Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Si taký jednoduchý. Ja nie. Aj dnes som čakala analýzu toho, čo som napísala a nič. Poriadnu analýzu vnútra, riadne filozofovanie. Vlastne moment. Neviem či som ju čakala, verila som tomu, že si myslíš veľké veci, ktoré nie je možné napísať a dá sa o nich uvažovať len srdcom.
Vlasy som si umyla. Voňajú. Dala som si rybu-pstruha s jednou paradajkou. Potom som si otvorila našu spoločnú knihu a čítala. Keď som ešte pred tým všetkým vystúpila z autobusu a išla, zdalo sa mi, že dostanem kolaps a moje pľúca zlyhajú. Od zimy. Nevzdala som sa, iba spomalila a povedala im, nech sa neboja, povedala som si: dýchaj pomaly a pravidelne a oklam toto číhanie na život.
Ruky a koža priskoro vysychajú. Natieram ich a praskajú do krvi. Štípu. S mamkou sa dnes pri stole veľa rozprávam, veľa mi rozpráva a zdá sa, že z toho už možno nikdy nebude vyrozprávaná, ako ja z iného. Stále by som ti to omieľala dookola, tebe a Bohu a už to ani nemá účinok akejsi laickej terapie, už sa to volá iba mrzačenie samej seba slovami. Boh akoby nechcel ukázať svoju moc aj keď už neviem ako viac prosiť. Pripadá mi to ako rozrezaná diera, ktorá sa urobila preto, aby všetko vytieklo a to bol dobrý krok, ale už je na čase zašiť ten jej otvor, aby nehnisala iným humusom. Chcela by som všemohúcemu nadiktovať, že je čas ma spasiť.
Vriacou vodou som zaliala vnútro plastového džbánu. Zaliala som ho až do výšky , celkom som utopila zeleno-žltý kvet, ktorý tam minule pomaly rozkvital, celkom som ho vyžmýkala a už iba čakám kedy si tú jeho šťavu vylejem do tela.
Okolo piatej si sa ma spýtal, či ma môžeš pobozkať. Povedala som áno. Milujem, keď sa ma na toto pýtaš, lebo viem, že to bude vzácne. Voláš ma menami, pri ktorých si pripadám ako dieťa. Ako dieťa, ktoré vodíš za ruku, všade kam spolu chodievate. A som s tým spokojná. Minule, keď sa ochladilo, volal si mi, aby som nezabudla pod tričko a sveter tielko. Dievčatá mi potom povedali, že je krásne, to ako sa staráš. Spolu sme si povedali: láska mužov dokáže byť veľmi starostlivá.
Keby ma niekto videl v takom neporiadku. Ach, myslel by si, že mi je tak dobre. Videl by všetok ten chaos, všetky rozletené strany, ktoré mi popadali na zem. Popadali a keď sa už usadili a nepohli, začali vyzerať ako kôpka nešťastia. Ja nad nimi. Keď na nich tak pozerám, mám ich za neskrotené a myslím, že silné. Silnejšie než ja, lebo je ich veľa a ja tu len jedna. Sama. Na nich celkom sama,
Najradšej svietim lampami, alebo sviečkami a vytváram si prítmie. Tak ako teraz. Tak ako tu. Svetlo dopadá iba tam kde chcem, momentálne na papier, klávesnicu alebo knihu, ktorú som dostala ako dar. Tú ďalšiu, čo je vedľa som si kúpila sama. Je celá červená a čítam z nej. Teraz si z nej čítam, popri iných činnostiach. Hrá mi tu pesnička, ktorú by som chcela počúvať momentálne večne, lebo je priliehavá ako šaty. Priliehavá, ale svojou čistotou.
Zasvietilo na mňa slnko a ja som si pomyslela, že ho už ani nepoznám, tak dlho bolo preč. Musím si ísť kúpiť silonky a dostatočný počet podkolienok do čižiem. Ešte teplé ponožky a jedno tielko. Predvčerom sa zo mňa smiali, lebo raz som si tie ponožky, mokré sušila fénom. Raz som fénom rozmrazovala aj jahody a potom z nich bol jahodový kokteil pre Aničku. Povedali, že sa viem vynájsť. Celkom som aj súhlasila. A potom vôbec nesúhlasila. Keď svieti slnko myslím na dve veci, že buď ma prekvapí teplo, alebo riadny mráz. Chcela by som teplý vietor na tvár, alebo celkom mrazivý. Nič medzi tým. Ešte tak vlažnú vodu na telo, to znesiem. Som taká extrémistka a ktovie či sa to všetko urobilo len socializačným procesom, alebo to bolo dané zhora.
Ráno sa prebudím do sveta. Prebudím sa ako pôrodom. Tak mi to pripadá. O ôsmej sa to stane. O osem tridsaťosem už bojujem o život. Vôbec netuším, či som aspoň trochu statočná. Také dieťa musia zachrániť iní. Také dieťa je poddajné a nevládne a ovplyvní ho buď prevaha záchrancov, prevaha ľahostajných alebo prevaha vrahov.
