Blanka Ulaherová
Aralské jazero – bodka za našou Hodvábnou cestou (Uzbekistan 4/4)
Ráno nás čaká šofér miestnej cestovky pred „naším“ domom.

Ráno nás čaká šofér miestnej cestovky pred „naším“ domom.

Raňajky sú pripravené o desať minút neskôr a taxikár prichádza o dvadsať minút skôr, ako sme sa včera dohodli.

Áno, to sme my dve, ja a dcéra Viktorka, a batohy máme akurát také, aby sme za ne v lietadle neplatili.

Po piatich hodinách letu sme v hlavnom a jedinom meste Hanga Roa na Veľkonočnom ostrove.

Aj tento nadpis som si požičala od Kukučína. A my sme medzitým prišli do hlavného mesta Santiaga de Chile.

Jednotvárnu cestu autobusom si krátim čítaním Kukučínových reportáží, z ktorých som si požičala aj názov tejto časti.

Dopozerala som štvrtý film, dojedla tretie jedlo a pristávame.

Pár týždňov po návrate z Portugalska sme sa s manželom rozhodli, že sa tam vrátime.

Zas tie hnusné margaríny, ukazuje na maslo žena predo mnou v rade na raňajky. Hodí si tri na tácku a ide frflať ďalej.

Nepáči sa mi tu. Som nevyspatá, po dlhej ceste sme s manželom prileteli do Madridu a práve dorazili na stanicu Atocha.

Takto sa vraj Kalypso prihovárala Odysseovi. Aspoň podľa spisovateľa Eyvinda Johnsona alebo skôr podľa prekladateľky.

Keď som bola malá, v domácej knižnici sme mali knihu Karla Klostermanna V srdci šumavských hvozdů. Vtedy ma nelákala.

Do Arménska som prišla už tretíkrát. Najprv to bol len asi štvorhodinový úlet z Tbilisi do Alaverdi v roku 2008.

Na výlet do Atén som sa svedomito pripravila. Prečítala som historický román Brány do Atén, z knihobúdky si požičala...

O mačkách až neskôr, začnem od začiatku. Stojíte takto pri kontrole na viedenskom letisku, dávate si ...

Po dvadsiatich hodinách cestovania sme dorazili na Tinos.

Replika auta, ktoré si naposledy užíval Ferdinand, je obliehaná hlúčikom obéznych turistov.