21. apr 2025 o 22:24

Páči sa: 0x Prečítané: 87x

O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XXIII

Prerušil som beh v lese, pretože ma čakalo prekvapenie. Zjavila sa líška.

Písmo: A^- | A⁺

Bola sama. Bez rysa. Hľadela na mňa nežnými očami a ponúkla mi, aby sme si sadli niekam. Našli sme peň a ja som si tam sadol. Lial zo mňa pot a ona bola ticho.

„Milujem tie drobnosti v živote. Keď behám, prídem do kaviarne, čakajú ma raňajky a ja ju mám chuť rozosmievať a občas aj zlostiť,“ usmial som sa.

„A že som si to nikdy nevšimla?“ podpichla ma líška.

„Rys poslúcha?“ spýtal som sa jej, lebo som ju chcel rozosmiať.

„On vždy. Ale preto som za tebou neprišla,“ povedala mi rozvážne.

„Niečo sa stalo?“ spýtal som sa jej.

„Nevšimol si si niečo zvláštne na dievčatku so zápalkami?“ opýtala sa ma priamo.

Všimol. Bola iná. Prestala sa smiať, nedotýkali sme sa jeden druhého a niečo ju bolelo. Nechcel som tlačiť. A ja som opäť začal trpieť nespavosťou. Pretože som sa o ňu bál. Čo sa vlastne dialo? A miestami som cítil a počul ako v noci plače.

„Takže všimol,“ povedala po chvíli líška.

„Všimol,“ povedal som potichu. Keď vlastne musíte súhlasiť, pretože aký má zmysel klamať.

Komu to však povedať? Rys by chcel hľadať dôvody, drak, keby niekoho našiel, kto jej ubližuje, tak by mu vypálil všetko, čo by sa dalo. AF čo kôň? Ten by mi mohol pomôcť. Ale ten je na univerzite. Aspoň dúfam.

„A ty vieš, čo sa deje?“ spýtal som sa jej.

„Samozrejme, že viem. Veď som jej súčasťou. A mimochodom, na univerzitu za koňom by sme mohli ísť. Možno by aj dievčatko so zápalkami by sa tam mohlo zamestnať!“ zvolala. Kývla mi očami, aby mi potvrdila, že vie, na čo myslím.

„Tak poďme, ale nepoznám cestu. Vezmeme aj rysa a zamestnáme aj jeho!“ zapáčila sa mi táto myšlienka a rozosmiala ma.

„Je mačka. Odkedy mačky poslúchali?“ nežne poznamenala.

„Čo sa jej stalo v práci?“ opýtal som sa priamo tentokrát ja.

„Už som dlho nikoho neroztrhal na kusy,“ a niekde z lístia sa vyhrabal známy hlas, ktorý nás oboch potešil.

Bol to rys. Neviem ako dlho tu bol a čo všetko počúval, ale obaja sme sa potešili.

„Ako dlho tu si?“ spýtala sa ho líška.

„Neviem, zaspal som. A vy ste tajomní ako hrad v Karpatoch.“ povedal rys.

„Čo sa deje s dievčatkom so zápalkami? A žiadne alegórie na nič,“ povedal som rázne a obaja spozorneli. Najmä rys, ktorý sa dokonca aj prestal umývať.

„Veď nám to povedz a ja sľubujem, že ochránim ich oboch,“ hlesol rys.

„Ide o jej jedneho kolegu. Je to taký typický odporný chlap. Nechutný,“ a pozvracala sa.

„Ešte ho charakterizuj, si nádherná, keď používaš také slová,“ nedalo rysovi a olizoval sa.

„Proste raz boli spolu na obede. A on jej rozpráva také oplzlosti, že chce vidieť, ako jej stoja bradavky alebo, že kedy bude môcť mať s ňou sex. Alebo, že také dobré dievčatko predsa nikdy nemôže spať v posteli bez neho, “ povedala líška a opäť zvracala.

Rys stal a tváril sa zvláštne. Bol znechutený, ale v ľavom oku v ňom horela pomstychtivosť spojená s loveckým pudom. Ale zároveň sa usmieval sprisahanecky.

„Ale to netrvá dva dni,“ povedal som.

Rys bol ticho a ja som fakt nerozumel jeho zmýšľaniu. Čakal som množstvo plánov ako mu pôjde ublížiť. Ale on len stál a tváril sa. Až po chvíli niečo povedal.

„Ďalší exemplár, ktorý veľmi rád ukazuje svoje ego. Jediné, čo v živote dokázal je to, že si vie strčiť ruku do nohavíc. Milujem takých. Nikde neboli, nič nemajú, o nič sa nepokúsili. A žijú takto len preto, lebo sa nevedia postarať ani o tú svoju…..trofej!“ skríkol rys a líška sa tvárila pobavene.

Akosi vedela, že keď sa to rys dozvie, začne konať. Zároveň jej to všetko bolo ľúto.

„Veď práve. Ani neviete ako mi je to ľúto. A pri čom ona je úžasná, nádherná a skvelá,“ povedala líška.

„V takom prípade sa presťahujte všetci aj s kaviarňou na univerzitu. Hľadajú knihovníčku, budeme všetci spolu a hore je jaskyňa, kam budeme chodiť všetci spolu na pivo,“ povedal kôň, ktorý práve prišiel.

