To co píšem,....v tom som ja. Zoznam autorových rubrík: moje, čo ma zaskočilo, moji kakaovníci, ľudia inak obdarovaní, čo sa mi dotklo srdca, moja každodennosť, Súkromné, Nezaradené
26 . december 2009Teta : „Vy ste tu tiež ubytovaná? "Ja : „Nie, ja tu iba so starkou a krstnou chodím na svätú omšu."Teta : „Ahá, ja som sa narodila v roku 1921.Neviete mi povedať, koľko mám rokov?"Ja : „Budete mať tento rok 89. To je krásny vek. "Teta : „Ale už zabúdam, hlava mi neslúži. "Ja : „ Ále teta, veď aj ja zabúdam a nemám ani tridsať."Teta: „ A ste tu ubytovaná? "Ja : „ Nie teta, nie som. "
Nemôžu byť hocikedy, to je predsa jasné. Musia byť práve vtedy, nie nemusia, ale mali by byť práve vtedy, keď je vonku bielo- bielo a ľudia sú na seba milo - milí. Je niekedy ťažké to vystihnúť a navzájom to aj skombinovať. A tak sa stáva, že Vianoce prídu v nesprávny čas. Buď nie je vonku krásne nasnežené, alebo aj je nasnežené a dokonca aj krásne a aj veľa,...ale ľudia sú nervózni, hádajú sa a možno niekedy aj preklínajú prítomnosť toho druhého vo svojej blízkosti. Stáva sa. Stáva sa, že Vianoce prídu v nesprávny čas.
Krásny deň. Deň nadýchnutý niečím štvrtkovým a niečím jesenným. Štvrtky mi neboli nikdy veľmi sympatické, aj keď nemám na to špeciálne dôvody. Je to tak. Ale tento ma prekvapil. Možno preto, že večer som už išla domov. Ako skoro každé ráno,...mikina, tepláky, botasky a navrch ešte niečo, s čím by mal vietor aspoň o trošku ťažšiu prácu, keby sa chcel dotknúť môjho, ešte nezohriateho tela. Prvé kroky majú váhu olova roztaveného s ťažkými súčiastkami traktora. Kým sa človek nerozbehá, nerozdýcha a nenadýcha sviežosti všetkého toho - čohosi, čo je krásne porozhadzované na svojom jedinečnom mieste. Vyschnuté stromy, potok, zelené borovice, či opadávajúce javory s veveričkami vo svojich vysokých košatých korunách.Smutnú budovu som dnes nevidela po prvý krát. Každé ráno obehujú moje botasky túto trasu. Niekedy za nimi nestíham a niekedy nechcem stíhať, lebo skôr ako bežcom , chcem byť pozorovateľom. Tichým pozorovateľom s rýchlymi botaskami. Psychiatrická nemocnica a Protialkoholická liečebňa v jednom. Dva v jednom.
Ani si neviem predstaviť , že by som teraz zastala. Spomalila. Pribrzdila. Zastala a začala tlieskať. Nestíham aj tak. A nie som blázon. Na to, aby človek začal tlieskať z ničoho nič,...potrebuje nejakú diagnózu. Ako tento chlapec. Ako Andrej. Kamarát. Autista. Nemám čas, stále som na behu, buď na štyroch ,alebo na dvoch kolesách. O polhodinku mám byť už pri deťoch a som ešte len na diaľnici. Zvláštne, že v tejto rýchlosti som si spomenula práve na Andreja. Ako si sadá, a to vraj skoro denno -denne na železničnú lavičku a pri prichádzajúcom vlaku mu jeho radosť prilepuje vždy nové a nové lietajúce krídla. Skáče ako malý chlapec. Ako aprílový blázon. Rojko, práve odstrihnutý z rozprávkového scenára zababúšených perín Polepetka.
Ako v sobotu. Každú zasneženú sobotu detstva , keď sme horko - ťažko vyťahovali z pivnice všetky možné dopravné prostriedky zimy. Okrem snowboardov a iných, pre nás vtedy celkom neznámych zjazdových snehobilov. Zababúšení do hryzúcich kamašiek a niekoľkých vrstiev rolákov alebo pletených svetrov. Na hlave baranica, alebo vlnená čiapka. Staré mamy sú veľmi múdre, veľmi dobre vedia ako na sánkovačku vychystať jedno, dve...päť ,alebo viac vnúčat. V bruchu sa nám krútila ešte krupicová kaša z raňajok, keď sme si už napchávali slamou veľké vrecia a zaväzovali ich špagátom. Napchané tučné vrecia patrili medzi najatraktívnejšie snehobily našich kamaškových detských čias. Bože, ale hrýzli tie kamaše. Kto ich nemal oblečené, neuverí. Ale bolo nám teplo. Tak akurát. Na naše snehové stredisko bez vlekov, bufetov, ratrakov, lyžiarov a drahých obchodov so značkovým zimným oblečením , bez hudby na svahoch a osvetlenia, bez reštaurácií, ponúkajúcich len a len tie najlepšie špeciality z celého okolia... bez tohto všetkého a dokonca aj bez pútavých billboardov sme si naše snehové stredisko vždy našli.
