"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Ochladilo sa, to nič, hovoríme si, to nič predsa, nech fúka studený vietor, nech máme modré nechty v sandáloch, nech myslíme na krajiny, kde ešte jar ani nezačala, na krajiny s kožušinovým oblečením a množstvom medveďov. Videla som dokument o mužovi žijúcom v severnej Kanade, kamera ho snímala, keď chytal ryby, muž bol spokojný, vyrovnaný, zdalo sa, že je úplne stotožený so svojím svetom, so svojou krajinou, s chytaním rýb, mrazmi a s nosením kožušín.
Drevo nad vodou je namorené na modro, ukladám na tú modrú kamene, jem roztopené piškóty v čokoláde, v hlave je štátnicová otázka o pravlasti slovanov alebo také niečo. Teraz by som chcela niečo z Gantu, tričko s pruhmi, úzke nohavice pod kolená, veľka námornícka taška s príveskom v tvare kotvy, niečo také na niekom inom nie na mne. Rada by som sa na to len pozerala, nasnímala to očami. Sme ticho, D. sa opaľuje, ja otváram zošity, prezerám si papiere s poznámkami, veľmi by som chcela, aby sa mi stalo to, čo mame v sobotu v záhrade, aby mi tie papiere rozfúkal vietor, aby boli vo vzduchu, na hladine vody, všade.
Celý deň čakáme na dážď, dážď prichádza až večer s búrkou, s tmavomodrou farbou oblohy na západe, modrá nad sivými bytovkami s anténami, tam býva stará mama, dedo možno stojí na balkóne a fajčí, stará mama pravdepodobne stojí pri ňom a hovorí niečo o zemiakoch a jablkách, o nevyžehlených károvaných košeliach alebo o seriáli Dempsey a Makepeacová. Je to tam, na bytovkách biele satelity, biele vtáky, béžové deky na balkónoch vo vetre, farebné plastové štipce vo vedierkach a sáčkoch, deti stojace na špičkách, deti na tých balkónoch, naťahujú ruky, vystierajú ich, chcú ktovie čo, chcú sa tešiť, chcú rozumieť prírode. Kráčame po ulici, nad hlavami máme rozkvitnutý gaštan, kráčame popri cyklaménových pivóniách, popri svetloružových ružiach, na bielu sukňu mi zo zeleninovej bagety kvapká kečup, klopkajú opätky, sivé topánky, čierne pančuchy.
Bolo to tak, že som zaspala o siedmej večer a zobudila som sa o piatej ráno. Unavilo ma všeličo, voda vo fontáne, pod rozkvitnutými gaštanmi som sedela ja, dva páry a jedna stará žena so sklenými očami. Tie dva páry sa správali spočiatku približne rovnako, zapaľovali si cigarety, čistili si biele tenisky, bozkávali sa, hladili sa po vlasoch. jeden pár potom riešil nejaký problém, dievča plakalo, hnevalo sa, kričalo, výrazne gestikulovalo. Ten druhý pár bol pokojný, rozvláčny, dievča v krátkej sukni, strieborná retiazka so srdiečkom, chlapec s prsteňom na pravej ruke, ich kĺzavé pohyby, ich hadie pohyby, ich intímnosť pod gaštanmi, na ktorú mi nevadilo pozerať sa, zdalo sa, že očakávajú pozornosť, pohľady, reakcie, tak som tam sedela, pila s fľašky vodu a premýšľala o nich.
Stopy po americkej návšteve zostali, áno, svetlohnedé arašidové maslo, pivo, do ktorého sme napchali limetky, napchali ich tam a zapíjali tým pivom grilované mäso, červené paradajky, naťahovali sme sa za miskou zo skla, za zemiakovými lupienkami. Bolo to v sobotu, keď z jablone padali biele lupene, nesvietilo slnko, obloha bola sivá, opálené tváre Američanov vyzerali zdravo, chcelo to bozky, bozky univerzálne bez značiek kontinentov, bez značiek kultúr a veku.
