať: Ešte nie Janulka, ale už o chvíľu príde. Ľutovala som to malé dieťa. Mne bolo tých 10 minút veľmi dlho. Prestupovala som z nohy na nohu a jasne cítila chlad chodníka na nohách.
Mirka Polohová
Nedochvíľnosť - iná forma terorizmu!
Neznášam veľa vecí, dal by sa z toho urobiť slušný zoznam. Ale čakanie sa radí medzi prvé tri. Ak si privodím čakanie sama, som s ním do istej miery zmierená. Vždy mám po ruke knihu alebo prázdny zošit, prehrávač s hudbou alebo najnovší trend - mobil. Nedochvíľni ľudia sú vlastne teroristi. Nanucujú nám pocity sebadeštrukcie (ešte chvíľu a zastrelím sa), navádzajú nás na trestné činy (príde, zabijem ho, telo zakopem) a v neposlednom rade nás nútia prehodnotiť náš doterajší život (možno som mala ostať doma a holiť si nohy).
Mirka Polohová
Neisto kráča, lebo pomaly stráca zrak alebo O košíku jabĺk
Už som sa bála, že leto preskočilo jeseň a podalo si ruky so zimou už v septembri. Ale nie. Ukázala sa v celej svojej kráse. S voňavými podvečermi, keď sa vraciam domov z práce a nevidím iba sídlisko ocikané psami a počmárané vulgarizmami. Ale vidím rodinku, ako kráčajú z prechádzky. Otec nesie najmenšiu na rukách, druhá sa drží kočiara, keď prechádzajú cez cestu. Vidím starčeka s jeho najlepším priateľom. Napriek tomu, že psík odbieha, skáče, neustále kontroluje, kam kráča jeho pán a keď na chvíľu zastane, pozoruje ho z diaľky, akoby ho strážil a zároveň sa tak trochu hral na schovku. Do takého príjemného dňa som sa zobudila aj v sobotu :)
Mirka Polohová
Si uvedomujete, že ste mi rozbil nové auto!!! Vás to vôbec mrzí?!
Stála som na chodníku a čítala správu od sesternice, v ktorej mi oznamovala, že z Prešova pôjdem až o pol ôsmej. Mala som teda ešte pol hodinu. Rozhodla som sa, že zájdem do neďalekých potravín, aby som dokúpila cukor a smotanu do kávy. V tom sa ozval tresk, šmyk a trúbenie. Normálna ranná havária. Nikomu sa nič nestalo, žena vystupovala zo striebornej fábie a zo staršieho formanu sa vyklápal muž. Netrebalo riešiť to, kto urobil chybu. Forman sa chcel pretlačiť cez dvojprúdovku doľava a Fabia mu v tom jednoducho zavadzala. Keď som sa po niekoľkých minútach vrátila, zbadala som novú scénu. Žena opretá o rozbitý nárazník nešťastne rozhadzovala rukami a zvláštne vystrašený muž sa díval opačným smerom. Vedel, že mu na to prídu...
Mirka Polohová
Nenápadná
Zvykne stávať na balkóne, na prvom poschodí panelového domu. Pofajčieva, skúmavo si ma prezerá, keď sa vraciam z práce, alebo keď chodievam vonku s našou miniatúrnou fenkou. Prvýkrát som sa jej pozdravila v utorok. V stredu sa ma opýtala, kde bývame a koľko nás vlastne je. Vo štvrtok, keď sme sa vrátili z povinne študensko - pracovných nákupov (sladkosti, ohromne zdravý chlieb a ešte zdravší jogurt) zaklopala u nás pani Nenápadná. V rukách mala malý hrniec, z ktorého sa parilo.
Mirka Polohová
Keby tak muži občas nemysleli penisom...
V postate je to úplne jednoduchý princíp - ty mne a ja tebe... Kurnik, ale prečo si musia dávať práve takúto podmienku. Poviem ti, že ja som sa už niečo nachatovala a každý chlap mi vedel ponúknuť iba to jedno. Vyskúšame si to, a keď to pôjde, môže byť aj niečo viac. Inými slovami: Stretnime sa, prípadne sa spolu vyspime a potom uvidíme, ako dlho ti bude trvať, kým zistíš, že mi ide o sex. Ja viem, že je zovšeobecňovanie a viem, že za to muži nemôžu, pretože sú len tak naprogramovaní... atď. atď. Ale jediný zaručený spôsob ako sa striasť sexuálneho dychtivca je povedať mu toto:
Mirka Polohová
Rodičia by si mali nájsť čas pre deti...
Tak znie pondelkové posolstvo. Veľmi romantické a zodpovedné tvrdenie má však jednu trhlinu. Povedzte mi prosím, kedy si deti nájdu čas na rodičov?