Dnešné ráno je posledné. Dnešné raňajky, more, cesty, sprchovanie a umývanie nôh od horúceho piesku. Posledné kalimera a evcharisto. Chcem začať tento deň ešte skôr ako včera, ako predvčerom, predtým. Budík už po štvrtýkrát odhŕňa závesy noci a snaží sa rozprúdiť môj deň, ešte skôr ako je skoro. Na piatykrát pozriem na nízke čísla 05:30, obliekam bundu s kapucňou, botasky a odhodlanie, behať krížom-krážom po uhlopriečkach ešte studeného a tmavého rána. Ticho navôkol spomaľovalo moje bežecké tempo a krása okolo mňa ho úplne zastavila. Sadla som si, tentokrát na nezvyčajne chladné kamienky pláže a navliekala tento pokoj na povrázok čohosi. Možno citov, srdca, alebo duše. Neviem.
Na mojom uvítaní do školského prostredia Špeciálnej základnej školy si dali skutočne záležať. Traja bratia. Ani jeden nie bledší , alebo tmavší ako ten druhý. Keď človek nastupuje do svojho úplne prvého zamestnania, tak má viac-menej úplne pekné predstavy o tom, čo príde. Aj keď so strachom a malou dušičkou, ale plný očakávania a túžob berie do rúk prvýkrát kľúče, ktoré mu budú štrngať vo vrecku po ďalších niekoľko dní, mesiacov, rokov. Ja som bola tiež plná nadšenia. Čakala som, aké to bude hneď prvý deň, týždeň, mesiac. A dočkala som sa. Tento uvítací výbor som si musela zrejme vylosovať tou nešťastnejšou rukou. (Keby som vedela, ktorá to bola, už by som ju viac asi nepoužívala).Traja bratia, tri hlavy a tým 300krát horšie nápady ako spestrovať moju „imatrikuláciu" do ich školskej rodiny. Boli ako vymodelovaní z jedného odliatku. Z jednej formy, kde sa pridali presne tie isté ingrediencie : dvoje krásnych očí, tmavých ako býva noc, krásne krojené črty tváre, tmavá pleť, malá, tá najmenšia lyžička nežnosti a citu, veľký hrniec drzosti a vagón arogancie. Boli to moji kati. Bola som s nimi, a im podobnými denno - denne.
Na hlave kapucňa, na nohách ťažké topánky. Topánky, ktoré mu každým krokom prilepovali nohy k zemi a tlačili ho dole. Asi muselo byť v nich obuté veľmi veľa. Radosť, možno aj skúsenosť, sklamania a aj povzbudenia, alkohol, smiech, injekčné striekačky a slovné hračky, halucinácie, plastelína, drogy, šťastie aj nešťastie, CD - čka a hudba, ktorú má rád. Čo ešte, to vie iba on sám. Vekovo o niečo starší ako som ja, intelektuálne oveľa zdatnejší ako je väčšina z nás a sociálne, stojaci na samom kraji veľkej priepasti. Pod šibenicou ľudských kritérií. Myslím, že niekoľkokrát už do tej priepasti aj spadol a bol aj obesený. No ja som mala to šťastie stretnúť a rozprávať sa s ním, keď si opäť raz vyšliapal ten kopec späť. Z mesta som ho poznala ako čudáka. Nie nebezpečného, ale čudáka. Žijúceho a prežívajúceho všetko, čo nepatrí realite. Užívajúceho si pôžitky opojenia a účinky DD stravy. Dennej - „ delenej " stravy. Pervitín, vodka, heroín, LSD. LSD, heroín, vodka, pervitín.
