Vo filme sa spusti hudba, ktorá mi pripomína štýl Marilyn Monroe a ja vstanem a zaleziem pod teplú deku, tú, čo mamka zaplátala mäkkým, modrým semišovým srdcom. A túžim tam z čohosi vyzdravieť. Prikrývaním vo mne doznieva: nikdy som vám nepovedala, ale to neznamená, že...
...a akosi si spomeniem na malého princa, na jeho vetu, niečo v zmysle, že najdôležitejšie veci v živote vidíme srdcom. Líham si s túžbou byť raz takto vnímavá. Aspoň nech je vo mne z toho štipka. Ako štipka soli, ktorou solím polievky.
Spím a keď sa prebudím zvoní mi mobil, pýtaš sa ako mi je, odpovedám: lepšie a veľa ti rozprávam, veľa o pocitoch. Tebe, môj drahý, vytrvalý, láskavý. Teraz by som ti povedala: je mi dobre, krásne, zdravo a čulo, som šťastná, Jarko, teš sa zo mňa ako len ty vieš, lebo je to pre mňa tak čarovné. Tak neskutočné až som často v túto krásu neveriaca. Je to možné? Je to tak.
Príbeh o synovi, u nás doma:
Brata, sediaceho na stoličke som objala. Ja a môj brat sa často objímame, ohadzujeme si tvár a ruky súrodeneckými bozkami. Jeho ruky mám rada, sú vláčne a pripomínajú mi dieťa, jeho ako dieťa, lebo sú presne také ako pred mnohými rokmi, len vyrástli. Rada svojho brata v noci prikrývam, rada mu pripravujem veci a jedlo, ešte vždy rada, on bol totiž prvý, kto vo mne vzbudil materinský cit. S mamkou hocikedy spomíname, čo všetko som bola schopná preň vykonať. Mala trojročná, pozerajúca na dieťatko ako spí, tá, čo každé jeho pohnutie chodila oznamovať rodičom. Dnes sme bratovi našli cigarety, stál oproti výčitkám a ja som rodičom povedala: nechajte ho vyrásť, všetci to tak robíme, my všetci potrebujeme z niečoho dozrieť, vyrásť, viem zdravie je veľa, ale pokoj duše niekedy viac a potom si už iba sama dopĺňam túto ideu: duša asi keď už nevie čo by mohla chcieť začne vyvádzať, ľudská bytosť a v nej rebélia, ale milovania hodná, hodná, hodná...a tak sa brata dotknem a poviem mu, keby si len vedel ako veľmi mi na tebe záleží a v tej chvíli sa mi moje myšlienky páčia, sú o tom, že Boh miluje takou láskou akú mi teraz ponúkol: necháva slobodu, človek sa mi v hlave spojil s obrazom motýľa. Môj braček ako taký motýľ a chápem aj rodičov, že kričia, že vlastne smútia, lebo chcú, aby bol ich syn šťastný, aby raz doletel na pokojné miesto, ale ja nahlas a plná rozhorčenia vykríknem: že tie zastarané výchovné metódy vedú skôr inam. Strašidelne vzdiaľujú.
Moje duša je slobodná. Je taká slobodná, až cíti veľa lásky, cíti ju k tomuto dňu, ktorého sa bála, že bude pustý, kvôli chorobe a strachu, strachu mnohorakého aj takého, že nebude s milovaným mužom, ale ten muž aj keď nie je tu, tu je. Tu je, lebo ma miluje.
V tento čas som s rodinou a je mi už lepšie, už ma nič nebolí.
A milujem.
