Auto sa posúvalo po slovách a tak sme sa rozprávali, aby nám to išlo rýchlejšie. Deduško mi rozprával, ako ide zrealizovať svoj nedávny nápad.
" Vieš, som raz vnukovi spomenul, že ho niekedy zoberiem na ryby. A tak som si minule sedel doma, zabíjal deň aj seba jednou cigaretkou za druhou a v tom ma to napadlo. Veď to by nemusel byť problém, vybaviť mu voľno zo školy a zobrať ho do inej...a tak som to zorganizoval, on o ničom netuší. Stretávame sa na letisku, potom letíme do Škótska a tam ho zoberiem na miesto ktoré obľubujem a dúfam, že bude aj on... "
Klop klop klop.
Niekto mi (v poslednej dobe sa mi to stáva akosi často) klope na okienko a čosi výrazne, aj keď v podstate nevýrazne (lebo som nemal šajnu, čo chce) ukazuje. Bol to pán policajt. Vtedy to bol ešte pán, za chvíľku mu dám iné meno.
Stiahol som si teda to okienko a to nás aj s deduškom zaskočil rev toho človeka na motorke, ktorý paviánoval na nás ako na svoje deti. Kričal " Odstavte auto na kraj cesty, hneď! ". To mi chvíľku trvalo, pretože sme boli, tak ako už hodinu, vo veľkej zácpe a práve sme sa nachádzali na moste.
Zastavil som auto. Vystúpil.
" Dobrý deň, čo sa stalo? " (naozaj som netušil)
" Stezrovnaprešli na čeeervenúúú na prechode pre chodcoooov! " (popritom všetkom som si všimol hlavne aký je červený, taký nejaký nasratý...a ešte niečo, mal asi dva metre)
" Prepáčte, ale ja si neuvedomujem, že by som sa dopustil priestupku "
" Stezrovnaprešli na čeeervenúúú na prechode pre chodcoooov! " (už to nebola červená, ale nejaká fialová...na jeho tvári)
" Pardón, ja si to naozaj neuvedomujem, ale veď sme nešli aj tak rýchlo a nič sa nestalo, ešte raz sa ospravedlňujem, ale.. " (to už mi začínalo dochádzať, že o pokutu nestojím)
" Stezrovnaprešli na čeervenúúú na prechode " (skrátil trošku svoju obľúbenú vetu)
" Ja sa naozaj ospravedlňujem, máme na ponáhlo, klientovi letí o chvíľku lietadlo a vidíte ten gridlock.. " (môj akcent som ešte prifarboval, pretože som začínal počítať s ďalšou otázkou...prišla)
" Odkiaľ ste ?"
" Slovakia "
" To nemáte v Československu semafory a červenú? " (keby som vedel, že vie o čom hovorí, bral by som to ako iróniu)
" Samozrejme, máme na Slovensku aj červenú farbu!"
" Ste mohli niekoho zabiť alebo sa mohlo stať niečo iné! " (bez komentára)
Rozhovor trval chvíľku. Ja som mal pokojný, trošku znudený (ako keď stojíte hodinu v zácpe) hlas. Ten na motorke mi pripomínal trnaváka tesne pred tým, ako udrie nejakého slovanistu. Alebo ešte skôr po tom, ako ho udrie (samozrejme, môže to byť aj naopak...slovanista trnaváka). Taký ten ja som tu najväčší džefo, ty si hovno a ja som si to, a celému svetu, dokázal. Som king!
V tom deduško (neviem, prečo ho to napadlo až na konci predstavenia) vystúpil tiež z auta. Videl ako vreskúň naparený víťazoslávne uzatvára celú kauzu a posiela nás ďalej. Neurobil nič iné ako vyslovil to, čo každý slušný človek v danej situácii.
" Ďakujem "
" Mne neďakujte! ", odvrkol na neho policajt z rodu kreténskych takým tým spôsobom ako sa bavíte v predstavách s vašim šéfom. V tých najtajnejších predstavách. Alebo skôr, ako sa kedysi v minulosti pravdepodobne rozprávali ľudia bohatší s tými najchudobnejšími, otrokmi. Povýšene, nadradene, neľudsky.
Potom sa vydal na cestu za ďalšími obeťami. Mňa ale neoklame, viem, že nie moc za obeťami nejakého zločinu, ale skôr za obeťami jeho komplexov a nevyrovnanej povahy. Žiadne dva metre ani jeho odznak, dokonca ani jeho dobré zásluhy ma nepresvedčia, že ten človek mal právo kričať na mňa a deduška, ktorý aj keby som ja prešiel na červenú, s tým ako spolujazdec nemal nič spoločné, alebo sa mýlim?
Dedko to až po letisko nemohol rozdýchať. Nevedel pochopiť, prečo sa cíti akosi divne, prečo ten človek na neho reagoval tak podráždene? Prečo?
Ja len dúfam, že si to nebral až príliš k srdcu a mal s vnukom dobrú rybačku.
Ách, ako nemám rád hrdinov typu zabednených!