Až toľko spontánnosti v jedom okamžiku by som od seba neočakávala. „TV Rojko - internetová televízia, na tvorbe ktorej sa podieľajú ľudia s mentálnym postihnutím a s autizmom ako reportéri, kameramani a herci,...hľadá niekoho do tábora - Stratená v Slovenskom raji . " Zvláštne, ale nie nemožné, že moje , niekedy tak roztrieštené nekonečné uvažovanie a zvažovanie, sa dokázalo v tomto momente tak rýchlo konštruktívne spojiť a Enter už niesol moju odpoveď : „ Ja by som išla. " A išla som. Neviem. Zrejme náš vozeň č. 4 musel byť protekčný , alebo čo, pretože do neho natlačili tú najživšiu energiu a radosť z celého dlhého vlaku. Nedal sa prehliadnuť. Dobrá nálada sedela na sedadlách, stála v chodbičkách, alebo bola prevesená iba tak lajdácky cez okno.
Načo som ju len chcela? Veď sa nedala ani poriadne obliecť. Jediná Barbinka v našej domácnosti mala asi tak 15 g. Dlhá, chudá, nemotorná. Ale chcela som ju, lebo ju mali aj moje kamarátky. A Ježiško ma poslúchol už na prvý krát. Neskôr som však zistila, že to bola predsa len hlúposť, pýtať si tú vychudnutú Barbie, ktorá k nám prišla v otrasných ružových šatách. No nič. Musela som s ňou ísť hneď do šatne. Pozbierala som farebné pozlátka zo salóniek a kolekcií a o chvíľu jej skriňa praskala vo švíkoch. Zavinovala a obalovala som ju do nich. No vianočné koláče asi pozitívne nepridávali k jej bezchybnej figúre, pretože pozlátkové šaty sa neustále trhali. Už pri najmenšom pohybe. Priberala. Inak som si to nevedela vysvetliť. A tak som sa opäť vrátila k svojej plyšovej polmetrovej opici, ktorú som neustále strihala a kŕmila banánmi. Tiež bola od Ježiška. Koľko snov a túžob skrýva taký neobyčajne - obyčajný List Ježiškovi. Doteraz...teraz...aj odteraz , neustále o niečom snívame a budeme snívať. Vždy. Hľadáme stále nové a nové, čisté nepopísané papiere s adresátom NEBO 5 (my so sestrou sme vždy posielali na č. 5, neviem však , či správne ) .
Veľkí hrdinovia nás poctili svojou návštevou. Čím sme si to zaslúžili sme asi ani sami netušili. Bol tam Zoro, ktorý si však zabudol časť kostýmu. Princezná so zlatou hviezdou , čo si po ceste stratila hviezdu. Cigánka s temperamentom poskladaným asi z desiatich detí , ktoré však pre istotu asi nechala spať doma. Pirát bez oka a lode. Zablúdilec nejaký. Speváčka bez citu v hlase, ale zato s citom k publiku . Nespievala totiž dlho. Čierna vrana, sediaca na vozíku , ktorá sa vedela na ňom aj pohybovať. Žiadna irónia. Moja úcta. Táto vrana vyzerala veľmi mladučká a jej pohyb bol obmedzený na priemer kolies vozíka a silu rúk, ktoré kolesá dávali vždy a vždy do pohybu. Pretože vrana sa hýbe a lieta. A hýbe a lieta. Neustále. A kráka ešte k tomu. Našťastie však táto naša vrana vydávala oveľa krajší zvuk. Smiech. Smiala sa pri každom otočení kolies. Zrejme to bol nejaký zvláštny druh. Alebo bola skrotená? To už neviem. A ešte nemôžem zabudnúť na Včielku Maju, ktorá zabudla Vilka, no svoje krídla si nemohla dovoliť zabudnúť. Jej krídla vyzerali ako ruky. A aj to boli ruky. Veľké ruky otca, ktoré Včielku vynášali, prenášali, pridŕžali a všade sprevádzali.
Zdalo by sa, že som už dosť veľká na to, aby som to pochopila. Dosť dospelá. A dospelá , to by malo predsa znamenať správať sa dospelácky a chápať veci dospelácke. Veci ako vybavovanie, domácnosť, úrady, hádky, zodpovednosť, kompromis, nákupy, žehlenie, manželstvo, rozvod. Teraz už áno. Každodennosť mojich dní ma neustále prenasleduje s výkladovým slovníkom. Učí ma vždy novým a novým slovám. A to tak , že im priraďuje hneď aj význam. Zmysel iba niekedy. Prečo som ten slovník neotvorila skôr? Čítať som predsa vedela. Už len nalistovať na písmeno R.....ako Rozvod . Aj tak by som nepochopila, čo sa tam píše, pretože kniha bola písaná rukou dospeláka. Bola som dieťa a deti rozumejú láske, rozvodom nie. Nikdy ich nepochopia. Ani moja sestra nechápala. Nechápala asi ničomu , čo sa okolo nás dialo. A to som sa na ňu tak spoliehala, veď bola staršia. A starší bývajú zväčša vyšší a rozumnejší.
