Katarína Džunková
Monastier Valaam
Aká vzácna je ľudská duša, keď má o ňu záujem sám Boh i sám diabol, a predsa akoby človek stále čakal čosi viac, čosi mimoriadne, slávu života, hoci k nemu už dávno prišla tá najvzácnejšia návšteva.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Rusko
Katarína Džunková
Murmansk
Málo si spalo, vtáctvo, v týchto bielych nociach. Ešte v neskorý večer ťa na nábreží kŕmili deti – nastáva ráno, a ty už znovu vyspevuješ pod svetlejúcou oblohou za oknami.
Katarína Džunková
Ostrov Kiži
Tomu, čo držal v náručí vodu, sa triasli ruky, a preto nastal dážď. Spevnený únavou vody, čo sa tak veľmi chcela dotknúť zeme a z nízkych oblokov oblakov zoskakovali kvapky, akoby sa viac necítili hodné nebeského života.
Katarína Džunková
Transsibírskou magistrálou
Krajina bola ešte zamknutá, nebolo ju možné navštíviť lietadlami, a preto zostala čistá, preto na ňu ešte zosadá ako vzácny motýľ chudoba, preto sa drevené domčeky, hlinené cesty, lesné závory, brezové háje,
Katarína Džunková
Vladivostok
Už sme si obliekli tento deň ako košeľu, a pretože všetko na svete je vymerané spravodlivo a presne, je načase odovzdať ju iným.
Katarína Džunková
Vladimír, Suzdaľ
Chudoba je podobná bolesti. Netreba sa jej báť. Ak s ňou človek spolupracuje, ak sa v nej človek obracia k Bohu, nepremení sa na závisť a zatrpknutosť, ale stane sa pani Chudobou, vznešenou chudobou, ktorú spomínal svätý František
Katarína Džunková
Biela šatka nad Moskvou (na pamiatku sv. Alžbety Fjodorovny Romanovovej, 1864-1918)
Keď sa nad Moskvou objaví večerné slnko a keď pásy jeho svetla ako dlhý závoj dopadajú na široké schodiská klasicistických budov, vtedy sa ľuďom zacnie po čomsi nebeskom a vyššom, čo podobne ako tieto dlhé lúče svetla dopadá
Katarína Džunková
Zvenigorod, Moskva
Dážď kládol na hladinu vavrínové vence. Zvíťazila jar. Teraz padali jeho slzy a ja som bola na chvíľu stromom, o ktorý sa zachytili, hoci som v skutočnosti nemohla byť brezou, ani veternicou pohodenou ako zlatá minca pri nádvorí
Katarína Džunková
Novgorod
Na poliach sčernelo ráno a nový deň sa rozpäl nad krajinou. Zo zeme sa vyplavovala tráva, rukopis boží. A človeku prechádzajúcemu pomedzi krajinu, nad zamatom trávy s žltými veternicami rozhodenými ako anjouovské ľalie, zostala
Katarína Džunková
Zlatý kruh Ruska
Po oboch stranách ciest stáli rozostúpené stromy, ako všetko, čo môžem a mám milovať, vietor im udieral do korún a na zem padal ich temný tieň. A cez krajinu prechádzala slávnostná procesia svetla, keď sa už dni prechýlili do jari
Katarína Džunková
Petergof
Cez polia padla čiara ako prísny pohľad zememeračov a polia už viac neboli poľami, už viac neboli lesy, neboli borovice, neboli brezy a nebol chladný záliv, neboli suché trávy s farbou bieleho vína. Krajinu preťala cesta a priestor sa rozdelil na ľavo a pravo, na diaľku a blízkosť, na počiatok a na koniec, na domov a na cieľ. Cesta povolala kone a prach dvíhajúci sa spod ich kopýt, povozy za nimi a jazdcov nad nimi. A okolo cesty vyrastali domy. Akoby ktosi dal krajine tichý povel: „Rasť!“, cestu obkolesili obchody a obydlia, závory a ploty. Akoby nad krajinou vyšlo akési podivuhodné slnko ľudskej činnosti, ktoré povoláva do života namiesto rastlín a zvierat dosky, kladkostroje, klince, tehly a maltu, a namiesto korún stromov sa k nebesiam začnú dvíhať zdobené štíty stavieb. Tak vyrástol aj Petrodvorec.
Katarína Džunková
Na brehu rieky Nevy
Na mesto zosadala tma. Tma ako verná družka tohto mesta, ktorá tu bola skôr, než sa cár rozhodol postaviť na bažinách, v susedstve mora, briez, vetra a mrazu svoje sídlo. Tma, ktorá tu bola skôr, než sa zrodil vznešený Petrohrad a ktorá bývala i na začiatku sveta, keď neexistovalo nič, iba duch, čo sa vznášal nad vodami a – ona. Tma. Ako tento dávny obraz z knihy Genezis nemožno práve pre prvotnú tmu vidieť, iba počuť, tak nevidno v neskorých jesenných večeroch ani Petrohrad. Počujeme iba vietor, vietor, čo sa vznáša nad hladinou mora a počujeme ju – Nevu.
Katarína Džunková
Kronštadt
Iba počúvať, ako na Kronštadt zosadá večerný sneh, iba počúvať, ako sa v priekope za pevnosťou ozývajú v snežnom tichu vrany, iba sa nadýchnuť mrazivého vzduchu a toho, čo deti s takou radosťou vítajú a berú do rúk ako najvzácnejší hodváb – a už vstúpila do Kronštadtu zima. Prišla ako prichádzajú oblaky, ako nad tento svet vystupuje slnko, ako sa z fínskeho zálivu dvíha ranná hmla a Boh ju necháva narodiť sa a znovu miznúť, ako naše roky, ako život vo svojej pominuteľnosti podobný štíhlym sviečkam v pravoslávnom chráme, čo zhasína ako ich žltý plameň s modrou slzou ohňa uprostred. Iba počúvať.
Katarína Džunková
Dáždnik (Moskva)
Podivuhodná je moc ľudských citov. Zostávajú uložené v hĺbke všetkého, čoho sa dotkli. Takto nachádzame akumulované ľudské emócie v krajine, keď sa dívame na obrobené polia alebo keď vystupujeme po starých, vychodených schodiskách a sadáme si do kostolných lavíc. Keď v okolí Božích múk a kaplniek cítime, že tieto miesta sú premodlené. Takto sa dotýkame starých kníh, zošitov, slovníkov, básnických zbierok a románov, ktoré niekto pred nami s pozornosťou držal v rukách. Takto cítime celé dejiny v starých minciach a v starých kúskoch odevu, v starých hračkách, drevorezbách, v domčekoch a dedinách, v mestách a cintorínoch.
