Chlapec, ktorý stratil zápalky XXVI

Bol to náročný týždeň, plný stresu z práce. Konečne som šiel a čakal na vlak.

Písmo: A^- | A⁺

Milujem vlaky. Sľúbila mi, že ma počká na stanici. Je úžasná. Zjedol som štrúdľu, ktorú mi upiekla. Štrúdľa, kniha a míňajúce sa stromy vo vlaku. Je nádherné, aké drobnosti človeka robia šťastným.

Čítal som Miku Waltariho, pil čaj a bol šťastný. Dievčatko so zápalkami ma príde čakať, a potom pôjdeme na pivo hore na kopec. Vezmem ju k rysovi, drakovi a koňovi. Vraj príde aj líška. Zaspal som pri tej predstave. Áno, milujem spať vo vlaku.

Vlak ma tak krásne dokáže kolísať, a ja si predstavujem po mape, ako sa doslova veziem. Takto zaspávam od mala. Ideálne vedľa nej, keď cítim, že je všetko v poriadku.

Vystúpil som a čakala ma. Nádherná. Voňali jej vlasy, usmievala sa a tešila sa. Zacítil som však strach.

„Kde máš rysa?“ opýtal som sa jej, aby som ju vyviedol z miery.

„Ja vlastne neviem, snáď sa nestalo, čoho sa bojím,“ smutne sa usmiala.

Kráčali sme zo spodného nástupištia pod univerzitou. Univerzita mala 2 nástupištia, spodné a to hlavné. Na hlavnom nástupišti bolo mnoho tajných, čarodejných vchodov.

„No, akoby som Ti to. Bol tu kôň. Prenášal náklad do ďalšej univerzity, tešil sa. Išlo o nejaké staré knihy. Lenže na univerzitu prišiel aj jeho bývalý pán, takže bol smutný. Vieš, ten, čo ho takmer upracoval k smrti a potom mu dal pocítiť, že je nepotrebný. Strašná arogancia z neho šla, strašné zlo, ach, som sa až triasla,“ povedala mi.

Kráčal okolo nás kameňožrút a dievčatko so zápalkami dostalo kamennú ružu. Mne podal ruku a usmial sa.

Keď sme kráčali po lúke, svietilo sa v hájovni. Obrovská chata, z ktorej sa kúrilo a pred ňou boli dračie stopy.

„Dúfam, že to nepočul rys,“ povedal som pobavene.

„Myslím, že tentokrát to bude iné,“ spýtala sa.

„Ten chlap nedožije do rána,“ usmial som sa a živo si predstavoval rysov pohľad.

„Ale teraz to je iné. Ten chlap je černokňažník, vraj ovláda čiernu mágiu!“ desila sa.

„Dúfam, že ho nikdy nenájdu,“ zľakla sa.

A tak sme vošli do chalúpky, pred ktorými boli dračie stopy.

Čakali sme tam všetko možné, ale toto bolo aj nad naše očakávania. Lesník univerzitného lesa bol drak so svojou drahou. Sedel pri kozube, za ním nejaká pílka, puška. Voňalo to bylinkami. Obaja sa napchávali mäsom, ktoré im zrejme chutilo.

Dievčatko so zápalkami sa rozplakalo. Bála sa o svoju líšku. Rys je silný a prefíkaný, ten by si možno poradil aj s čiernou mágiou, ale čo líška?

Keď sa o tom dark dozvedel, zagánil. Tresol so svojim chvostom do kotla, niečo horúce z neho vytieklo a zasyčalo.

„Tvrdohlavý rys išiel k čiernemu mágovi zjednávať účty! Bez nejakej prípravy. Veď o mágií nič nevie. Čo si on myslí o sebe? Príde tam, roztrhá ho na kusy? Ach! Čo si o sebe myslí? Tá hlúpa mačka! Robí si čo chce a ešte k tomu koná nerozvážne! A líška?“ kričal drak ako divý.

„Sa snáď neobetuje,“ povedala dračica.

„Poď vonku, budeme tam len my dvaja a neboj sa!“ hlesol mi drak a ja som ho poslúchol.

Boli sme už celkom ďaleko od chaty. Dračica sa starala o dievčatko so zápalkami a sľubovala jej, že sa to vyrieši.

Drak mi povedal, aby som sa postavil k starej vŕbe. A začal chŕliť oheň. Lenže oheň nebol horúci, naopak, necítil som sa ohrozený.

„Každý čarodejník ma svojho draka. Týmto ohňom som na teba predal svoju mágiu. Máš v sebe oveľa viac než si myslíš. A teraz poďme! Musíme ísť za tým prekliatym černokňažníkom. Ja neviem o čiernej mágií nič, ale rysa v tom nenecháme. Hneď ako ho zachránime, spálim ho na uhoľ!“ kričal drak od zlosti.

„Mal by som ti vziať pivo za také krásne vyznanie,“ zašepkal známy hlas. Rys na nás oboch pozrel, oňuchal nás a potom si začal škrabať ucho. Okrem toho si slávnostne robil pedikúru a hodil na nás pohľad ako študent, ktorý zistil, že skúška je až zajtra.

„Ty si tu?“ spýtal som sa ho.

„Samozrejme, že som tu. Snáď si nemyslíte, že by som bol taký hlúpy a šiel k nemu domov a nechal sa čiernou mágiou zmrzačiť,“ usmial som sa.

„Takže je všetko v poriadku,“ bol som spokojný.

„Isteže je. A ja by som rysa aj tak nepustila,“ a objala ho líška.

Prišli sme späť do hájovne a dievčatko so zápalkami uvidelo líšku a rysa. Všetci sme boli spolu. Dokonca aj kôň sa prišiel pozrieť do hájovne. Dohodli sme sa, že pôjdeme na pivo. Tam, kde majú tú dobrú Plzeň a veselo debatujú kameňožrúti.

Bol som uvoľnený, všetko konečne do seba zapadalo. Až na ten divný výraz rysa, pri ktorom som začal cítiť, že s ním šijú všetci čerti.