Niekoľkokrát sme si povedali, že potrebujeme /tvrdý/ režim: nespať dlho, veľa piť, ráno si vždy otvoriť okno, otvoriť ho ešte pred siedmou, keď mi svieti na stenu nad posteľou slnko, svieti na obrázky vyvolavajúce vo mne pocit túlania sa po opustených ošarpaných uliciach vo veľkých mestách, ulice s klobučníctvom, galantériami a potravinami, slnko svieti na zrkadlo s žltým rámom, ktorému nevidno sklo, sklo je zaplnené čiernobielymi fotografiami. Ráno je vtedy príliš pozitívne, svetlo energické, vlní sa, vidím ho za konármi jedlí, za postavou brata, ktorý stojí pri posteli a oblieka sa, hmká si, vraví, že teraz je ten čas, ten čas počúvať Sineád O´Connor, CD na kôpke, priesvitný pohár s minerálkou.
Napokon stojím namiesto sedenia, stojím v zelenej bunde s kožušinovou kapucňou na hlave, stojím, keď je noc a biela rozkvitnutá čerešňa svieti, nebo je jasné, mesto tiché, v našom dome otvorené víno a mamine nohy namočené v spenenej vode, blízko mojej postele kufre sestry, ktoré prišli ešte pred ňou. Postavila som sa nad tie kufre, sadla si k nim, sedela som pri nich objímajúc si kolená, prach na dlážke, jedna stratená náušnica zo striebra. Kufre som otvorila, pozerala si jej oblečenie, moje oblečenie, topánky v taškách z rakúskych drogérií, čiapka z modrej vlny. Tá čiapka ako vysokohorské znamenie, od Balkánu po Altaj, od Patagónie po mesto Wellington, o ktorom sme hovorili včera s M. pri atlase, pri hriankach s kávou bez mlieka. Sestrine šaty voňajú inou avivážou, šaty vybledli, také sú návraty, pozerám si fotky v počítači, fotky vyvolané ako záložky v knihách, fotky z decembra, sneh s dažďom, pes so špinavou srsťou, termálna voda v bazéne nasledujúca potom. A spánok pri tom bazéne, spánok, kým nebolo treba ísť, ísť do tmy, sneh s dažďom za stieračmi auta, sneh s dažďom.
Na časopisoch je položená rolka toaletného papiera, papier nie je biely a hebký, nie sú na ňom motýliky ani jahôdky, je len taký obyčajný, taký, ktorým sa nešetrí. Zvuk moču v záchodovej mise je celkom môj, jeho typická farba, prúd je nevyhnutný, oprieť si hlavu o stenu, keby tu bola tapeta, tapeta plesnivá so vzorkami kvetov, kvety ako na čínskom porceláne, keby tu bola, tak čo by som cítila, pýtam sa, že čo. Chcem si kúpiť takú blúzku, niekto mi ju kúpi, kúpi mi ju v malom obchode, v malom stredoeurópskom meste a ja si uviažem na rukávoch šnúrky, dotknem sa tetovania kdesi na mne, vták a jeho krídla, vták alebo rybka, tetovanie, ktoré ešte nemám, bude tam, kde ho nevidno, bude tam čisto pre moje uspokojenie, stopa niečoho, čo som si vybrala ja, čo si ma našlo. Bude súvisieť s prírodou, s takým širokým a veľmi nebezpečným priestorom, s tým, kam patrím, s blatom na mojich trekingových topánkach, so zvukom vetra pod kapucňou na windstopperovej bunde.
Tancovali sme blízko seba, unikala som od tesných objatí, od zovretí, ktoré by mi mohli vyraziť dych, vyčerpať moje malé srdce, ten vlhký sval. Chcela som sa pozerať z diaľky, naše spontánne tance bez kultivovanosti, radosť zo života, z umytých vlasov, z pančúch a šiat, zo šiat iných žien, zo šiat a gramofónových platní zavesených na bielej stene. Ja som nemala tie správne, nemala som takmer nič, čo by vystihovalo obdobie 70. rokov, bola som len mihnutím, niekto, kto príde s taškou s modrými kruhmi, zastane pred dverami, zazvoní a povie tak som teda prišla, prišla som rada.
