Cez víkend, po prechádzke v lesíku hovoríme o mne, či mi tak náhodou nie je lepšie v tejto nebalerínovej obuvi:
tramkáčoch, v starších rifliach a rozkošných ponožkách, v ktorých som našla záľubu. Hovoríme o mikine, že ja a ona to celkom nejde dokopy. Uzavrieme debatu, že možno iba preto, lebo som zvyknutá na iné druhy svetrov.
Pýtam sa: do akej miery odzrkadľuje to, čo sa mi páči mňa samotnú? Dodnes som na odpoveď neprišla. Čo teda znamená páčiť sa? A v čom sa páčiť? V čom a z tých otázok sa chcieť iba ukryť, doslova sa ukryť a vyfúknuť sa ako vajce ( žltok s bielkom) zo škrupinky, vyliesť ako vtáča a odletieť, ďaleko, ďaleko, nie od iných, ale od seba k nim.
Pokračujem..
Naše telá lemoval Dunaj. Dunaj a ešte veľký nával slnka, vrývajúceho sa do pokožky, presne tak ako sa vrývajú do srdca tvoje prehovory ku mne. Aj keď plačem aj vtedy sa vrývajú, keď sa hnevám, vtedy tiež, lebo ja sa hnevám iba na bolesť, vieš, na tú bolesť, ktorá mi vykopala jamu a ukazuje mi kam podľa nej patrím, kam vtedy podľa seba patrím a niečo vo mne sa búri, vtedy veľmi búri, že prečo by ma mali zahrabať za živa, prečo by som ja nemohla, ach prečo by som nemohla ukázať ako veľmi dokážem byť šťastná.
Blízko pred tieňom mosta Lafranconi (myslím, že asi tam) ti ukážem tvár a poviem: teraz sa pozri a povedz pravdu, však je ich už viac. Ty sa usmeješ, ja tiež. Pritúliš ma k sebe blízko, veľmi blízko a nazveš ma jedným z mien, čo si mi dal. Slnko a moja koža, moja biela koža s ružovkastých nádychom, ich stret a potom ma slnko maľuje, lebo mňa skôr maľuje ako opaľuje.
A robí zo mňa bodkovanú ozdobu (menej ako v detstve), muž ockovej sestry mi vždy vravieval, že som pekná, pobozkaná slnkom a vždy zdôraznil, že to myslí vážne, že nejde len o kompliment, čo sa vraví dieťaťu.
Krásne od neho.
Ujo už zomrel a ja mu za to, čo mi vravieval pekne ďakujem.