Vravím si dosť. Dosť a nech skončí toto tyranie. Pre dnes, pre túto hodinu. Vyšla som vykúpaná a s červenými fľakmi, s červenými očami, ktoré sa z toho šampónu doteraz nevedia spamätať, zabalená v uteráku, iba v ňom, tak málo, taká tenká hranica, takú mám aj na duši.
Hneď z rána som povedala: ďakujem. Nechcelo sa mi vravieť mnoho slov, chcelo sa mi ukázať ti radosť, chcelo sa mi ukazovať ako mi tá radosť pristane, ako mi pristane úsmev, vybojovaný úsmev po mnohých mojich slzách. Nedokážem prestať počúvať tú pieseň, ktorá spieva o mne, Boh spieva o mne a vybral si slová, že som iba Jeho, že spieva pre mňa, že všetko, čo mu chýba mám, že mi to dal, odtrhol to od seba a dal, ako Mu môžem urobiť to, že neskončím v raji. Boh bude smutný, je smutný keď som ďaleko.
Šaty sa perú. Mám z toho radosť, že budú voňať. Radosť z miznúcej špiny, strácajúcej sa niekam preč. Cez potrubie do kanálu. Ďaleko odo mňa. Milujem očisťovanie šiat, vecí a vlastných harabúrd. Milujem očisťovanie vnútra, lebo na tom záleží viac.
So spolužiakmi obedujeme. Ja som sa už velmi tešila na ten obed. Za oválnym stolom pre šesť osôb kričíme jeden cez druhého a hneváme sa, že nás odhodili, že sa tak cítime aj napriek tomu, že povedali: deti, postaráme sa o vás. Mirka kričí, tá Mirka, ktorú mám svojim spôsobom veľmi rada, pre to aká je. Len tak medzi rečou spomenie jeho meno. Meno a mne sa vybaví obraz. Potom dodá, že odvtedy, čo zomrel sa odsťahovali dvakrát.
Vlasy mám mokré a dušu ľahkú akoby ešte plávala vo vode. Veľmi si vážim, že ju takú mám, že teraz je to tak. Že je taká prítomnosť. Pijem zelený čaj v modrom pohári s bielymi bodkami, vždy si vyžiadam práve tento a dnes som si ho už ani nemusela vyžiadať a dal si mi ho sám. Pri tomto čaji schnem, aby som mohla ísť do zimy a hneď neochorela.
V noci som sa prebudila a uvidela spoza závesu hnedej farby svetlo pouličných lámp, takéto svetlo ulice mám v repertoári obľúbených. Také nevtieravé svetlo, ako jednoduchá a malá čajová sviečka. Keď sa v noci prebudím, rozmýšľam a veľa veci, na ktoré myslím by bolo dobre zapísať, aby som si to ráno pripomenula neprifarbené myšlienkami tmy. Vtedy v noci si pripadám podobne: ako malá a jednoduchá čajová sviečka, zapálená zápalkou, hoci len pre pár minút svetla.
Chýba mi ešte zopár strán a kniha bude dočítaná. Pre budúcnosť v nej ostanú len škrabance ceruzou, zdôraznenia viet, ako napríklad tejto: Zlo a ty sis myslelo, že jsi vyhrálo, ty blázne. Ty blázne, zlo, ty blázne, si mi na posmech, som ti na posmech. A keď sa tak nenávidíme, prečo máme schôdzky.
Na ruke som si všimla krv a v dlani rozbitý pohár, posledný kryštálový, úplne posledný zo všetkých, ktoré som dnes umyla, chvíľu som si ho obhliadala a rozmýšľala či by sa mi páčil aj keby som sa sama mala rozhodnúť. Na rane mám teraz obväz a je zvláštne, že nebolí, neštípe ani teraz, ani vtedy keď ma tá črepina zranila.
Natrhali sme plné vedro sliviek, ja, babka, mamka a brat, jedli sme ich špinavé, veď no a čo, je to sloboda. Konáre na zemi a suché steblá nám doráňali nohy, ja som sa potom vzdialila, kráčala kopcom po sveter. Hovorili o mne, všetko som počula.
Ráno, ešte hodinu po prebudení ležím v posteli, vylihujem a vonku prší, je tam temno a tmavo, nemám pojem o čase, som zmätená, ale vravím si, že no a čo aj keby bol obed, aj tak by som dnes mohla, práve pre ten dážď a preto, že mám voľno. Chcem si zapamätať detaily sna, takého, ktorý ak si raz kúpim zošit na sny bude tam a bude tam aj mnoho iných, ktoré si denne pripomínam a pýtam sa ťa, či si pamätáš na ten približne minuloročný.
Zatúžila som po piesni, ktorej názov som zabudla, mám ju iba v ušiach a v hlave, chcela by som ju spievať, spievať ju v šere svetiel, sedieť na drevenej stoličke, starodávnej, ale nezadierajúcej šaty. Outside a tam iba strom, iba tráva a divé kvety, vlčie maky a nevädze. Predstavujem si, že sa vôbec nehanbím, veľa veci si viem už dlho iba predstaviť, napríklad, že aj môj primitívny spev nie je odsúdeniahodný, lebo nič, čo vychádza zo srdca, aj keby bolo ako škaredé nemožno predsa odsúdiť.