Povedali by ste, že už je to predsa len dlhší čas, čo som ich nepiekla, ale prekvapím Vás. Minule. Opäť bez múky, mlieka, vajec a vyhriatej rúry. Spoľahnúť som sa musela iba na vyhriate špirály slnečných lúčov. Nie, neodbehujem si vo voľnom čase na pieskovisko a už vôbec nekradnem deťom formičky :) . No minule som mala VIP - vstupenku na takéto pieskovisko - moju dvojročnú neterku. Skoro všade sa piekli koláče. Boli tam dievčatá , chlapci, menší, vyšší, mladší aj starší, dobrí pekári aj začiatočníci. Piekli sa ovocné koláče , ozdobené malou margarétkou ( ako my sme piekli, vtedy... pred včelínom), makové, alebo iné koláče ozdobené zeleným listom ( presne ako my sme zdobili, vtedy... pred včelínom ).Keď boli koláče hotové, napečené a ozdobené, čakala som na obsluhu. Objednala by som si ovocný koláč ozdobený margarétkou a džús z bazy k tomu. Tušila som však, že niečo nie je v poriadku, pretože keď sa koláče piekli, nevoňali. Obsahovali SKORO všetko, čo mali, ale nevoňali. Nevoňali radosťou, láskou, fantáziou, snami, deťmi ani detstvom...
Existujú rôzne typy čakární. Najbežnejšie sú však dva typy. Čakárne na autobusových či vlakových staniciach, keď je naše srdce zbalené v ruksaku človeka s ktorým sa lúčime. Toto lúčenie vždy vdychuje do nás smútok a samotu. Sedíme na drevenej lavičke niekde pri automate na kávu, či čokoládu a stále si opakujeme, že odišiel preto, aby sa mohol čoskoro vrátiť späť. A potom. Po čase. Opäť sa nám trasú kolená, keď sa nevieme dočkať príchodu autobusu, či vlaku, ktorý nám naspäť „doručí" niekoho... s naším srdcom v ruksaku. A lavička stále nepohnuto stojí pri automate. Alebo iba tak čakáme a cestujeme, čakáme a cestujeme, niekedy ani sami dobre nevieme kde a za čím. Oveľa trpkejšie ovzdušie však majú asi čakárne v nemocniciach. A hlavne, keď čakáte na svoj ortieľ : buď - alebo .
Väčšinou keď idem bicyklom po lesných cestičkách, skoro vždy si vyberám z uší slúchatká. Cítim, že v takýchto momentoch je táto , rytmom namiešaná hudba, ako dvadsaťkrát vymočené čajové vrecúško oproti tomu, čo počujem od stromov, vtákov a celého kolobehu zeleného raja. Samozrejme, že nerozumiem ničomu, čo sa spieva v týchto ich zelených pesničkách, sú to však evergreeny do ktorých si slová vkladám a vymýšľam ja sama. Aj dnes som mala slúchatká celý čas iba tak prehodené a počas cesty som ani nepomyslela si ich založiť. Paradoxne, až keď som prišla domov dostala som chuť po nich siahnuť. Unavená z cesty, ešte neumytá a neprezlečená, si sadám pred televízor s litrovou fľašou vody. Potrebovala som výdych. No keď som zapla televízor potrebovala som niekoľko nádychov naraz. Atraktívna slečna, ktorá si vychutnáva nanukovú lahôdku MAGNUM. Poznáte tú reklamu?
( naše ťažké „ integrály " ) Ivankine srdce a myšlienky sú stále také smutné ako predtým. V predchádzajúcom týždni, v predchádzajúcom článku. Tak ako včera, tak aj dnes také boli. Ústa zamknuté na niekoľko zámkov a kľúčik je dobre schovaný v ubolenom a zronenom srdci. Neviem ho nájsť už nejaký čas. Nechcem, v žiadnom prípade sa však nechcem vzdávať. Strach, že sa nakoniec utopím v jej smútku ja,... nie nemám. Verím, že budem silnejšia , dosť silná na to, aby som nás obe dokázala zdvihnúť ponad túto agóniu bez života. Ani si neviem predstaviť, čo všetko sa mohlo udiať predtým. Predtým ako prišla k nám , predtým ako jej otec - alkoholik a tyran zomrel, predtým ako sa z nej vytratila iskra túžby, radosti, spontánnosti a nadšenia pre veci, ktoré hrejú a tešia. Jej otec si z Ivanky zobral do hrobu zrejme príliš veľa.