Mokré vlasy, oči a uši plné vody, otvorené okno, keď stojím pod prúdom vody, keď stojím v pene, zelený záves, ktorý ukrýva moju nahotu, moje pod kožou ukryté svaly a kosti, moju neuchopiteľnú dušu. Som šťastná ako pes, ktorý sa mokrý otrasie, prskanie, sušenie, jeho vylihovanie na slnku, vtedy je ako mačka, ako malé maznavé zvieratko. Rada by som mu vtedy obliekla svetrík, pohladkala ho po hlave, pobozkala ho na ňufák. Ale on takýmto veciam nerozumie, len na mňa pozerá hnedými očami a nemyslí si nič.
Neustálosť návratov, pohľadnice založené v knihách, tie najnovšie, Zbigniew Herbert ako symbol toho, kto zvažuje každé slovo, Franz Kafka ako ten, kto je veľmi vzdialený, ten, ktorého poznať je ťažké. Zatiaľ sa k nim nepribližujem, len si ich obzerám, pás slov, ktoré nechám len tak plynúť a ani ich nepreskúmam. To som si myslela čítajúc takmer potme poéziu z papierov, vyzliekala som sa, oblečenie len tak, tričká kade-tade, police, posteľ, operadlo stoličky, môj neporiadok sú stopy, sú to znamenia. Sprchovanie, vlastná tvár v zrkadle, pozrieť sa za ňu, skoro za zrkadlo. Bolo tam plno pary, za modrým závesom z umelej hmoty, stála som v pene, medzi penou, medzi obalmi zo šampónov, cudzia špongia zavesená na batérii, cudzia krikľavoružová žiletka. Veci, ktoré nás obklopujú, čoskoro mi možno budú chýbať, cigaretový dym na chodbe, pohľadnica z Dublinu na dverách, závesy, ktoré zvesíme z okna. Po tom sprchovaní sa mi zdalo, že mám inakší pohľad, možno odraz pravdy v mojom oku, možno odraz toho, za čím chcem ísť, no nemám vždy silu.
Kolotoč, zapadajúce slnko, smejúci sa černoch s tmavohnedou tvárou, to všetko je na fotke uloženej v počítači s bielou klávesnicou, fotka, ktorá by mohla byť poéziou V. Nezvala, mohol by písať aj o klaunovi a kúzelníkoch, ktorí z klobúka vyťahujú bielych králikov, čarujú, menia svet, pretvárajú ho pôsobiac uvoľnene a optimisticky.
Pitie kávy, čierny hrnček, v schránke zavesenej na gmail.com dve správy, ktoré sú pre tento deň ako cukor, farebná palička, veľkonočná lízanka, ktorú predávajú v supermarkete a mne pripomína knihu s rozprávkami, pripomínajú Pinoccia, lunaparkový svet, čo nachvíľu uchvátil jeho dušu. Nič v tom lunaparkovom svete nie je trvalé, všetko sa postupne rozplynie, ružovú cukrovú vatu rozfúka vietor, kolotoče sa zastavia, dočasnosť toho sveta.
Košík z prútov vŕby som naložila drevom, drevo, z ktorého ešte vytŕčali vetvy, drevo blízko sekery. Spomenula som si na príbeh o dievčati, ktoré si takou sekerou nechtiac seklo do nohy a potom na drevo kvapkala krv, na čele dievčaťa pot a ten príbeh bez zvuku, vystupňovanie bolesti. To dievča malo zapletené vlasy, tak si to pamätám. Pozrela som sa na vlastné nohy v modrých nohaviciach, čižmy z gumy polepené mokrou trávou a blatom, pršalo, keď som sa vrátila, pršalo a fúkal vietor, teplý vlhký vzduch v noci, keď sa mám chuť postaviť pod strechu žltej benzínovej pumpy, piť automatovú kávu a jesť bagetu s mäsom.
