Ako si pre mňa (takmer) prišla zubatá s kosou

Písmo: A- | A+

V nasledujúcich dňoch vám na pokračovanie vyrozprávam desivý príbeh. Príbeh o strachu zo smrti a o tom, ako som jej paradoxne skoro skočila rovno do rozďaveného gágora. Cvakla tesákmi a...

Mala som pokojné radostné detstvo, kým som si nevytvorila imaginárnych temných sprievodcov. Jedným bol duch s červenými očami a obrovskými čiernymi krídlami. Keď ma mal vo svojej moci, obostrela ma čiernočierna démonická tma. Jeho predzvesťou bol havran, ktorý sa ukrýval na tých najneobvyklejších miestach v byte. Mal vo zvyku neočakávane zletieť z garníže a mňa z jeho desivého vzhľadu zakaždým premkla hrôza a strach.

 

Moji imaginárni sprievodcovia z detstva.
Moji imaginárni sprievodcovia z detstva. (zdroj: (Internet))

 

Bála som sa, že ma predčasne prenesie na druhý svet. Duchovia, ktorých som videla, zas častokrát zapríčinili, že moja izba sa znenazdajky ponorila do nepreniknuteľnej tmy, aj za bieleho dňa. Predstavovala som si, že príbuzní, ktorí umreli, nás neopustili, ale že sú tu. "Boli" v našom byte a mohli ma neočakávane chytiť za ruku a ja by som ucítila ich bezkrvný studený stisk. Desila som sa smrti a najradšej by som bola ani nespala zo strachu, že sa už neprebudím. Cítila som, že svet mŕvych nie je vôbec taký vzdialený a že ho mám takmer na dosah ruky. Možno aj preto ma spolužiaci na základnej škole prezývali Smrť

. Môj mŕtvolný vzhľad

im ju celkom ľahko mohol pripomínať.

 

V puberte som si zmyslela, že sa smrti vyhnem, ak si privolám na pomoc temného démona anorexie

. Chcela som zastaviť čas a starnutie, užívať si ľahkosť bytia a byť ako nežná víla. Miesto toho som sa prepadla do pekelných múk

úzkosti a depresie a takmer si privodila metabolický rozvrat

. Anorexia rozložila moju osobnosť

a posunula ju do groteskno-desivej dimenzie obsesií (neustále sa vracajúcich nepríjemných myšlienok) a kompulzií (nutkavých činností, ktoré mali nepríjemné myšlienky zaplašiť). Zaspávala som s predstavami veľkolepej hostiny so stolmi prehýbajúcimi sa pod váhou najrozmanitejších dobrôt. S prázdnym žalúdkom zovretým kŕčami hladu. Popri hladovaní som neprimerane veľa športovala, a tak som sa z váhy okolo 58 kg postupne "vypracovala" na desivých 43 kg pri výške 173 cm

. Denne som pri maximálnom úsilí prebehla aj 20 kilometrov. Keby som náhodou za ten čas nestihla spáliť to nič, čo som za ten deň zjedla

, naordinovala som si ešte druhú fázu tréningu. Vyše hodiny som cvičila tie najnamáhavejšie cvičenia, ktoré som len na YouTube vedela nájsť. Robila som to len preto, aby som prehlušila svoj nereálny strach z toho, že sa mi niekto bude smiať, že som pribrala, a teda zlyhala. Myslela som si, že ak budem neprimerane chudá, všetci ma budú mať radi a budú si ma vážiť. Miesto jedenia plnohodnotnej stravy som si teda žalúdok prepchávala kilami zeleniny, grepov a nízkotučných jogurtov či tvarohu. Obzvlášť som si obľúbila mrkvu, ktorú som jedla na kvantá. Jeden čas som z nej bola "utešene" žltá, až si moja obvodná lekárka myslela, že mám žltačku. Príbuzní aj lekári boli už zo mňa zúfalí a jedna psychiatrička o mne vyhlásila, že som "stratený prípad"...

 

Túžba byť štíhla dovedená do extrému. Strata identity, chorobná posadnutosť, perfekcionizmus, narcizmus, neustále výčitky svedomia... Myslíme si, že sme slobodné a pritom sme väzenkyne vo vlastnom vnútornom žalári.
Túžba byť štíhla dovedená do extrému. Strata identity, chorobná posadnutosť, perfekcionizmus, narcizmus, neustále výčitky svedomia... Myslíme si, že sme slobodné a pritom sme väzenkyne vo vlastnom vnútornom žalári. (zdroj: Internet)

(POKRAčOVANIE V ĎALšOM PRíSPEVKU)

Skryť Zatvoriť reklamu