Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Prebudila som sa, vonku snežilo a z nášho tretieho poschodia sa zdalo byť bielo, v predstavách sa vynoril pocit vrzgajúcich nôh, stopy a potom zvedavosť kam povedú tie ostatné. Striedalo sa slnko s tmou a zdobila som stromček.
Teraz tak z rána a dažďa sedím na zelenej stoličke, mám na nej uložené všetky svoje veci, kabelku, tašku s knihami, fľašu neperlivej minerálky a prácu o význame fotografií. A stále je tu miesto, veľa, veľa miesta, no ani nie tak pri mne ako kdesi vo vnútri,
Keď sú prázdne ruky potrebujú kvety a ešte viac dotyk, aby zrazu prázdne vyplnili iné prázdno dlane, aby naplnili džbány, liali vodu do pohárov a neboli viac samé.
...sa zhováram s tým, čo som prišliapla a kruto za tým zabuchla dvere až zaprašťala zem, hľadám, no zbytočne chcem v kabelke vyhrabať tie knihy, svoju pripravenosť na deň, lebo ju tam nenájdem.
Išla som a pozerať pred seba by mi bolo málo, tak som si len navliekla ten svoj skrytý závoj a začala sa smiať a tie mraky, oblaky, ktoré som pobozkať nechcela, pobozkala som a v tom okamihu dostávam o úroveň viac.
Je mi tak na hmlu, v stratenosti svojej nájdem korienky, prinesiem si nevyhnutné plus zopár keksíkov plus zopár vecí pre ženu, lebo ktovie dokedy tam ostanem. Veci pre ženu, také, aby sa neodkladala krása naneskôr.
Veľa by som toho povedala, všetko počúvam, všetko, čo mi hovoria, ale nemôžem, lebo to predtým ma zamklo, som ako vtedy, vo veži, pozerám z balkóna, na život tam dole, chránim sa tým, že som neviditeľná.
Zahrmelo, no za oknom je stále rovnako, rovnako dusno, sivo a prázdno, napnuté nebo, lebo nezaprší na chodníky, nepoleje trávu a nechá ju v túžbe učiť sa pokore.
Speváčka, čo spieva pieseň, ktorú počúvam svojim hlasom plače, určite pri tom slove zavrela oči a vánok tam povieva. To slovo bolo worship. Aj ja som zavrela a predstavila si to, otočila sa smerom dozadu...
...pristihla som modliť sa, chcela som sa pridať, no odišla som v tichu a pre toho modliaceho som sa v tichu stratila, stále je to dnu, prúdi žilami, ja na záhrade spevavá.
Bolo ráno, chystala som sa tam, kde ruky upratujú a nohy nemôžu stáť, kde sa mi chce utekať, nie iba za neporiadkom, kde som spadla a najprv sa z toho smiala, no potom skryto plakala za taniermi. Povedali mi, že som ako Cinderella, že v jednu noc sa premením a ja som sa rozsvietila a pýtala si viac, viac povedať nechceli, iba toto jedno, toto jediné, ďalej je to pre mňa...
Pred domom rastú čerešne, mohla by som zájsť, natrhať z nich červeň, veď aj ja som prázdna, vybielená, biela, najem sa, zružoviem, predbehnem vlastnú naivitu, pôjdem zachraňovať uvädnuté listy...prežijem raz prežité...vlastné zachránenie.
Znova som zmokla a príliš rýchlo uschla, putovala, počúvala kroky za, pred, okolo seba, zvedavá kam sa uberajú, či niekedy pomysleli na to, na čo ja, či túžia tancovať a boja sa svalov, či dokážu vidieť v kráse svoje telá ...mám chuť stvoreniu povedať: „Si ako záhrada“
Naposledy som pozbierala prosby, priania a túžby, zbierala som, zbierala až kým nepokryli neistotu, hŕbu slaných otázok, čo vyzerajú ako seno poskrúcané do kĺbka... ...sú v košíku, robia čo môžu a ja ich obviňujem, že mohli by viac...
Srdce mi mäkne ako vosk, mäkne, mäkne, natriem ho na teplú hrianku. Pohľad mi padol na toto: „...nemeškaj!“, momentálne som sa zaľúbila do modrej krásy...