Moje okuliare so zeleným rámom, oriešky v miske, červené hodinky, deka a nepokoj, potom pokoj, ktorý mi niekto skoro fúkol do ucha, aj so slinami, mohli žblnkať, vlniť sa, niesť infekciu, čo ja viem, silné je vytiahnutie žalúzií, sedenie potme na posteli, veľký výstrih bez akejkoľvek zmyselnosti, sama v sebe, sama pre seba. Zhasla som lampu, zatvorila knižku, v knižke je záložkou čiernobiela pohľadnica z Paríža.
Preložila som si nohu cez nohu, dnes pančuchy s pásikmi, ktoré ani nevidieť, po piatej mi je v tých pančuchách chladno, chlad, ktorý ma robí takmer vzrušujúcou, fontána bez vody, bez striekania, bez detí a ich bosých nôh v lete, je tu chladno, chladno v mokrom snehu, opäť snežilo, veľké vločky padajúce na dlaň, potom slnko, na pošte som sa ovievala šekom, úradníčky vyťahovali žalúzie na svojich okienkach, ich blúzky a hodinky, padali peniaze, peniaze na zemi.
Čo tvorí kompaktný celok, čo je to celok, sú tu otázky o prirodzenosti a štylizácii, začalo to v tej miestnosti so starými zelenožltými žalúziami, tým prievanom, knižkou Virginie Woolfovej na stole, interpretovali sme vo dvojici krátko pred dvanástou, keď tlačiareň vťahovala papiere, keď niekto mohol zaklopať na dvere, ale nezaklopal, hovorili sme o refréne, kvety, kvety, údery Big Benu, farby a prítomnosť rácia v tomto texte, bolo to silné, že sa mi zatočila hlava, zatočila sa ako večer predtým, keď som odhodila tašky symbolizujúce veľkomesto a určitý štýl, zavesila som ich na klinec a obliekla sa do toho, čo odoláva vetru, šla som počúvajúc vietor a tri pesničky o Vianociach, šla som popod svetlo, popri ľade, po ľade, po tuhnúcom blate a cítila som sa uspokojená tým, čo práve prebieha, asfaltovým chodníkom a suchými rastlinami v záhradách, tou chvíľou, ktorá sa nedala už viac preceniť, už nič nemohlo byť silnejšie.
Snežilo dva dni, neustále, fľaky, ktoré som videla pred sebou, keď som kráčala po ceste a v malom obchode s ventilátorom a s predavačkami v zásterách som kúpila polohrubú múku, horkú čokoládu, zaplatila som ťažkými mincami, ktoré mi trhajú zips v peňaženke, jedna z tých predavačiek balila do papiera víno, sústredila sa, usmievala sa za pultom, kým snežilo, kým neustále snežilo.
Sú to praclíky, ktoré zapĺňajú túto miestnosť, ich chrúmanie, ich miznutie, fľaša s ukrajinským šampanským ako dar, ako socha v zelenom na stole, pôsobí ako žltý citrón, v ústach sliny, v ústach bublinky. Je to káva a šľahanie smotany, ktoré dopĺňajú miestnosti s gaučom a vankúšmi, na nich sú vlasy, rozprestierajú si ich tam, iní sa s nimi hrajú a voňajú ich, vytrhávajú jeden po druhom, nesiem kávu a nalievam ju do šálok, nesiem šľahačku a jablková koláč, je to tu, rozprávanie, prsteň bez očka na cudzej ruke, na chvíľu slnko, na chvíľu svitanie, na chvíľu pískanie vlakov a nové účesy.
Cítim pod topánkami piesok, neustále, škrípe na ľade, na zamrznutých mlákach, tak tam chodíme a mení sa počasie, vlhko sa premení na dážď so snehom, sneh na ľad a mráz, kúsky snehu, padajú na kapotu svetlomodrého auta neďaleko rieky Motlawy, padajú do očí, keď dvíhame hlavy, aby sme videli tehlové domy a kostoly, fľaky bielej v uliciach, a my sme tam, sme tam, keď duje vietor a po dvadsiatich minútach v električke č.8 sme pri mori, na piesku na pláži, kráčame pomaly a potom utekáme naháňajúc čajky, kačky a labute, zatváram oči v tom chlade, v tom končiacom sa dni, cítim na tvári vodu, vlny, spenené vlny a tmavomodrú krásu Baltického mora.
