Potom som na posteli urobila z periny a seba rolku, bola som plnkou, perina cestom, bola som dnu, zatvorená ako budúci motýľ a spánkom, keď sa mi zavreli oči, zavrelo sa aj to posledné okienko, čo bolo do mňa otvorené. Nebola mi zima, duši nebolo chladno, bola to len čisto ľudská únava, čo sa chcela zavinúť do pocitu tepla, do vaty, lebo ja milujem teplo a často mi je všade zima. Teplo, kde by všelijaké semienka mohli vo mne vzlíčiť. Semienka v tepľúčku pokropené vodou.
Teraz je jar a všetko toto sa v prírode deje. Teraz to klíči a všetci to vidíme. Dali sme si na naše svadobné oznámenie Izaiášovo slovo, slovo odzrkadľujúce nás, chceli sme druhým oznámiť, že náš vzťah už klíči do manželstva, že už o pár dni bude jeho semienko nad zemou. Ešte ho nevidno? Nebadáte? Ako úpenlivo na to čakalo, ako sa pripravovalo, ako sa bálo, ako sa tešilo, keď raz pominie strach dievčaťa zo seba, že nebude dobrou ženou.
A tak si pod perinou prajem: nech vzlíči vo mne to čím mám byť, nech budem schopná byť semenom, čo sa raz rozpadne pre veľkú úrodu, nech rastie vo mne pravosť, nefalšovanosť ženy, nech si rastie ako kvet, ako sniežienky, ktoré som si včera odtrhla a bolo ich sedem. Babka mi ich dovolila aj keď sú pod zákonom, lebo som jej stokrát drahšia. Niesla som si tú nádreru v rukách, obdivovala krásu krehkej stonky, sklonenej hlávky a bielych ozdôbok na nej, hovorila som si, že snežienka je kráska, je nádhernou kvetinkou, ale tá žena, čo ju drží v rukách je vzácnejšia, lebo je človek a človek je v Božích očiach vzácnejší ako kvet a ja mám rada Veľkonočné sviatky, Bielu sobotu zvlášť, teším sa na ňu celý rok, žijem z tých čítaní a žalmov. Nesmierne sú blízke. Boh, ktorý miluje a ja už viem, že so všetkým čím som, čím sme.
Píšem to k Tvojim narodeninám, že chcem byť tvojou záhradou.
