Rodičia detí s postihnutím sa v zásade delia na dve skupiny. Na tých, ktorí pod bremenom problémov s dieťaťom, ťažkostí s úradmi a predsudkov okolia, viac-menej rezignujú, stíhajú tak nanajvýš tú najnutnejšiu starostlivosť a fakt, že je dieťa postihnuté, prijali ako ranu osudu, s ktorou sa nedá nič robiť, len ju nejako niesť. Druhou, výrazne odlišnou skupinou sú rodičia, ktorí vo viere, že je ich povinnosťou urobiť pre dieťa maximum, neváhajú hľadať, skúšať, prelamovať bariéry a nevzdávajú sa žiadnej možnosti, ktorá vedie aspoň k malinkej nádeji na zlepšenie stavu ich dieťaťa. Naše sympatie sú často na ich strane, pretože bez ich iniciatívy by sa mnoho skutočne účinných metód len ťažko presadzovalo do praxe. Všetko má ale svoje hranice. Pozrime sa spoločne na zázrak, nazývaný uľahčovaná komunikácia. Ten umožňuje takmer akokoľvek postihnutému človeku vyjadrovať svoje najhlbšie myšlienky a túžby, a to vďaka schopnosti uľahčovateľa spojiť sa s nevedomím dieťaťa a umožniť mu preklenúť jeho postihnutie tak, aby sa mohol vyjadrovať rovnako, ako keby bol úplne zdravý. Ale je to naozaj tak?