Katarína Džunková
Krásny sklad
Keď som prechádzala po nábreží admirála Makarova vo vzácnych slnečných mrazivých dňoch, keď sa sneh trblietal tak, až sa človeku zdalo, že sa nachádza v diamantovej komnate...
Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Keď som prechádzala po nábreží admirála Makarova vo vzácnych slnečných mrazivých dňoch, keď sa sneh trblietal tak, až sa človeku zdalo, že sa nachádza v diamantovej komnate...
Na okraji Moskvy leží mlčiace Butovo a v ňom odpočíva prach tých, čo zahynuli rukou boľševického režimu. Mnoho démonického zla. Mnoho svätosti. Lenže pamätníky obetiam komunizmu nie sú navštevované ako memoriály obetiam nacizmu.
Niekoľko mesiacov som sa s pravoslávnou cestovnou kanceláriou pokúšala dostať na pamätný cintorín v Levašove – miesto masových popráv obetí stalinských represií. Márne. Bežní Rusi poznačení konzumným spôsobom života
„A gde-to v provincii vy uže pobyvali, devuška?“ pýtajú sa ma občas Rusi a ja prikyvujem na znak súhlasu, lebo som už okúsila rozdiel medzi „zabrošennymi“, nepovšimnutými krajmi a medzi noblesným Petrohradom či dynamickou Moskvou.
V to ráno vyšlo nad Parížom oblé, žiarivé slnko a jeho svetlo zaplavovalo mesto v nasledujúcich hodinách tak, že ľuďom vstupovali do očí slzy, až bolo ťažko rozlíšiť, či je to kvôli onomu slnečnému jasu alebo sú to slzy z krásy,
Vždy som si myslela, že nemožno dať väčší dar, než samého seba. Že človek môže z úcty darovať nejakému miestu kúsok svojho vlastného života, svoju návštevu.
Zas vyplávala ako ponorná rieka na hladinu krajiny jeseň. Akoby niesla sama sebe vlaňajší odkaz alebo štafetu, objavovali sa jej znamenia už na plodmi obsypaných jabloniach, ako jej predvoj chodil chladný vietor
Vrbovky a žlté buriny boli dôkazom toho, že ešte žijem, že sa svet nezrútil, aj napriek všetkým ľudským zlyhaniam. Spod zvlnených kopcov pred Belfastom vybiehali sivé kone. Pod nohami im žiarila smaragdová tráva.
Otvárala sa predo mnou cesta, ktorú nepoznám, lemovaná kukuričnými poľami v júlových lúčoch slnka s farbou lipového medu, a nik presne nepovedal názov miesta, kde zastaví naša maršrutka,
Na línii oceľovomodrého mora sa zjavila loď a ako za dávnych čias vybehli na breh dospelí i veselé deti povzbudzované jej trúbením.
Vo svete, kde je miesto pre všetko – pre každú teóriu, propagandu, bizarnosť či škandál... Prečo by teda vo svete nemohol byť priestor aj pre slovacitu a Slovákov.
Nad prameňmi boli postavené drevené striešky, akoby to boli domy, kde prebývala voda a pod lesom ešte ležal sneh unavený z ubiehajúceho času. V chumáčoch žltých tráv som videla schúlené líšky, ale bolo to len zdanie,
V tom meste viedlo na ostrovy na rieke Pregole sedem mostov a európski intelektuáli riešili záhadu, ako ich prejsť, až kým im svojím grafom nedal odpoveď Leonhard Euler. V tom meste sa narodil i zomrel Immanuel Kant,
Chuť kôpru a dážď, nemilí ľudia pohŕdajúci mojím prízvukom, a naopak, milí ľudia ochotní pomôcť, nadoblačné slnko a pod oblakmi apríl a mlčiaci vlak, na rukách ktorého som navštívila i opustila Nižný Novgorod.
Nad vrstvou oceľovosivých oblakov sa rozprestieralo svetlo, akoby sa v tých končinách rozliehalo celé svetelné jazero a jeho lúče prenikali na zem, akoby to bol vodopád alebo pramienky vody,
V septembri 2016 bol blahorečený ako mučeník kňaz Engelmar Unzeitig, sudetský Nemec, rodák z Hradca nad Svitavou. Engelmar Unzeitig, prezývaný i Anjel z Dachau, bol jeden zo stoviek kňazov deportovaných do koncentračných táborov.
Významovú príbuznosť slov „knieža“ a „kňaz“ v sebe spája postava saského princa Georga z rodu Wettinovcov (1893-1943), ktorý bol prenasledovaný Gestapom.
Ani neviem, akou farbou tečie krv, keď porania ticho a či sú stopy v snehu umením, keď mi občas umenie pripadá práve tak. Zbytočné slová, zbytočné jazvy, zbytočné riadky – nie iných, ale moje – zbytočné.
Cez takmer nebadateľné štrbiny v okenných rámoch prenikal vietor a plameň sviec sa mierne skláňal pod jeho prúdením. Možnože takto sviece pripomínali klasy a steblá, čo nik nedolomil, no možno ani ich teplé, mäkké svetlo nebolo
Vo farbách stlmených hmlou a v neustálom obnovovaní a opakovaní sa, ktoré je také dôležité pre vznik umenia, sa nad sútokom Kazanky a Volgy vynárala Kazaň.