vedel som, že by to nedopadlo dobre. Nikomu z detí som nič nepovedal, nechal som ich pokojne sa hrať a pracovať na počítačoch, ako keby sa nič nedialo. Medzitým som zavolal 158 a poprosil som ich, že hrozí, že tá bitka, ktorá tu bola v nedeľu, bude pokračovať, nech pošlú hliadku, aby to celé preventívne upokojila. O deviatej sme skončili aktivity, ešte som rozdával deťom chlieb, ktorý nám doniesli sestričky Vincentky a čakal som, kedy príde policajná hliadka.Keď prišla hliadka, otvoril som školu a všetky deti som poslal domov. Pýtali sa, či majú zostať, či sa nebojím ísť domov, pretože tá bitka sa týkala niektorých z nášho a vedľajšieho vchodu. Poslal som ich, nech pokojne idú domov, zakódoval som školu a pobral som sa aj ja. Niektorí chlapci ma neposlúchli a pred vchodom pokrikovali na tých, ktorí si na nich chceli počkať. Ešte raz som ich poslal domov a aj tým bitkárom som povedal, nech idú spať, že dnes sa žiadna bitka konať nebude. Aj jedni, aj druhí sa pobrali domov...To som ešte nevedel, že tí bitkári išli po svojich rodičov a začali pod vchodom vykrikovať na rodičov detí, s ktorými sa chceli biť. Keď už toho bolo priveľa, zakričal som na nich, aby išli domov, nech nerušia nočný kľud. Nato začali vykrikovať na mňa všelijaké možné nadávky od výmyslu sveta. Ja som im stále hovoril nech sa upokoja, nech idú domov a nech dajú pokoj. Vykrikovali ešte viac a ešte ostrejšie. Vtedy som zobral fotoaparát a trikrát som ich odfotografoval. Netušili, že môj fotoaparát zo šiesteho poschodia na zeme nedosvieti. Keď začali kričať ešte viac, poprosil som ich, aby kričali ešte hlasnejšie, lebo všetko nahrávam. Nenahrával som, možno však začnem, aj keď do éteru je to nepustiteľné.Čím viac som ich prosil, aby boli hlasnejší, boli tichší a tichší, až nakoniec odišli. Viem, že ešte sa tu medzičasom objavili dve policajné hliadky. Jednu privolala jedna rodina z vchodu a druhú privolali rodiny bitkárov. Ešte som začul, ako si sťažovali a vykladali policajtom, že som ich fotografoval a vyhrážali sa mi, že tie fotografie im musím odovzdať. Neviem akú to bude mať dohru. Viem však celkom iste, že s Lunikom IX je potrebné čosi seriózne začať robiť. Aj preto dnes o desiatej idem na pracovné stretnutie s pánom primátorom Košíc Ing.Františkom Knapíkom, ktorý je rozhodnutý začať tu so serióznou sociálnou prácou a verím, že aj s krokmi, ktoré sa tunajším darebákom nebudú páčiť.Na záver vám ponúkam fotografie z nedeľňajšej hádky, ktorá sa končila bitkou, tú však už zachytenú nemám.Úplne na konci ponúkam jednému z vás možnosť reálne pomôcť v práci s rómskou mládežou. Jeden môj priateľ, gréckokatolícky kňaz v predchádzajúcej farnosti po dohode s farníkmi dal namaľovať obraz do kostola. Keď obraz zaplatil, farníci mu povedali, že oni by chceli iný obraz. Bolo im jedno, že súhlasili s návrhom, bolo im jedno, že to ten kňaz zaplatil zo svojho vrecka, a že musí živiť rodinu. Po odchode z tej farnosti bol uvoľnený iba pre pastoráciu Rómov a veľmi pekne pracuje najmä medzi rómskou mládežou. Ponúkam tu fotografiu tohto obrazu. Obraz je 190 cm vysoký, 110 cm široký a jeho cena je 25000 Sk. Viem, že pre väčšinu z nás je to poriadna suma... Možno sa ale nájde niekto, komu by sa tento obraz v jeho dome pekne vynímal a pri pohľade naň by ho hrial pocit, že pomohol človeku, ktorý sa stará o svoju rodinu a navyše mu nie je jedno, čo vyrastie z rómskej mládeže, aj preto, aby sa v budúcnosti rodičia nemuseli báť svoje deti pustiť na ulicu. Pred pár dňami sa ma jeden človek pýtal, prečo pracujem s Rómami, či ich mám nejako špeciálne rád. Odpovedal som mu, že ich mám rád rovnako, ako všetkých ostatných ľudí, a aj to, že s nimi som sa rozhodol pracovať práve preto, lebo mám rád Slovensko. Myslím si, že budúcnosť Slovenska veľmi záleží na tom, či sa nám podarí, alebo nepodarí nájsť taký sociálny a výchovný systém, aby sme z čo najväčšieho počtu rómskych detí vychovali slušných a pracovitých ľudí. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí mi pomáhajú pomáhať Slovensku.