„To by bolo nádherné. Navrhnem jej to,“ povedala líška.

„Ja jej to poviem. Aj to, že všetko viem, a že ju budem vo všetkom podporovať. Najprv si však pôjdem kúpiť zápalky,“ povedal som.

Rys však nikoho neposlúchal a vybral sa na cestu. Všetci sme vedeli kam. V tomto by ho nezastavil ani drak.

Doniesol som jej zápalky a ružu. Vedela, že to viem. Objali sme sa a ona sa rozplakala. Vlasy voňali ako mandle. Strašné sú tie ženy, neviem ako to robia.

„Umyla si si vlasy, to je podvod. Niečo tak úžasné som už na tebe dvno necítil,“ povedal som jej a ona sa rozosmiala.

Naložili sme celú kaviareň a vyrazili sme. Kôň nám to celé preniesol spolu s nami. Veď je to čarodejnícky kôň.

Ako knihovníčku ju prijali hneď. S riaditeľom sme sa spriatelili a kaviareň sme postavili hneď na obrovskú lúku. Už k nám chodili aj študenti a učitelia. Žiarila šťastím a ja som sa tešil.

Kaviareň na čarodejnej univerzite, kôň a líška. Drak hore v jaskyni. Už len rys nám chýbal. Ale nie dlho.

Večer sme si sadli na pomarančové kaakao s rumom všetci do kaviarne. Dokonca prišiel aj drak a študenti sa tešili. Dokonca tam študovali aj malí kameňožrúti, trpaslíci, víly a všeličo. (Niekde v knižnici je atlas čarovných tvorov.)

Doberali sme sa, smiali sa a ja som myslel na rysa.

Zrazu prišiel do kaviarne chlap, čo strašne smrdel. Bol celý krvavý. Pozrel sa na dievčatko so zápalkami a mne to došlo, kto to je. Chytil som ju za ruku. Bol to ten nadržaný psychopat, ktorý si myslí, že nad neho nie je.

„Ty a tá tvoja prekliata mačka! Zabijem vás oboch! Ešte uvidíš, s kým si si začala!“ kričal a neuvedomoval si tak nejako, že pred nim sedí obrovský drak. Tiekla z neho krv.

„Ach, taká útulná kaviareň to bola. Asi sa budem musieť pozhovárať s riaditeľom univerzity, aby tú nepúšťal také nedokonalé verzie Frankensteinov. Predsa len, na univerzitu chodia deti,“ a sprisahanecky si olizoval labu rys.

„Kto toto povedal?“ spýtal sa, ale zároveň začal chápať, kam sa dostal.

„Myslím, že sa rád prezentuješ, že chceš ženy chytiť pod bruškom. Čo keby si doprial túto možnosť mne?“ opýtal sa rys a zatváril sa ako mačiatko, keď rozbije vázu.

„Čo? Čože? Rozprávacia mačka? Veď ja som ťa zabil pred chvíľou!“ vytiahol nôž.

„No dobre. Ja mám tiež rád scifi. Ale ty si nikoho nezabil. Ja som čarovný rys, zamaskoval som sa. Prenasledoval si ma až tu a potom si ma akože zabil. Inak tvoje lovecké pudy sú na veľmi vysokej úrovni. Chápem, že tvoje schopnosti à la Don Juan tiež. Preto si sa v živote zmohol len na to, aby si bol nechutné prasa. Si zbabelec, duševný mrzák a úplne dno,“ a začal sa rys olizovať.

„Ako sa opovažuješ?“ skríkol v amoku.

„Pokračuj ďalej vo svojom amoku. Ale tam vzadu sedí drak, ktorému zrejme vyhasol oheň v krku. Už si to nepamätám,“ pobavene hovoril rys.

A rys zasyčal. Až drak poskočil, lebo aj on sa zľakol. Nedokonalá verzia Frankensteina sa doslova zložila. A tam niekde, niekde v rohu kaviarni kdesi sa začal písať príbeh nezmazateľným atramentom. Na jeho koži sa škrabance od rysa premenili na všetky oplztlosti a nechutnosti a on si to nevedel dať dole. Ale o neviditeľnom atramente inokedy. Chlap niekam zmizol a už sme ho nikdy nevideli.

„Ja by som mala dať výpoveď,“ povedalo dievčatko so zápalkami po chvíli.

„Ja to za teba veľmi rád zariadim, “ a žmurkol na nás. Každý sa smial.

Poškrabal som ho pod krkom a on bol plný blaženosti.

„Aj tak som to urobil len kvôli tebe, tak si to váš,“ usmial sa a už zaspával...

„Kvôli mne?“ nedalo mi.

„No samozrejme. Nerád by som za tebou musel chodiť do čarodejníckej cely za to, že si niekoho odpojil v nemocnici od prístrojov,“ žmurkol na mňa a líška sa k nemu pritúlila.

A takto začal môj prvý deň na univerzite. Neviditeľný atrament si však napísal príbeh pre hviedzy. Líščia, rysia a tá najkrajšia, ktorá patrila dievčatku so zápalkami.