Naplnili sa tieto moje očakávania? Z môjho pohľadu jednoznačné áno, hoci môj osobný príspevok bol vyslovene marginálny. Všetky tieto 3 body sa naplnili prakticky do pol roka. Ostatné bolo už len na nás.
Samozrejme bolo mnoho problémov. Najťažšie som znášal, že množstvo ľudí, ktorí sa neštítili kolaborovať so zločineckou stranou malo v rodiacej sa demokracii najlepšiu východiskovú pozíciu, poznali štruktúry, mali kontakty, mali riadiace skúsenosti. A väčšinou to aj šikovne využili. Chápal som to však ako daň, za slobodu, ktorú musíme zaplatiť všetci, inak sa z tej socialistickej žumpy nedostaneme.
Udialo sa pritom veľa nespravodlivosti, mnoho ľudí prišlo o prácu, iní si zase beztrestne nakradli spústu majetku. Nevideli sme však inú cestu. A nikto ju doteraz ani neobjavil. Jednoznačne sa potvrdila pravdivosť vtipu, ktorý dávno pred tým koloval medzi ľuďmi: Socializmus je ťažká a tŕnitá cesta prechodu od kapitalizmu ku kapitalizmu. (Pre mladších – bola to parafráza leninskej poučky: Socializmus je ťažká a tŕnitá cesta prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.)
Spomínam si, že niekedy v tej dobe ma oslovili (tuším niekde na dnešnom Hlavnom námestí), aby som vyplnil dotazník očakávaní. Pamätám si len na jednu otázku: „Koľko rokov ste ochotní čakať na výrazné zlepšenie vašej ekonomickej situácie?“ Ja som začiarkol možnosť 15 - 20 rokov. Bol som však prekvapený, keď som potom videl aj ostatne dosiaľ zozbierané odpovede, z ktorých drvivá väčšina oscilovala v rozmedziach od 0 do 2 rokov. Je irónia osudu, že moja ekonomická situácia sa výrazné zlepšila už o necelé 3 roky a v súčasnosti je ďaleko za mojimi najsmelšími snami. Zároveň som presvedčený, že množstvo z tých, ktorí čakali rýchle ekonomické výhody dodnes sníva o tom, ako dobre sme sa mali za socíku.
Je pochopiteľné, že ľuďom, ktorým nevadilo, že ich denne zasypávali lži a pokrytectvo z televízie, rozhlasu, novín, kolegov, spolužiakov, učiteľov i kamarátov, a ktorí nemali problém držať hubu a krok aby získali za to istotu, že budú mat čo jest, kde bývať, a kam chodiť na pivo či na diskotéku sa dnešný svet zdá neistý a desivý. Sú to skutočné obete. Nie však demokracie, alebo kapitalizmu, ako sa mnohí z nich domnievajú, ale práve komunizmu, ktorý z nich urobil otrokov utopistického sna. Neuvedomujú si totiž, že naša spoločnosť bola koncom osemdesiatych rokov ekonomicky vyčerpaná, a keby sme to ťahali ďalej takým štýlom, dnes by sme boli na tom podstatne horšie a bez akejkoľvek nádeje.
Takže, nech žije 17 november!
