Čítam a akousi vetou som sa upokojila.
Včera ma upokojili slová dievčaťa, ktoré volám Víla, prilepila ich na mňa sekundovým lepidlom, asi tak ako sa lepia veľké plagáty, ktoré pútajú oči. Povedala: chráň si a ešte viac, miluj sa.
Doma je čisto. V každom kúte čisto. Perfekcionisticky čisto, až je okaté, že som si tým sama kadečo ponahrádzala. Upratovanie a zbavovanie špiny je moje zhmotnenie neviditeľného. Mohlo by to tak byť z túžby po čistote ako kompenzácia bordelu duše. Smutné. Smutné, o to viac, že je to tak robené pri plnom vedomí, až ma to uspokojí a som uspokojená natoľko, že dušu nechám zavalenú pavúkmi, prachom a neviem čím ešte. Potom príde plač. Plač ako dážď, ako prirodzený čistiaci prostriedok a ja sa mu čudujem. Čudujem sa svojej uplakanosti všade kade chodím. Možno sa pristihnem schúlená v kresle, objímajúca vlastnú hruď, hrudný kôš, v ktorom sa cítim. Ako dnes. Pristihnem sa a poviem, že srdce toľko si kričalo, kým som bola hluchá, až si si takmer vykričalo hlas.
Teraz si predstavujem dušu ako porodené dieťa, ktoré sa už konečne nadýchlo vzduchu. Kolíšem si ho a milujem. Vyznávam mu lásku. Teším sa, že prežilo komplikácie. Mám chuť odprisahať mu vernosť, že viac sa ho nevzdám, že ho už neopustím, ale bojím sa, preto mu poviem, že moja snaha bude veľká a srdce mi odpustí. Ty v ňom mi odpustíš. Vždy mi odpustíš pád.
Predstavy o tom, čo nemôžem vidieť sú sladké ako med. Med zo živých včiel, tečúci po plaste, ktorý rada lejem do bylinkových čajov a on sa tam rozpúšťa a osladzuje. Predstava, že duša ma svoj vlastný výzor ma zotavuje z výzoru, ktorý je poznačený hriechom. Zotavuje ma a Ježiš dáva dolu obväzy, oblieka ma do šiat, usmieva sa a nič nepripomína. Nič nepripomína ani nespomína na zlé ako ja. A je to ako predtucha raja.
Je pár minút po šiestej a realita je dobrá, lebo je prijatá.