Mirka Polohová
Pracovný kolektív, sťahovanie a iné fóbie
Všetci mi vraveli, že ma moja práca projektovej manažérky rozmaznala. Pracovala som v dokonalom kolektíve skvelých priateľov a bývala v dome mojich snov. Bolo to tak... Nechodila som do práce, ale do domu, nechodila som na porady, ale na stretnutia. Pracovala som do úmoru, ale nikdy som nikoho nepočula sťažovať sa. Môj šéf bol môj najlepší kamarát. Vedel o mne viac ako som sama o sebe mohla iba tušiť. A potom sa začal skutočný život. Po oslavných famfárach promočnej slávnosti, po prečítaní príhovoru a dopití posledného dúška suchého martini, začala sa úplne iná doba. Naozajstný svet, skutoční kolegovia, seriózna práca v serióznej firme, pravdepodobne aj sťahovanie a domov iba na dve noci do týždňa.
Mirka Polohová
Najviac povedia, keď nič nepovedia...
Sedela som v parku na lavičke. Uprostred bláznivo striekala fontána a ja som si užívala internet, ktorý bol úplne free. Všimla som si ich iba tak na pol očka. Ona stála na chodníku neďaleko lavičiek a telefonovala. Keď sa približoval on, začala do telefónu hovoriť rýchlejšie, usmievala sa a keď pred ňou zastal, položila. Všimla som si, že sa neusmial. Díval sa na ňu, vysmiatu, uvoľnenú. V očiach sa jej dalo čítať zvláštne očakávanie, ale on uhýbal pohľadom a viac skúmal vlastné topánky ako ženu, ktorá sa na neho tešila. Tušila som, čo bude nasledovať.
Mirka Polohová
Hodina Slovenčiny
Napadlo ma to, keď povedal, že nechce, aby som o ňom hovorila v minulom čase. To, že on nemyslel na vety v čase budúcom, v ktorých by figurovalo moje meno, to už bola celkom iná syntax. To už bolo v období, kedy som mala nacvičenú celú morfológiu viet, aspoň na dva mesiace dopredu. No čo už, niektorí ľudia sú odsúdení na život nepárovej spoluhlásky. Veď koniec koncov... aj ja som... m.
Mirka Polohová
Môj život s novým iPhone
Nechystám sa veľmi potešiť nadšencov, ktorí tento hybrid považujú za dokonalosť techniky. Nemôžem povedať ani to, že sa v telefónoch vyznám. No som bežný užívateľ ako mnohí z vás a možno aj preto môže môj názor trošilinku zavážiť. S iPhone sa trápim niečo vyše týždňa. Prvá vec, ktorú som zistila krátko po tom, čo sa mi dostal do rúk bola, že tento telefón je beznádejne neprispôsobený na slovenské siete. Bolo to v momente, keď mi prvýkrát zazvonil. Napriek tomu, že volala moja mama, zistila som to iba po odčítaní čísla. Meno sa totiž zobrazí, iba ak je číslo zadané v štandardnom tvare, čiže 09XX XXX XXX. Pri telefonovaní zo zahraničia musím zadať číslo v medzinárodnom formáte, takže prepisujem, prepisujem...
Mirka Polohová
Single dovolenka
Užívala som si 10 dní v mojom druhom domove, v slnečnom Grécku. Ako som tak spolu s Alanis kráčala počas romantického západu slnka po pláži, nedarilo sa mi unikať otázkam, čo by bolo keby. Aké by to bolo, keby tam pri mne bol nejaký on. Keby more čipkovaným príbojom nezmývalo iba jednu sadu krokov. Keby tam nebola iba ona, ale nejaký ten jej, ktorý by si preplietal prsty s jej rukou a rozosmieval ju spomínaním alebo by len tak mlčal. Ticho by kráčal vedľa mňa lebo by akosi inštinktívne vycítil, že teraz je čas mlčať. Nechal by ma ponorenú do vlastných myšlienok, lebo by mu boli také drahé ako jeho vlastné. No netrvalo dlho a moje racionálne ja sa nekompromisne hlásilo a ako sa zmenil rytmus hudby, zmenilo sa aj romantické na realistické. Ešte že sa viem aj sama na sebe zasmiať :)
Mirka Polohová
Najnešťastnejší z nešťastných...
Taký je náš strelec... Najlepší na svete a predsa len málo z toho je teraz dôležité. Neľulutujem ho v tom prvoplánovom slova zmysle. Ale je mi nesmierne smutno. Preciťujem jeho bezmocnosť a mám pocit, že nepadol iba on, ale že s ním padáme všetci, ktorí ignorujeme ich potreby. Aj keď ide iba o šport. Mávneme rukou a mnohí z nás si povedia, že ide predsa iba o akúsi streľbu. Zábavku pre bohatých... Ako sa len ľudia dokážu mýliť.
reklama
Mirka Polohová
Aký je rozdiel medzi šťastím a nešťastím?
