Nepoznám nikoho, kto by sa zaoberal touto témou do takej miery, a preto posledné týždne hltám všetok jej obsah a výsledky, s ktorými prišla.
Hanba spôsobuje pocit osamelosti.
85% ľudí z jej výskumnej vzorky si pamätalo na incident, kedy boli zahanbení v škole tak, že to ovplyvnilo, ako sa vnímali ako žiaci. 65% z týchto ľudí boli zahanbení v súvislosti s ich tvorivosťou.
Boli to malé deti, ktorým niekto povedal „tvoj obrázok nie je dosť dobrý alebo nevieš dobre tancovať, nemala by si to robiť, nespievaš dobre, prestaň s tým.“
Tieto rany na duši sa s nami vlečú. Kreativita a zvedavosť je niečo s čím sa rodíme, ale len málokto si môže povedať, že tieto vlastnosti počas dospievania úplne nestratil.
Zamyslime sa nad tým, aký by bol svet, keby sme prestali naše deti hahanbovať a namiesto toho im hovorili, aké to sú jedinečné bytosti, a že každý z nich ma vlastný dar... a nechali by sme ich tvoriť a prestali im hovoriť alebo dávať najavo, že nie sú dosť dobrí.
Zakaždým keď cítime hanbu, cítime sa izolovane. Odpojíme sa od človeka alebo ľudí, ktorí v nás pocity hanby spôsobujú a máme pocit, že sa takto cítime iba my. Že sme v tom totálne sami. Hanbíme sa, a nechceme, aby o tom nikto vedel. Keby sme mohli, tak by sme zaliezli pod paplón, otvorili si zmrzlinu, zapli si nejaký seriál a nevyšli, dokiaľ by tieto pocity neprešli, všakže.
Čo ale potrebujeme viac ako kedykoľvek pred tým je cítiť sa viac v spojení s druhými ľuďmi. A preto potrebujeme nahradiť hanbu - empatiou. Schopnosť vcítiť sa a pochopiť, prečo sa takto cítime, a odpustiť si. A potom nastupuje na scénu odvaha. Ktorá dokáže pekne so všetkým zatočiť.
Odvážnymi sme každý jeden krát, keď sme tam vonku, snažíme sa, skúšame, padáme a vstávame. Výsledok je neistý. A vyžaduje si odhalenie svojich pocitov a emócii. Bez odvahy to nejde. A ten kto je odvážny, zakúsi aj veľa, veľa pádov. Ale život v ktorom vás vedie odvážne srdce chutí tisíckrát lepšie ako život, v ktorom vás vedie hanba a pocit nedostatočnosti. Kto to neochutná, nikdy nepochopí.
...mojou túžbou je, aby sme boli všetci aspoň o kúsok odvážnejší a nebáli sa ukazovať svoju pravú tvár. neskrývali sa. neboli ticho, keď to v nás kričí. nehovorili áno, keď chceme povedať nie. aby sme sa nebáli samoty. aby sme dokázali viesť aj náročné rozhovory. aby sme sa dokázali za seba postaviť. aby sme dokázali milovať znovu, aj po zlomení srdca. Aby sme sa dokázali znovu postaviť, aj keď sme padli už mnohokrát. Aby sme dokázali byť zraniteľní. Aj keď sme naprogramovaní tak, aby sme od každej z vymenovaných vecí rýchlo utekali preč. Ale... myslím, že je na čase konečne zmeniť program.
