Od hranice sa do Buchary dostávame taxíkom. Zjednávanie je tvrdé, pretože všetci taxikári sú v jednom karteli riadenom jedným vyjednávačom. My sme mali jediné šťastie, že obďaleč stáli dva kamióny, za ktorými sme si to nasmerovali, keď sa nám nepáčila cena. Nakoniec sme taxík zjednali za 20 dolárov za niečo vyše 100km. Nie je to veľa, ale šlo by to aj za menej.
Keďže je sobota, meníme peniaze v hoteli a sme sklamaní, že dostávame nové 50,000 sumové bankovky. Uzbecký sum je neslávne známy tým, že len donedávna bola najvyššia nominálna hodnota 1000 sumov, čo je asi 10 centov. Dostali ste tak pekný balík bankoviek, s ktorými ste sa potom mohli ohadzovať ako milionári. Aj keď sú 50,000 sumové bankovky skôr raritou, oveľa častejšie päťtisícovky výrazne odbremenili platby v hotovosti. Stále však stretnete ľudí, ktorý lístok na vlak platia igelitkou plnou peňazí.
Džaehak, môj nový spolucestovateľ ma toho veľa učí o Kórejskej kultúre. Napríklad to, že Kórea patrí do svetovej špičky v počte samovrážd a aj to, že v Kórei sa pije prvá liga. Presvedčím sa o tom, keď v miestnej jedálni objedná fľašu vodky a stakan (decák) do seba hodí, ako keby sa nechumelilo. Aj v Buchare žije menšina Kórejčanov. Ako sa sem preboha dostali? Mnohí Kórejčania za Druhej svetovej vojny utiekli pred Japoncami na územie Sovietskeho zväzu, kde sa usídlili. Stalinovi sa však vysoká hustota na niektorých miestach ďalekého východu nepozdávala a dal ich presídliť. Podobne ako to spravil s povolžskými Nemcami, Tatármi, dal ich roztrúsiť po celej krajine.
Buchara je krásnym historickým mestom. So svojimi početnými mešitami, minaretmi a medresami pripomína iránske mestá. Buchara bola jedným z centier na hodvábnej ceste a je jedným z najnavštevovanejších miest v Uzbekistane. Spolu so Samarkandom si však nárok robí Tadžikistan, pretože sú tieto mestá viac prepojené s perzskou ako s uzbeckou kultúrou a stále v oboch mestách žije početná tadžická menšina.
Do Samarkandu sa vydávam rýchlovlakom španielskej výroby. Ten trasu dlhú viac než 250km prekoná za necelú hodinu a pól a stojí v prepočte necelých päť eur. Uzbekistan má špeciálny režim pre cudzincov, podľa ktorého sa každú noc musíte registrovať v hoteli alebo inom oficiálnom ubytovacom zariadení. Jedine vtedy môžete registráciu vynechať, ak sa presúvate medzi mestami, resp. krajmi napríklad vo vlaku alebo kempujete. Toto pravidlo sťažuje cestovanie po Uzbekistane, hlavne ak chcete spoznať miestnych. Kalkulujem, že ak sa aspoň každú tretiu noc zaregistrujem v ubytovacom zariadení, nič mi polícia nemôže. Nemajú totiž ako zistiť, kde som spal. Stan a spacák mám pri sebe tiež, takže je to dobré alibi. V Samarkande sa stretávam so svojim prvým uzbeckým hostiteľom Kamolom, ktorý pracuje pre kórejskú firmu, ktorá v Uzbekistane inštaluje inteligentné elektromery, aby sa elektrina nedala kradnúť.
Kamol je jeden z mála uzbeckých cestovateľov. Tento chlapík sa dvakrát vydal stopom do Turecka a späť s denným rozpočtom $3 (2,5€), oproti nemu si pripadám ako začiatočník.
Pýtam sa Kamola na obdobie, keď Uzbekistanu vládol tvrdou rukou Islam Karimov. Po jeho smrti v roku 2016 nebolo celkom jasné, čo sa s krajinou bude diať, nakoľko si Karimov nevybral žiadneho nasledovníka. Kamol vraví, že o jeho smrti sa obyvatelia ani nedozvedeli. Až keď začali vlády zasielať kondolencie, prvým bolo Turecko, začalo sa pošuškávať, že prezident zomrel. Islam Karimov vládol od vyhlásenia nezávislosti 25 rokov.
Ten človek bol psychopat. Bil a urážal všetkých okolo seba. Dokonca dal zavrieť vlastnú dcéru, ktorá ma so zákonom opletačky dodnes. Všetci sa ho báli až do takej miery, že sa robilo všetko preto, aby sa nenahneval. Hlavne sa falšovali štatistiky. Kamol sám v tom období pracoval na ministerstve pôdohospodárstva. Keď chcel prezident rast exportu vo výške 8%, tak bol 8%. Čo na tom, že v skutočnosti export poklesol. Hlavne, že bol prezident spokojný. Kamol to prirovnáva k filmu Pád Tretej ríše. Aj v ňom Hitlerovi ku koncu podávali nesprávne informácie o pozícii nemeckých vojsk. Tie totiž v skutočnosti neexistovali. Nikto sa neopovážil Hitlerovi povedať, že celé divízie boli zničené. Keď sa pri najbližšom zasadnutí vlády Karimov pochválil stabilným rastom v poľnohospodárstve, Kamol sa mohol len z chuti zasmiať.
