O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XXIV

Zobudil som sa do iného sveta. Pozrel som von oknom a predo mnou sa rozprestrela nádherná lúka.

Písmo: A^- | A⁺

Nekonečne dlhá lúka, obrovská jaskyňa, v ktorej žil náš drak. A kaviareň, v ktorej bol už hurhaj. Študenti sa do nej dostali cez hlavný vchod alebo cez niektoré tajné chodby. Jedna bola cez knižnicu, ktorá sa nachádzala pri schodoch. O ďalších som nevedel. Zatiaľ.

No bola to univerzita mágie a kadečoho iného. Trpaslíci raňajkovali praclík a rybu, zapíjali to čajom. Kameňožrút si objednal Vajce Benedikt a kávu, profesori si čítali noviny a popíjali kávu.

Univerzita potrebovala podobnú kaviareň a zamestnala v nej študentov. Nám tam dovolila bývať, Dievčatko so zápalkami bolo knihovníčkou a ja som sa tešil. Hoci som tam ešte nepracoval, bol som pyšný na to, že som súčasťou spoločenstva. Cítil som sa dobre. A to som ešte neprišiel do knižnice.

Dve víly si písali úlohy, ani neviem, z čoho, a staré korytnačky debatovali o runách. Dokonca som jednu nazval, že je Morla z Nekonečného príbehu a ona mi povedala, že jej už dlho nik tak nepolichotil. A kdesi pri knižnici sedela Blúdička z Nekonečného príbehu a vychutnávala si kapučíno.

Líška ležala pri Dievčatku so zápalkami a pozerala sa. Rys tu chýbal.

„Našli sme ďalšiu tajnú chodbu. Tam za pultom. Pod dverami je chodba, ktorá vedie až do jaskyne. Rys šiel navštíviť draka,“ povedala líška.

„Isto už spolu kujú pikle. Divím sa, že ťa vynechali,“ dievčatko so zápalkami neodolalo.

„Mňa?“ spýtal som sa a objednal si anglické raňajky.

„Ako to ide v knižnici?“ opýtala sa jej líška. Dievčatko so zápalkami bolo šťastné. V živote som nevidel nikoho s takým nadšením rozprávať o knihách. (Teda okrem seba.)

„A ty máš dnes voľno? No výborne, nerád cestujem sám vlakom. Ani neviem, ako sa kupuje lístok,“ žmurkol na mňa rys a vychutnával si rybu a tešil sa. Ako sa tam objavil nevie nik. Okrem líšky. Ktovie kde tú rybu splašil.

„Kam pôjdeme?“ spýtal som sa ho.

Dohodli sme sa, že pôjdeme po výpoveď pre dievčatko so zápalkami. Rys čakal, že budú problémy, preto si vraj zobral mňa. Nemalo to byť naopak? Dievčatko so zápalkami sme tam nemohli poslať. Drak sa ponúkol, že nás počká pred jej bývalou prácou. Vraj, keby niečo.

Nastúpili sme na vlak a rys zaspal. Bol taký nevinný, keď spal. Ale isto sníval o svojich lotrovinách. Asi ako každá mačka, keď spí. K sprievodcovi sa správal úctivo, spýtal sa ho, či nemá rybací sendvič a sprievodca mal skvelý deň. Vzorného a rozprávacieho rysa nevidí každý deň. Tváril sa ako malý školák, čo sa teší na svoj prvý deň.

Drak sa ukryl v lese a my sme šli do bývalej práce. Dievčatko so zápalkami tam strávilo nejaký čas a dosť trpelo.

Kráčali sme po chodbe k riaditeľni a vyšiel vysmiaty náš kamarát. Rys si ho hneď všimol a zasyčal. Chlapovi hneď klesol úsmev, keď nás videl.

„Ach, drahý Frankenstein. Ako sa ti darí? Pozerám, že ti ešte dnes nikto neroztrhal ksicht. A taký pekný deň to mohol byť,“ povzniesol rys.

„Ako sa opovažuješ prenasledovať ma?“ opýtal sa rysa.

„A ty sa ako opovažuješ obťažovať ostatných? Ver mi, že mám istú slabosť pre zmrzačenie zbabelcov, ktorí ubližujú niekomu, kto sa nevie brániť!“ zasyčal rys a ten chlap sa skryl na ženskej toalete.

„Veľmi odvážny jedinec. Dúfam, že tam nie je žiadna dáma! Pretože keby videla mužskú trofej tohto jedinca, nedivil by som sa, keby jačala hrôzou a po …. aha, to je nekorektné. Chápeš, učím sa ľudskú diplomaciu,“ nadhodil rys.

„Od koho si sa naučil používať taký sarkazmus?“ spýtal som sa ho nevinne.

„Prestaň so mnou rozprávať po latinsky. Vieš, že ten jazyk neznášam. A nie že mi zasa povieš laudare. Viem, že to je chváliť,“ poznamenal.

„Ale sarkazmus,“ začal som ho provokovať.

„Je gréckeho pôvodu, ja viem. Doslova to znamená rezať do živého mäsa. V prípade toho chmuľa, čo sa skryl na ženské WC, mám nesmiernu chuť vyskúšať význam toho slova,“ dokončil rys.

„Počkaj, tu to je. Snáď nevykopneš dvere a neskočíš na riaditeľa od zlosti,“ povedal som mu.

„To mi povedala ráno aj líška. Sľúbil som jej, že dnes nikomu neublížim,“ prezradil mi.

„Aspoň fyzicky,“ a vtedy sme sa obaja usmiali. Sprisahanecky.

Zaklopali sme. Až po niekoľkých minútach akýsi ženský hlas zakričal, „MOMENT!“

Rys sa tváril pokojne, ale videl som, ako mu v očiach šijú všetci čerti.

Po hodnej chvíli sa otvorili dvere a privítala nás žena.

„Čo potrebujete? Prepáčte, veľmi, veľmi sa ospravedlňujem, že som vám až teraz otvorila dvere, ale je to ďaleko od stola, keď má človek prácu,“ povedala rozrušene.

„Chápem, na cestu od stola k dverám musí človek absolvovať jazdu Bajkalsko-amurskou magistrálou,“ pošepkal rys a pozrel sa jej do očí.