Opäť ako každý deň, sadám na bicykel a ide sa. Veľká kapucňa vyčnieva zo športovej bundy, lebo dnes je oveľa väčšia zima ako bola včera. V slúchadkách rytmy v tempe života , rýchleho a netrpezlivého. A na očiach okuliare. Naoko nikde nekončiace kopce pôsobia ako nebeská dráha do oblakov. Stúpanie nemá so mnou zľutovanie a tak neustále povzbudzujem svoju pevnú vôľu a nohy. Ani si neviem predstaviť, že by zastali, prestali poslúchať mňa a to rýchle tempo zo slúchadiel. Nepredstaviteľné. Nepredstaviteľné, že by moje nohy boli podrazené takým ťažkým polenom osudu ako u toho chlapca z Modrého z neba, ako u Martina, mojej krstnej, alebo u mojej spolužiačky. Z kopcov už používam brzdy iba do ostrejších zákrut. Aká hlúposť. Prečo to robím ? Vychutnávam si tú rýchlosť a voľnosť ? Niekedy sa človek správa veľmi naivne. Myslí si, že má pred sebou ochranný štít napustený vždy novým a novým životom , vždy novou a novou šancou.
Keď som ešte chodila do hudobnej školy na klavír , nenávidela som tie reprezentatívne koncerty. Bála som sa ich. Najhoršie boli tie rodičovské. Mávala som takú trému, že v tom momente , keď som si sadala za klavír mi mohli dať do rúk radšej nejaké zvončeky ( ako doprovod ) a bez akéhokoľvek zámerného pohybu by určite hrali. Strémované ruky by ich rozochveli. A možno by som sa niekedy aj trafila do rytmu. A na kolená mi mohli kľudne pripevniť zboku nejaké činely , ktoré by pri trémole mojich nôh tiež určite vydávali nejaký zvuk. Mamka s ockom sedeli usmiati , plní očakávania , šťastia a hrdosti. Keby tu neboli, určite by som to lepšie zvládla ( vždy som si to pomyslela ) . No vzápätí, keď som si predstavila ich prázdne drevené stoličky, uvedomila som si, že keby tam fakticky neboli, nezvládla by som to lepšie,...ale nezvládla by som to asi vôbec.
Aj keby sa slnko dnes dokázalo zohriať na 40 °C teplotu a ňou by zohrievalo trávu, stromy, kvety a všetky zvieratá, ľudí a ich úsmevy, nedokázalo by cez hrudník preniknúť do srdca tým, ktorým dnes ktosi chýba. Kto odišiel bez rozlúčky a vyzmizíkoval za sebou šancu a možnosť návratu . Včera mal môj kamarát v statuse na facebooku napísané : „ Včera umrel spolužiak na infarkt ... je už toto normálne ! " Človek, ktorý občas zablúdi do vĺn facebookovej mánie, dobre vie, že do statusu si ľudia vpisujú zväčša nejaké vtipné , usmievavé , alebo prinajmenšom obyčajné poznámky. Nikdy predtým som však nečítala smutnejší status, ako práve včera. Ročník 1982, hmm presne ako ja a mnoho ďalších vrstovníkov. Odvaha a smelosť lajdácky rozhádzaná v jednom vrecku a v ďalšom starostlivo poukladaná radosť zo života, šťastie každodennosti a láska k všetkému , čo nám hladí , objíma a niekedy tak tvrdo raní naše srdce. Strach? Ten je predsa dobre zazipsovaný v zadnom vrecku kapsáčov.
Opäť chladný a neprítomný výraz v tvári. Bez slov a zbytočných gest si sadá za lavicu. Čaká, kým si povykladám na stôl z ruksaku všetky pripravené veci na dnešnú hodinu. Papiere, pastelky, osem- smerovky, obrázky, knihy. Zatiaľ pozerá von z okna na o trošku inú realitu za ním . No vonkajší svet má asi príliš krátke ruky na objatie jej dušičky. Nie je to iba sklenená bariéra okna, ale míľová vzdialenosť prázdna. Ivanka bolo veľmi veselé, hravé a šikovné dievčatko. Teraz už prvé dva prívlastky radšej zámerne vynechám , pretože by som nepísala pravdu. Zostala jej iba tá šikovnosť. Ivankina húževnatosť , eufória a nadšenie z každého okamžiku bolo postupne zliate silnými destilátmi a agresiou jej...dnes už nebohého otca. Spáchal samovraždu. No skôr ako fyzicky odišiel on, vytrhol z Ivankinho srdca života-dárnu tepnu pre príliv radosti, šťastia, spontánnych reakcií a ničím a nikým nespútaných prejavov správania.