Podobne to prebiehalo, keď vypukla v roku 2009 hospodárska kríza po celom svete. Karimov vyhlásil, že svetu ukáže, ako s krízou zatočiť. Vytvoril stratégiu boja proti kríze tak, že v štátnej sfére dal vytvoriť 1mil. pracovných miest. Nezaujímalo ho, ako to jednotlivé ministerstvá dosiahnu ani odkiaľ na to zoberú peniaze. Na ministerstve hospodárstva prinútili roľníkov, aby na každé dva hektáre pôdy pribrali jedného pracovníka naviac. Takto vytvorili 800 000 pracovných miest. Samozrejme, že len na papieri, odkiaľ by na toľko ľudí zobrali peniaze? Karimov sa potom v televízii chválil, ako dobre krízu zvládli a že sa od Uzbekistanu môžu učiť aj ostatné krajiny.
Keď sa začali zhoršovať vzťahy medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom kvôli plánovanej výstavbe vodnej elektrárne v Tadžikistane, Karimov dal uzavrieť niekoľko hraničných prechodov a nariadil opravu a tým aj uzavretie železničnej trate smerujúcej do Tadžikistanu. Pretože bola východná časť Uzbekistanu (Údolie Fergana) železnicou prepojená s Uzbekistanom len cez územie Tadžikistanu, Karimov dal postaviť 20km dlhý tunel, len aby Tadžikistan obišiel. Tunel zhltol miliardy dolárov a bol dokončený len pred dvoma rokmi, vzťahy s Tadžikistanom sa medzitým už normalizovali a krajina by sa zaobišla aj bez tunela.
Najobávanejšou však bola uzbecká tajná služba SNB a polícia. Kamol mi vraví, že ak ste chceli ísť autom z Nukusu do Taškentu, kvôli kontrolám ste museli zastaviť 37 ráz. A to ste neprekročili žiadnu hranicu. Na každom kontrolnom stanovišti sú dve za sebou nasledujúce stopky, na ktorých podľa pravidiel musíte zastaviť. Vtipné však je, že to nik nerobí a ak 2x naozaj zastavíte, ste podozrivý a rozoberú vám auto. Kamol má s miestnou SNB mnoho skúseností. Dôvod? V pase má pečiatky z Turecka a považujú ho za teroristu. Nik nechápe, prečo by inak do Turecka šiel. Zo skúseností vraví, že príslušníci KGB sú hrdí na svoju prácu, pretože je kvôli nim Uzbekistan veľmi bezpečné miesto. Kamol im stále protirečí, že ak sú takí dobrí, prečo neotvoria hranice ako to je v Európe? Stráži sa ľahko, ak je hranice zavretá.
Najväčšou kontroverziou je, že tomu istému Karimovi, ktorý sa neštítil ani strieľania do davu demonštrantov v Andidžane v roku 2005, postavili mauzóleum v areáli mešity Hazrati Chizr. Kamol má na to len jedinú odpoveď: Jeho nasledovník Mirzijojev bol zároveň Karimov úzky spolupracovník a ak by sa o Karimovom vládnutí otvorila diskusia, skončilo by to rovnako zle aj pre Mirzijojeva, ten má toho totiž na rováši viac než dosť. V Samarkande ho nazývali uzbecký Stalin.
Napriek tomu, že bol Mirzijojev dlhý čas Karimovou pravou rukou, po smrti Karimova sa však rozhodol pre reformy. Pre turistov z EÚ zrušil pozývacie listy, dal zrušiť mnoho kontrolných stanovíšť po krajine a výrazne obmedzil tajné služby. Prichádzajú investori, zlepšuje sa podnikateľské prostredie. Určite krok správnym smerom.
Samarkand je takisto krásne mesto, ale po mesiaci v Iráne ma pamiatky až tak nelákajú. Okrem toho si ako cudzinec musíte riadne priplatiť, a preto sa radšej vydávam do miestneho hamámu. Za v prepočte 80 centov máte parnú saunu a miesto na očistu so sprchami a mramorovými ležadlami. Uzbeci na čistotu dbajú veľmi dôsledne. Čo ma však zaráža je, že si tu muži holia genitálie rovno pred ostatnými. Naučené to vraj majú z povinnej vojenskej služby.
Nočným vlakom sa vydávam do Urgenču na západe krajiny. Odtiaľ sa ďalej veziem do historickej Chivy trolejbusom značky Škoda.
