My ľudia (ale predovšetkým muži), máme tendenciu veci opravovať. A nie len veci... Ale aj pocity, ľudí a situácie.
Cítiš sa mizerne, tu je návod ako z toho von.
A aj keď je to myslené dobre...
Je to nesmierne iritujúce a otravné.
Niekedy človek, ktorý ti hovorí o svojich pocitoch, nechce počuť rady a návody ako to vyriešiť.
Niekedy to jediné, čo potrebuje, je len živá bytosť, ktorá pri ňom bude stáť, držať ho za ruku a počúvať.
Nebude mu radiť.
Výnimkou je, keď ho o to ten človek sám požiada. „Čo by si robil na mojom mieste?“. To je jasné znamenie, že svieti zelená a môžete spustiť svoj motivačný príhovor a dobre myslené rady.
V opačnom prípade je to zraňujúce.
Sama som sa ocitla na oboch koncoch.
Vtedy, keď som sa cítila nepríjemne, a potrebovala som, aby ma druhá strana iba vypočula, bez zbytočných rečí, bez poznámok, bez návrhov riešení a záchranných plánov.
A bola som aj tá, ktorá si vypočula vyliate srdce a začala hneď hľadať správne riešenia.
Viem ako to chutí.
A viem, že niekedy to najláskyplnejšie čo môžem urobiť je počúvať.
A takisto ci cením ľudí, ktorí to vedia urobiť pre mňa. Nie každému je to prirodzené IBA POČÚVAŤ a zostať s tým človekom. Je to niečo, čo je potreba pochopiť a postupne praktikovať. Kusnúť si do jazyka. Nastražiť uši. Lebo toto je empatia v pravom zmysle slova.
Som s tebou tam dole. Nenútim ťa vyliezť hore. Budem s tebou toľko, koľko potrebuješ. Ak ma poprosíš o pomoc, som tu. Ak ma nepoprosíš, nebudem ti ju ponúkať a vnucovať.