Viezla som svoje nešťastné a zdeprimované Ja domov z práce vlakom. Snažila som sa nemyslieť na to všetko, čo ma môže a nemusí stretnúť doma. V kupé sedel on. Akýsi človek, ktorý mi pokynul hlavou, keď som sa opýtala, či je kupé voľné. Zazvonil mi mobil, volal Michal. Tak rada som počula jeho hlas. Hovoril o tom, ako dnes vyzdvihneme nášho synáčika na stanici a potom si užijeme fanstastický večer pri opekačke a rozprávačke... všetko ako za starých čias. Ako dobre mi padlo, že sme si pokecali hoci iba tých pár minút, kým sa vlak pohol. Keď som položila telefón muž oproti mne prehovoril. Ani neviete ako vám závidím...
Mirka Polohová
Pozor, pozor! Útočí PMS!
Michal potichučky hovorí a snaží sa nepovedať nič kontroverzné. Poznám to podľa toho, že drží hlas v zvláštnej polohe a od klávesnice placho zazerá na miesto kde sedí ona. Ľahko postihnutá. A ja v tom istom čase sedím za volantom, rukou som uz dvakrát udrela do prístrojovky, aby som si uľavila. Spustila som okno a odolávam potrebe gestom vyjadriť názor na toho idiota, čo mi dýcha na zadné sklo. Okrem toho, že sa na mňa lepí ako starý zlozvyk, má zadok naložený ťažkým diaľničným kameňom. PMS je tu, klope nám na nervy...
Mirka Polohová
Radko má nový účes a Evka bude mať nové zuby, inak sa nezmenilo nič
Dlho som nebola v prešovskom DSS (Domov sociálnych služieb). Hanbím sa, že som si nenašla viac času, ale naozaj s tým všetkým, čo sa dialo okolo mňa na to neostal čas. No veľa sa toho nezmenilo. Rado vyzerá s novým krátkym účesom naozaj dobre, a ako on hovorí, necháva si teraz vlasy narásť, aby v zime nemusel nosiť čiapku. Proste jeho filozofia. Evka prišla o pôvodný pár falošných zubov a dostane úplne nové. Na druhej strane sme sa všetci zhodli, že jej je oveľa lepšie rozumieť a jej úsmev prezradil, že je rada, že ma vidí. Inak sa život v DSSku veľmi nezmenil. Pred budovou a na chodníkoch okolo stále posedávajú ľudia na vozíčkoch, vo vnútri vládne štruktúra, ktorá nijako nepripomína home sweet home.
Mirka Polohová
Áno, to som bola ja, ktorá zvracala pri ceste...
Bohužial po naozaj zvláštnom filmovom zážitku a veľkej káve som nemohla inak, iba ísť podľa predpisov. Bola tam 40tka, drahý pane v zelenej felícii. Možno som nemala mať spustené okno a počúvať Nohavicu, ale je to moje právo. Tak kurnik, prečo si musel okolo mňa prefičať ako taký idiot. Boli sme v jednosmerke ak si si nevšimol a isto si si nevšimol ani tie autá, čo boli pozdĺžne zaparkované a zužovali cestu. Oškrel si mi spätné zrkadlo a vystrašil si ma tak, že som na teba zatrúbila, až keď som sa spamätala z toho šoku!
Mirka Polohová
Bývam tu, pod mostom...
Sedím v úzkej čakárni u lekárky. Viem, že za dverami je tak maximálne jeden pacient, a tak čakám. Potrebujem iba predpísať lieky pre otca a utekám ďalej. K susednej lekárke sa pred dvere postavia 4 ľudia. Traja muži (29 - 45) a jedna žena (38), ktorá si nervózne uhládza vlasy. Potom sa naťahuje k dvom mužom a upravuje im golier na košeli. A hutorce po slovensky... Miro skry tote nechty... som... Dvere ordinácie sa otvorili: Áno?... Sestrička si premerala skupinku ľudí, zastavila sa na príliš úzkych nohaviciach jedného, pokrčila nosom nad arómou, ktorá sa vznášala nad ich oblečením, prezrela si zvláštnu kombináciu otvorených sandálov a fialových ponožiek. Miro evidentne pod tlakom pohľadu ženy s uhladenými vlasmi, založil ruky za chrbát. Najvyšší z nich po chvíli prehovoril: Ja ku vám nepatrím, ale mám problém...
