Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Vedela som, už keď si sadal, že to nebude cesta bez jediného slova, mal havranie vlasy a pri pohľade na moje nohy sa ma spýtal z akej severskej krajiny som sem prišla, prv sa mi zdal ako klasický typ devianta v čiernom, napadali ma hororové scény, čo ak ma bude sledovať, lebo si ma našiel a sadol ku mne aj keď bolo v autobuse ešte veľa miest. Napadali ma state z kníh o znásilnení, o rysoch takýchto mužov, o hodinách a dňoch kedy sú výskyty bolesti najviac pravdepodobné.
V poslednej dobe vstávam skoro, už pred siedmou, hranica spánku je plynulá, akoby by som vedela o všetkom v sebe podstatnom, bola prítomná v tom, v čom vždy som, neobmedzene myslím na to, čo potrebujem, ide o to, že sa len vyfarbujem a vyčleňujem z objektívnej skutočnosti ako subjekt, ktorý to urobiť musí. Aby miloval. Včera som si zapísala, od Terézie z Lisieux, že čím viac túžiš dať, tým väčšiu túžbu v človeku vzbudzuješ.
Vonku je krásne a my sme museli riešiť niečo, čo nás uväznilo medzi stenami, plakali sme, najprv stáli oproti a potom spolu proti, začala som ja ako zranená, čo zráňa a práve vtedy som bola ako pierko vyletené z vankúša, pierko bez ochrany, ktoré nechali tak, napospas osudu, túlať sa a túlať.
Na omši mi ujo pripomínajúci policajta, s milión chodiacimi upozorneniami a von vynášajúcimi pubertiakmi prisadol kabelku, pozrel na mňa ako na jednu z nich, len preto, že som niečo zašepkala a potom keď zbadal, že oni všetci sú pod mojou ochranou, podal mi ruku, usmial sa a zo mňa opadli všetky myšlienky o ňom myslené a na rad prišli nové, myšlienky o tom, že úsmev odháňa strach, že krik nemám rada, že ho bolo dosť, že keby mal Boh kričať a hľadieť prísnymi očami bála by som sa veriť v milosrdenstvo.
Ako, ako by som to zo seba dostala, myšlienky prúdia a nie len tak hocijako, myšlienky sa splavujú ako rieka na plti, vlny o seba udierajú a voda špliecha, som mokrá, som mokrá a najradšej by som už odišla niekam do sucha, nemala to, vyhodila to, pošliapala to, vykašľala sa na to, no ja tej plti korigujem smer, kým chodiaci Boh po hladine nepovie: cítiš, že si slabá? Je to tvoje, nemôžeš.
To, že mám na svoje pomery už dosť dlhé vlasy som si celkom dobre neuvedomila, uvedomila som si len túžbu, že by som ich také chcela, prišlo mi ľúto, že obdivujem túžby, že som sa na ne tak úzkostlivo zamerala, že nenachádzam seba v nich, v tých splnených, že sú pre mňa bežné a po čase obyčajné, jednoduché ako pieseň bez huslí a bez klavíra.
Sneh mi dáva pokoj, biely pokoj, ľahký pokoj-nenásilný, čistí mi topánky, chytám ho do rúk, neviem či hladí on či ja, neviem či iba mňa, či iba ja to vnímam, že tak chladný dokáže hriať či len mňa v tej chvíli, či to všetko prežívam po ceste do školy ja s ním, alebo on so mnou,
Vždy keď sa bojím začnem sa hýbať, alebo rozprávať a nedokážem obsedieť ako včera, keď som si opakovala Exupéryho vety Ale oči sú slepé. Musíme hľadať srdcom. Napil som sa. Dobre sa mi dýchalo. Piesok má na úsvite farbu medu. Svet sĺz je príliš záhadný.
Našla som v obale, už žltom, lebo má svoje roky mamkine fotky, keď mala sedemnásť, našla som staré československé mince a plavky so smiešnou výstužou, ktoré som si na seba obliekla, lebo veľmi túžim po tom strihu zacelenej látky na tele. Pozerám na staré, kedysi módne slnečné okuliare, cez ktoré nevidno, čo činia oči, vek šesť ročnej, biela blúzka s modrými bodkami na tom malom tele, odpor k nej, odpor, zdala sa najškaredšia na svete.
Danka ma na cestu nabalila takými keksíkmi, čo majú v sebe karamel, čítala som o prenasledovaní a hanbila sa ich jesť, lebo čo ak narobím ľuďom chute a nebudem schopná povedať: dali by ste si, nech sa páči a tak si len hovorím: dievča, si ty prípad.
Počujem šum mora, ktorý neutícha, lebo sa mu nedá, chce takto hovoriť o tom, čo už vie a o tom, čo už má.
Na chvíľu som sa zavrela a nie žeby som sa chcela vyľudniť, či odísť na opustený ostrov, práve naopak, potrebovala som iba počúvať a urobiť tak priestor, rozdeliť sa a to obzvlášť praktickým spôsobom: špinavé prádlo do práčky, čisté do skrine a voňavé šaty na seba, také, čo neobmedzia moje kroky na malé, ak budem mať chuť utekať.
Prebudila som sa, vonku snežilo a z nášho tretieho poschodia sa zdalo byť bielo, v predstavách sa vynoril pocit vrzgajúcich nôh, stopy a potom zvedavosť kam povedú tie ostatné. Striedalo sa slnko s tmou a zdobila som stromček.
Mamka na mňa kričí, že sa neobliekam ako by som mala, že s tými sukňami to niekedy priam preháňam, že nenosím čiapku a o čelenke nevie, zahrabanej, medzi veci skrine.
Je tu presne také teplo aké potrebujem, také, že som do ružova aj všetky vypovedané slová, z ružovosti hrejú, lebo kým mi šaty na vešiaku neuschnú a kým k ničomu nepotrebujem vlnený sveter, ostávam v tom bezbranná.
Teraz tak z rána a dažďa sedím na zelenej stoličke, mám na nej uložené všetky svoje veci, kabelku, tašku s knihami, fľašu neperlivej minerálky a prácu o význame fotografií. A stále je tu miesto, veľa, veľa miesta, no ani nie tak pri mne ako kdesi vo vnútri,
Napísala som ako povedal, hanblivá pred Bohom až tak, že som nevidela ani jeho veľkosť, ani žiadnu krásu, len počula a cítila prelievanie krvi zo srdca do pľúc, z pľúc do srdca.
